Keď nejde o život... Najkritickejších prvých desať sekúnd je najlepšie predýchať mlčky.
Foto: shutterstock.comVäčšina rodičov volí v takýchto situáciách prísnosť. Zvyšuje hlas, vyčíta, trestá, dokonca nadáva. „Výchovný problém sa týmto spôsobom nerieši, iba sa potláča, hľadá sa vinník,“ konštatuje Lýdia Adamcová na svojom portále Výchova v kocke.
Rodičom odporúča pozrieť sa na vec inak. „Myslite na to, že všetky situácie, v ktorých nejde o život, sa dajú riešiť a dieťa posúvajú vo vývoji. Nech už sú akékoľvek. Zvážte, ako reagujete, ktoré situácie zvládate a ktoré nie, v akých situáciách je vaša reakcia oprávnená, a kde je skôr iba vaším ventilom. Je sila vašej prvotnej reakcie úmerná detskému problémovému správaniu? Uvedomte si, že päťka je iba školská známka, poznámka je iba poznámka, šikana je iba šikana. Každý problém má svoj význam, niečo nám signalizuje a ukazuje, v čom potrebuje dieťa pomoc,“ zdôrazňuje skúsená odborníčka v článku o zvládaní rodičovských emócií.
Pre získanie nadhľadu pripomína rodičom tri dôležité veci: odstup času, nadhľad, pokojná atmosféra. Rozpisuje tiež jednotlivé časové fázy, ako by mali rodičia problém riešiť.
Prvých 10 sekúnd
„Tento čas je najkritickejší, preto nereagujte hneď. Mlčte a pre seba si povedzte: ŽIJE. Spustíte tak radosť z toho, že vaše dieťa je tu a je v poriadku. Aj pár sekúnd vám pomôže v tom, že nezačnete hneď kričať. Získate čas pre seba aj pre dieťa,“ radí Lýdia Adamcová. Pomôcť môže napríklad dýchanie, zatínanie a uvoľňovanie pästí.
Nasledujúcich 5 minút
Povedzte si niektorú z múdrostí typu „Kaša sa nikdy neje horúca,“ zamestnáte si tým myseľ. Majte na pamäti, že sa nemusíte rozhodovať hneď, výchova má krátkodobý a dlhodobý efekt. Z hľadiska toho dlhodobého je lepšie nad problémom popremýšľať. „Povedzte len minimum z toho, čo chcete povedať, kým sa upokojíte. Napríklad: Potrebujem sa upokojiť, kým sa o tom, čo si urobila, porozprávame,“ radí klinická psychologička. Napokon, ak je problém naozaj veľký, nemožno ho vyriešiť do piatich minút, pripomína. Rodičia môžu podľa nej povedať aj toto: Chcem sa zamyslieť nad tým, čo sa stalo. Porozprávame sa o tom neskôr. „Je dobré dopriať si chvíľku pokoja, a až potom začať riešiť problém. Ak je dieťa dosť veľké na to, aby dokázalo zostať v miestnosti osamote, tak z nej odíďte. Mlčaním a odchodom zdôrazňujete vážnosť situácie a ukážete dieťaťu, ako vyzerá sebakontrola,“ vysveľuje Lýdia Adamcová.
Desať minút
Urobte s dieťaťom všetko, čo by ste najradšej urobili, ale len vo svojich predstavách. „Dajte mu na zadok, facku, kričte... Mentálne dohrajte situáciu, uvoľnite emočné napätie. Môžete ho uvoľniť aj fyzickou aktivitou alebo pohybom na čerstvom vzduchu, odchodom z miestnosti, osprchovaním sa, ľahnite si a uvoľníte si svaly, upratujte, postavte sa na hlavu (známe jogínske cvičenie na zmenu pohľadu na svet),“ vyratúva praktiky odborníčka.
Šesťdesiat minút
Čas na pozitívny pohľad. Uvedomte si, že všetky ťažkosti majú aj svoje kladné posolstvo. „Môžete si povedať, že na takéto veci sa predsa nezomiera. Spomeňte si, či sa niečo podobné v detstve stalo aj vám, ako ste to vtedy prežívali a čo ste v tej chvíli potrebovali cítiť,“ radí Lýdia Adamcová s tým, že rodič môže urobiť aj niečo paradoxné: „Objímte dieťa, dotknite sa ho. Uvedomte si, aké správanie od vás dieťa očakáva a reagujte opačne. Je to uvoľňujúce predovšetkým pre dieťa, ktoré je tiež v strese,“ vysvetľuje. Dôležité je tiež uvedomiť si kladné vlastnosti dieťaťa a radosť z toho, že ho máte.
(Viac o zvládaní rodičovských emócií si môžete prečítať na stránke Lýdie Adamcovej Výchova v kocke: TU a TU.)
Pokojné reakcie treba natrénovať
Schopnosť primerane reagovať človek nezíska hneď, ani po prvom prečítaní. Ako všetko, i toto treba natrénovať. „Preventívne si vytvorte reflexný obraz, ktorý bude spúšťaný skôr ako pristúpite k nepríjemnej výchovnej situácii. Mentálny obraz je potrebné opakovať si aspoň 28 dní, aby sa zafixoval vo vedomí,“ vraví Lýdia Adamcová.Jednou z metód je napríklad predstava, ako vaše dieťa leží na nemocničnom lôžku s pripojením na rôzne prístroje. „Je v bezvedomí, v stave medzi životom a smrťou. Musíte odtiaľ ale odísť a zrazu sa ocitnete v krásnom chráme a modlíte sa, prosíte za jeho život. Vnútorným monológom povedzte všetko, čo potrebuje, aby prežilo a sľúbite všetko, čo môžete obetovať. A potom sa vráťte do nemocnice. Dvere nemocničnej izby sa otvoria a oproti vám beží vaše usmiate, zdravé dieťa. Precíťte to. Povedzte si: „ŽIJE!“ a precíťte tú neopísateľnú radosť, ktorá je s tým spojená.
Vždy, keď uvidíte svoje dieťa živé – či už príde domov s päťkou, poznámkou, opité alebo tehotné, automaticky sa vám objavia tie krásne pocity spojené so slovom ŽIJE. Môžete ho vyhrešiť, možno na neho aj nakričíte, ale všetko sa to bude diať v inom, krásne pokojnom a teplom citovom ladení,“ radí Lýdia Adamcová.
Čo môžu signalizovať problematické situácie:
Ak dieťa dostáva zlé známky – signál, že potrebuje pomoc, možno zmeniť školuAk je dieťa tvrdohlavé – má svoje názory a dokáže si ich presadiť. V živote dosiahne všetko, čo bude chcieť. Učte ho robiť to s pokojnými emóciami.
Ak berie drogy – takýmto spôsobom chce niečo prestať cítiť, drogy mu dávajú pocit šťastia, možno cíti hlbokú depresiu, potrebuje vašu pomoc
Zdroj: Výchova v kocke
