Eva Marková.
Foto: Ľubomíra Petrová„Za dva roky práce s neúplnými rodinami som sa stretla so stovkami osudov rodičov aj ich detí. Miestami to bolo pre mňa veľmi náročné, celé dni som myslela na deti, ktoré sa učia kľučkovať medzi rodičmi, pretože si aj po rozpade rodiny robia rodičia stále navzájom zle. A na druhej strane tu sú aj rodičia, čo majú dve práce, lebo musia uživiť rodinu, inak prídu všetci o strechu nad hlavou a budú hladovať. A teraz, počas covidu, sa to celé zhoršilo. Strach a obavy sú tu denne prítomné.
Je jeseň a my v našej organizácii „Jeden rodič" pripravujeme Prvý jednorodičovský diár. Rozprávame sa s rodičmi, voláme, píšeme príbehy. V diári je 12 príbehov rodičov, ktorí žijú jednorodičovstvom. Dnes vám chcem prerozprávať osud matky, z ktorej cítim veľkú silu, meniacu sa jej dozrievaním na pokoj.
Prvý rok po rozpade rodiny bol pre Silviu veľmi ťažký. Exmanžel sa správal agresívne a ona zostala sama v meste, kde nikoho nepoznala: „Žili sme v drahom podnájme a v tom čase som bola bez práce s dvoma deťmi. Naše tretie dieťa, ktoré je ťažko zdravotne postihnuté, bolo už umiestnené v ústave.“ Počas manželstva sa starala oň doma šesť rokov, aj keď ona sama bola vážne chorá.
Silvia je sedem rokov na výchovu sama. Jej exmanžel viedol deti k nezodpovednosti a podrýval autoritu Silvii rovno pred očami deťmi. Ona sa teraz snaží naprávať chyby minulosti: „Celé je to náročné a trvá to roky. Stále je to však podstatne lepšie ako žiť s partnerom, ktorý výchovu vašich spoločných detí priamo pred nimi spochybňuje.“
Komunikácia s ex je minimálna, s deťmi sa nestretáva. Ani deti s ním byť nechcú, boja sa ho. Cítia, že o ne nemá úprimný záujem: „Odpovedám na jeho e-mailové otázky, keďže som povinná mu poskytovať informácie o deťoch. Snažím sa byť stručná a vecná.“ Silvia ešte počas manželstva, ale aj po rozchode prejavila úsilie o zlepšenie vzťahov v rodine. S ex manželom viackrát navštívili psychológa. Chodili na stretnutia so psychologičkou na úrad práce sociálnych vecí a rodiny, keďže sa deti s otcom odmietali stretávať. Nepomohlo to a proces bol zo strany úradu po pár sedeniach ukončený. Pre zlepšenie vzťahov v rodine sama navrhla návštevu u mediátora pre ex a rodičov, ale odmietli to: „Snažím sa komunikovať bez hodnotenia, zbytočne nereagovať emotívne. Nerozvíjať témy, ktoré predtým boli predmetom nekonštruktívnych hádok.“
Jej blízka rodina jej nepomáha a s rodinou ex vzťahy neudržuje: „Nepomáha mi nikto, ani keď sú deti choré, ani keď som chorá ja.“ Teraz musia byť deti samé, keď ide do práce, alebo keď bola hospitalizovaná v nemocnici. Niekedy má pocit samoty. Inokedy výčitky voči deťom, že nemajú toľko lásky a pozornosti, ako by potrebovali.
Prácu si zohnala, až keď sa rozviedla. Strach zo straty pravidelného príjmu z práce však naďalej ostal. Cíti sa byť diskriminovaná v porovnaní s bezdetnými kolegami. Chodí viac po lekároch, či s deťmi, alebo so sebou. Vtedy má nižší pracovný výkon, krátené odmeny. Hrozba straty práce ju stále prenasleduje.
Rodiny so sólo rodičom to nemajú ľahké, ale aj v náročnej situácii možno nájsť pokoj a silu.
Foto: Ľubomíra PetrováFinancie sú v tejto rodine veľmi natesno. Z príjmu nevyskakujú. Financovať potreby pre tri deti a jedno z toho zdravotne ťažko postihnuté je na samú mamu veľa. Mesačne platí tristo eur ústavu, kde má umiestneného syna. Deti nedostávajú od blízkej rodiny nič ani na narodeniny, ale ani na Vianoce. Silvia financuje všetko sama, či príjem má, alebo je práceneschopná. „Finančne sme veľmi limitovaní, málokedy chodíme na výlety, auto nemáme. Musela som si zobrať spotrebný úver, aby sme poplatili základné veci na prežitie. Šetríme na strave a oblečenie nám často darujú priatelia," vraví Silvia.
Ak sa im doma niečo pokazí, nastáva pre rodinu problém. Opravy veľmi nezvláda, niekedy poprosí o pomoc priateľov. Keď sa im pokazila práčka, radšej si požičala peniaze a kúpila si novú. Oprava by ju vyšla drahšie ako nová. S drobným servisom domácnosti jej občas pomáhajú priatelia, ale hromadia sa jej veci, s ktorými by potrebovala pomôcť a zatiaľ ich zo zdravotných dôvodov odkladá na neskôr.
Súkromný život nemá. Chodí z práce pomerne neskoro, unavená. Nie je zdravá, a tak s vypätím všetkých síl zvláda najnutnejšie povinnosti. Zostáva jej málo energie na čokoľvek iné. A po skúsenostiach v predchádzajúcom vzťahu nemám ani dosť dôvery v ľudí. Prišla o odvahu a uzavrela sa pred budovaním si nových vzťahov. S odstupom času hodnotí, že od manžela mala odísť oveľa skôr: „Viac by som verila sebe, že to zvládnem sama, viac by som brala do úvahy varovné signály, ktoré som dostávala. Jednorodičovstvo v pokoji je oveľa väčším prínosom pre deti ako nefunkčná rodina.“
Deti a žena majú teraz zdravé prostredie na život. Je to šanca na zlepšenie a nápravu toho, čo už bolo nefunkčné. „V jednorodičovstve je dôležité nechcieť od seba byť dokonalým, nemať ambíciu, že plnohodnotne nahradíte druhého rodiča. Je potrebné naučiť sa brať veci také, aké sú," uzatvára Silvia."
