Deti sa radi učia novým činnostiam, aj pomáhajú v domácnosti, aj keď sa nie vždy všetko podarí.
Foto: shutterstock.comSnaha detí robiť veci samostatne, bez pomoci rodičov, je vo veku dvoch-troch rokov prirodzená a rodičia by ju mali podporovať. K tomu patria aj nezdary, nielenže učený nikto z neba nespadol, ale ani detská motorika ešte nie je na žiadanej úrovni. Rozliata voda, rozsypaný piesok, zhodené perá či iný neporiadok dospelých síce hnevajú, pre dieťa sú však nepodstatné.
Dieťa pri danej činnosti totiž rieši samotnú činnosť, v ktorej sa zdokonaľuje. „Ak to nevyjde, skúsim to znovu,“ je jeho postoj. Nabúravajú mu ho práve dospelí, ktorí nedokážu zostať bokom a svoje emócie prenesú niekedy aj naňho, prípadne mu v ďalších pokusoch zabránia.
Odborníci odporúčajú ostať pokojný a nechať dieťa nech si vlastným tempom nadobúda zručnosti, ktoré vedú k postupnému osamostatňovaniu sa. Nezasahovať do detskej činnosti a nepomáhať, kým o to dieťa nepožiada, je ten najlepší postoj. Ak ho okríknete, opravíte alebo mu nanútite vlastnú pomoc, jeho dôveru v seba oslabujete a ukazujete mu, že sa má v ťažkostiach obracať na iných ľudí.
„Nesúperte o moc, rešpektujte potrebu dieťaťa byť samé sebe pánom,“ odkazuje klinická psychologička Angahard Rudkinová v knihe Čo si myslí moje dieťa.
Dovoľme teda deťom vyrásť, i keď nám môže byť ľúto za obdobím, kým boli bábätkami a my sme sa o nich mohli starať. Angahard Rudkinová v spomínanej knihe odporúča, aby rodičia naopak, oceňovali pomoc dieťaťa a jeho pokusy o samostatné činnosti.
Môžu mu aj pomôcť, ale veľmi nenápadne – napríklad nalejú vodu do menšieho džbánika, aby sa dieťaťu s ním ľahšie manipulovalo, prípadne si môžu pridržať pohár.
Zvládnutie novej zručnosti dáva podľa psychologičky dieťaťu pocit, že niečo dokáže a pomáha mu budovať sebadôveru a samostatnosť. Tak ho v tom podporme i za cenu drobných nezdarov, bez ktorých nič v živote nejde!
