Eva Marková presadzuje práva rodín, kde žije len jeden rodič. Snaží sa však nájsť si čas aj sama na seba.
Foto: archív Evy MarkovejAký je váš osobný príbeh ako jednorodiča?
Rovnaký, ako majú iní jednorodičia, ktorí zostali na všetko sami. Prvé mesiace boli pre mňa ťažké. Nevedela som sa vysporiadať s rozpadom rodiny, s útokmi na moju osobu zo strany ex a celej jeho rodiny. Prišlo mi to veľmi nefér a nechápala som, prečo sa tak správajú, keď sme rodina. Ex sa zodvihol a išiel si žiť nový život. Nechal po sebe neporiadok, ktorý som žiaľ musela riešiť ja, lebo jeho chybné rozhodnutia z minulosti ohrozovali aj mňa a deti. Od roku 2014 som zbierala informácie o tejto, pre mňa novej životnej situácii. Vnútorne som sa rozhodla, že sa chcem venovať viac sebe a deťom. Moja rodina to vtedy ťažko niesla, vnímali to ako veľký pád. Mala som firmu, zamestnávala som ľudí, robila biznis rozhodnutia a vzdelávala som sa v podnikateľských zručnostiach.
Toto všetko ma prestalo napĺňať. Ak by som pokračovala vo vtedajšom nastavení, hrozilo mi, že u mňa prepukne dedičná diagnóza a tá by mi spôsobila ešte väčšie straty. Začala som preto cvičiť, upravila stravu a režim dňa. Staršiu dcéru som vtedy dala študovať na strednú školu do Nemecka, nech sa zdokonalí v jazyku, veľmi po tom túžila. Potom prešla na vysokú do Rakúska, kde je dodnes. Teraz, počas pandémie, sme už opäť všetky baby spolu. A musím povedať, že si spoločné chvíle užívame.
Ja som sa za tie roky naučila obhájiť si vlastné rozhodnutia, dôverovať v schopnosti vlastných detí, prestať sa o ne báť a zastaviť moje vlastné vnútorné výčitky a myšlienky, ktoré ma psychicky rozoberali. Myšlienky na strach, chorobu, samotnú existenciu. Trvalo mi, kým som prišla na to, ako s myšlienkovými útokmi pracovať. Zistila som, že nie som jediná a že tým trpí veľmi veľa osamelých rodičov. Dobrá rada pre všetkých, zlé myšlienky treba poslať preč. Nedať sa! Vytratia sa, zmiznú.
Ako dnes vyzerá vaše každodenné fungovanie v rodine?
Doma máme každá svoje každodenné povinnosti. Musela som to nastaviť takto, inak by som sa úplne vyčerpala. Aj keď sa dievčatá niekedy vzpierajú, alebo sa im nechce, musia pomáhať. Dôležité je, aby deti vedeli, že som pri nich, že sa veľmi ľúbime, aj keď sa niekedy pohádame. Aspoň sa ovzdušie vyčistí a my môžeme ísť spoločne ďalej. Nevzdávame sa. Je to náš spoločný siedmy rok, odkedy sme jednorodičovská domácnosť. Som rada, že z najhoršieho sme vonku. Veľa osamelých rodičov myslí iba na deti a vpadnú do rutiny. Domácnosť, rodina a robota a pri každodenných povinnostiach úplne zabudnú na seba. Nemusí to trvať ani dlho a odrazí sa im to na zdraví. Ja som si deň musela rozložiť tak, aby som mala čas aj pre seba.
Ráno vstávam skoro, o pol šiestej. V zime sa mi teda vôbec nechce, ale zistila som, že jednoducho musím, lebo len ráno mám čas pre seba. Ráno cvičím alebo čítam knihy. Rodinný rozpočet mi nedovolí trénera ani fitko, tak som si stiahla aplikácie a cvičím podľa nich. Ak nestihnem cvičiť ráno, tak už nemám čas, aby som sa mohla počas dňa venovať sebe. Prídu každodenné povinnosti, okolo detí, domácnosti a roboty, a to až do večera. Ak by som sa nevenovala sebe, bola by som napätá, časom nervózna, vyčerpaná, a to nechcem. Mladšia dcéra miluje zvieratá, tak mi stále niečo domov prinesie. Je to síce robota navyše, ale stále máme doma veselo. Život so zvieratami je fajn, pozornosť, ktorú im dáme, nám aj vrátia.
Eva Marková s dcérami Juliou Amaliou (21) a Lili (10).
Foto: archív Evy MarkovejPrečo ste sa rozhodli založiť organizáciu Jeden rodič?
Hľadala som informácie, ako toto obdobie ustáť a nezblázniť sa, či už vyčerpaním, alebo inými vplyvmi. Kontaktovala som mediátorov, psychológov, išla som na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a nikde mi nedali adekvátne odpovede na otázku, akú pomoc tento štát poskytuje osamelým rodičom. Viete, nikto nevie povedať, ako dlho bude toto obdobie trvať. Stretávam sa s názorom, aby si títo rodičia našli nových partnerov. Treba si uvedomiť, že v jednorodičovskej domácnosti má rodič na svojich pleciach všetko. Od výchovy a starostlivosti o deti, cez chod domácnosti a logistiku detí počas týždňa (krúžky) až po učenie sa s nimi po večeroch. A ak deti ochorejú a vy nemáte blízku rodinu v meste, kde bývate, tak vám nič iné neostáva, len zostať s nimi doma. A popri všetkých týchto povinnostiach musíte aj zarobiť peniaze. A kde máte počas 24 hodín behania okolo detí a domácnosti zobrať čas pre seba, aby ste tento nápor vydržali?
Veľa z opýtaných psychológov nám vtedy povedalo, že veď si ten rodič oddýchne, keď je dieťa u druhého rodiča. Tu môžeme pekne vidieť neskúsenosť niektorých psychológov. Nechcem hádzať všetkých druhých rodičov do jedného vreca, ale stav na Slovensku je katastrofálny. Veľmi veľa druhých rodičov sa úplne vykašle na svoje rodičovské povinnosti, hoci im vyplývajú zo zákona o rodine. Na Slovensku zatiaľ neexistuje kontrolný mechanizmus, ako klepnúť po prstoch nezodpovedných rodičov. Výška výživného ani zďaleka nenahradí čas zodpovedného rodiča, ktorý sa im venuje naplno. Pri úprave práv a povinností detí na súde by sa mal tento postoj rodičov zistiť a náležite by sa malo na to prihliadať. Ak jeden z rodičov nebude adekvátne súčinný pri výchove vlastného dieťaťa alebo detí, tak by mal platiť vyššie výživne. Mal by tam byť zohľadnený čas, ktorý zodpovedný rodič venuje svojim deťom.
Celý mechanizmus ako rozvod alebo úprava práv detí je postavený na „žalovaní“ na toho druhého rodiča. Namiesto toho, aby rodičia prezentovali, ako sa chcú venovať svojim deťom, ako ich chcú vychovávať, čo chcú, aby z nich bolo, tak na seba iba žalujú a súd na základe toho rozhodne. Môj rozvod trval dlhé tri roky, skončil na najvyššom súde. Cítila som sa vtedy naozaj hrozne. Preto som aj začala hľadať rady pre osamelých rodičov. Dostala som sa k organizáciám v zahraničí, ktoré jednorodičom pomáhajú. Každá nová rada, každý príbeh, ktorý som si prečítala, boli pre mňa barlička. Takto prešlo pár rokov a ja som dostala ponuku písať do jedného lifestylového mesačníka. Poprosila som šéfredaktora, či môžem písať na tému osamelých rodičov, jednorodičov. Súhlasil a vtedy začalo ešte väčšie pátranie. V roku 2018 sa mi niektoré informácie spojili a vtedy sa aj zrodila myšlienka organizácie. Kontaktovala som rodičov, o ktorých som vedela, že sú v podobnej situácii, či do toho so mnou pôjdu. Všetky matky, ktoré som vtedy oslovila, sa veľmi báli svojich ex. Nakoniec som ju založila s rodičmi-mužmi, bývalými spolupracovníkmi, kolegami a priateľmi. Od mája 2019 sme oficiálne registrovaní pod názvom Jeden rodič, nezisková organizácia.
Skoro tretina samoživiteľov má príjem do 500 eur mesačne.
Koľko je na Slovensku rodín len s jedným rodičom?
V začiatkoch zisťovania sme sa dostali k údajom zo štatistického úradu. Oni uvádzajú 51 tisíc jednorodičovských domácností, v ktorých žije 72 tisíc detí. Časom sme sa dostali k štúdiám o vdovcoch a kohabitujúcich pároch (žijú spolu, ale nie sú vzatí). Po prepočítaní týchto dát sme prišli k záverom, že jednorodičov môže byť až okolo 200 tisíc. Tento rok v marci sme sa dostali k štúdii Útvaru hodnoty za peniaze na ministerstve financií, ktorý hovorí, že podľa sčítania obyvateľov v roku 2011 žilo v neúplných rodinách s deťmi okolo sedem percent populácie Slovenska. Čiže až okolo 350 tisíc osamelých rodičov a detí žije v jednorodičovských domácnostiach.
Aká je finančná situácia týchto rodín?
Financie a vôbec prenastavenie fungovania rodiny je veľká výzva a môžem povedať, že rodičia majú s tým problémy. Ak bola celá rodina nastavená na dva príjmy a zo dňa na deň má len jeden príjem, čo je pokles o 50 aj viac percent, všetci členovia rodiny to silno pocítia. Kontaktovala som minulú vládu a ľudí na ministerstve financií. Navrhovali sme im urobiť pilotný projekt vzdelávania rodičov vo finančnej gramotnosti. Veľmi sa nadchli, ale výmenou vlády k realizácii neprišlo. Pri kontaktovaní ľudí z komerčného sektora odznelo pár prísľubov, ale neprešlo to vo vedení spoločností. Niektorí nám odkázali, že je úloha vlády a štátu, aby týmto rodinám pomáhal. My sme na našej webstránke spustili aj online prieskum. Zúčastnilo sa ho 210 respondentov. Z vyhodnotenia vyšlo, že tieto rodiny sú v ťažkej životnej situácii.
Až 29,76 percenta respondentov, ktorí vychovávajú svoje deti sami, má k dispozícii finančné prostriedky len na jedlo a bývanie. Nečakané náklady alebo ďalšie menšie pravidelné výdavky ako povedzme nákup oblečenia už pre nich predstavujú problém. Príjem do 500 eur mesačne má 30,43 percenta osamelých rodičov, z čoho musí zabezpečiť bývanie a uživiť minimálne dvojčlennú rodinu, seba a svoje dieťa. Ak sú deti dve, tak im to spôsobuje ešte väčšie problémy. Tieto rodiny si nemôžu dovoliť nič navyše. Ak majú uhradiť čokoľvek viac, vzniká im veľký problém, ktorý ich dostáva do prepadu financií. Niektorí si berú spotrebné úvery s vysokým úrokom, napríklad na zaplatenie nájmu, elektriny, a tak sa dostávajú do úverovej dlhovej špirály. Vzhľadom na prebiehajúcu koronakrízu sa situácia vo viac ako štyridsiatich percentách rodín ešte viac zhoršila.
Eva Marková s poradkyňou prezidentky za sociálnu oblasť Zuzanou Kusou a spoluzakladateľom organizácie Jeden rodič Patrikom Kajúchom.
Foto: archív Evy MarkovejČo rodinám len s jedným rodičom najviac chýba, v čom im spoločnosť hádže polená pod nohy?
My sme za rok existencie nadviazali spoluprácu so štyrmi podobnými organizáciami v zahraničí. Vymieňame si informácie o stave v jednorodičovských domácnostiach v daných krajinách, ale aj získavame informácie o pomoci, akú im štát alebo samotné organizácie v spolupráci s komerčnými firmami a donormi poskytujú. Dobrá prax zo zahraničia ukazuje, že prvý rok je nesmierne dôležitý pre jednorodičovskú rodinu a mala by jej byť poskytnutá náležitá pomoc. Rodiny sú zaradené do programu pomoci, ktorú im poskytujú odborníci z oblasti finančného poradenstva, psychologickej podpory, osobnostného rozvoja aj rozvoja zručností, obzvlášť dôležitá je pomoc pri rokovaní s potenciálnymi zamestnávateľmi o podmienkach zamestnania. Pre živiteľov rodín by mala byť poskytnutá adekvátna pomoc a podpora zo strany štátu aj zamestnávateľov.
U nás je opak pravdou. Zohnať prácu na skrátený úväzok za slušný plat je nemožné. Prečo by ale náš štát na to nemohol zamestnávateľom prispievať? V zahraničí takéto príspevky existujú. Na Slovensku nie sú daňové úľavy alebo príspevky od štátu pre osamelých rodičov. Čo ma napríklad veľmi zaráža, je, že existujú rodinné vstupenky, ale vstupenky pre rodiny, ktoré majú len jeden príjem, nie. Tieto rodiny sú automaticky diskriminované. Alebo by títo rodičia mali mať automaticky nárok na kúpeľný poukaz, pretože ťahajú rodinu za dvoch. Medzi nami sú rodičia, ktorí majú dve práce, aby utiahli rodinu.
Máme prípady, kedy rodič následkom niekoľkoročného vypätia v dvoch prácach vážne ochorel. Je úplne logické, že organizmus nedokáže podávať plný výkon stále a potom títo rodičia končia s vážnymi zdravotnými ťažkosťami. Preto by sme veľmi prijali, ak by zamestnávatelia mysleli aj na jednorodičov, ktorí vychovávajú deti sami. Tých možností je veľmi veľa, čo by sa malo pre takto vypätých rodičov robiť. Sme presvedčení, že by bolo potrebné prijať efektívnejšie opatrenia na ochranu jednorodičovských rodín a detí, pretože v prípade zlyhania rodiča sú vystavené existenčnému ohrozeniu najmä nezaopatrené deti, čo je v rozpore so samotným právnym a sociálnym záujmom štátu na ich ochranu.
Aké ďalšie patrenia by ste ešte privítali?
Malo by sa myslieť na základné veci ako bývanie, zdravotná starostlivosť pre rodičov a deti. Veľa z rodín končí späť u rodičov, v drahých podnájmoch alebo v krízových centrách, lebo sa s ex nedohodli. A smutné je, že častokrát odchádza ten rodič, ktorý je submisívnejší a ocitá sa s deťmi na „ulici“. Tento štát nedáva priestor pre osamelých rodičov živnostníkov alebo podnikateľov. Tí sa častokrát rozhodnú pre založenie živnosti alebo podnikania, lebo iné východisko získania zárobku pri deťoch nemajú. Musia si všetko od začiatku doslova vydrieť vlastným úsilím. Preto si myslím, že by mali mať na isté obdobie úľavy, napríklad na daniach alebo sociálnom poistení, nielen počas prvého roka vzniku živnosti alebo podnikania, ktoré by sa im započítavali do dôchodku. Osobne si myslím, že ak iné krajiny, ako napríklad Anglicko, dokázali pre svojich rodičov nájsť príspevok pre osamelého rodiča, slovenská vláda a politici by sa naozaj mali zamyslieť nad tým, ako nájsť riešenie pre týchto rodičov.
Ako pandémia koronavírusu zasiahla do rodín len s jedným rodičom? Čo ich najviac trápilo?
Rodičov ohrozil jednoznačne pokles alebo úplná strata príjmu a strach z existencie. Tieto rodiny nemajú vytvorené žiadne rezervy. Im za normálneho obdobia stále chýba jeden príjem. Množstvu z nich hrozí, že sa ocitnú po koronakríze na ulici. Zostali bez príjmu. Ak boli zamestnaní, dostali aspoň niečo, ale čo živnostníci a malí podnikatelia, ktorým sa zákazky zastavili úplne. Tiež si myslím, že počiatočné totálne vystrašenie ľudí z pandémie neprinieslo do týchto životom skúšaných rodín nič dobré.
Eva Marková.
Foto: archív Evy MarkovejAko tieto rodiny riešili svoju často neľahkú situáciu práve počas pandémie?
Počas pandémie nám veľa rodičov napísalo a my sme aj niektoré rodiny telefonicky kontaktovali. Viete, ak sú to rodiny, kde existuje pomoc zo strany širšej rodiny, tak si navzájom pomohli a zvládli to. Ale ak takáto rodina nemá pri sebe niekoho, kto by im pomohol, majú to veľmi, veľmi ťažké. Zažili sme situácie, kedy nám rodičia plakali do telefónu, že nemajú čo dať jesť svojim deťom.
Ja som okrem rozbiehania aktivít v neziskovke, kde všetci trinásti pôsobíme na dobrovoľnej báze, do vypuknutia koronakrízy externe spolupracovala pre klientov na PR alebo marketingových oddeleniach. Ale kríza zastavila všetky aktivity, a tak som bola nútená začať odznova a nájsť si niečo, čo ma uživí. Asi tam hore vedia o tom, že robíme dobré veci pre ľudí, a podarilo sa mi otvoriť novú spoluprácu na marketingovom oddelení pre jednu firmu.
Ako štátne úrady reagovali na vašu výzvu, aby zlepšili situáciu rodín s jedným rodičom v čase koronavírusu? Mali ste nejakú pozitívnu odozvu?
Na náš otvorený list sme v termíne dostali odpoveď iba z prezidentskej kancelárie. Tu sa konalo aj stretnutie s poradkyňou prezidentky za sociálnu oblasť. Ostatné rezorty sme opätovne vyzvali a zatiaľ nám odpovedalo iba ministerstvo spravodlivosti a ochrankyňa ľudských práv. Zvyšné vládne rezorty mlčia, aj keď nám hovorca ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny v priamom televíznom prenose odkázal, že nám odpíšu. Doručené odpovede zverejníme, aby mal každý možnosť nahliadnuť do nich a vytvoriť si názor na činnosť a odbornosť týchto rezortov.
Vnímate stále, že byť osamelým rodičom je stále spoločenská stigma v zmysle, že si za to ten rodič môže sám a žiadnu zvláštnu pomoc od štátu nepotrebuje?
Byť zodpovedným rodičom, jednorodičom je v tomto štáte na príťaž. Rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti sami, často čelia ľútosti alebo dokonca opovrhovaniu, hoci väčšina z nich sa neocitla v danej situácii zo svojej vlastnej vôle. Nezodpovednému rodičovi, ak si v danom termíne nepríde po dieťa, nevenuje sa mu, nevychováva ho, prosto sa chrapúnsky a sebecky zachová a odíde zo života detí, sa ale nestane absolútne nič. Veľa rodičov nemá dostatok vedomostí a hlavne času a síl na to, aby bojovali s neplatičom výživného alebo ignorantom súdnych rozhodnutí. Hoci musím povedať, že sa v tejto oblasti už niečo dobré urobilo. Ale aj tak celý proces vybavovania ostáva na pleciach zodpovedného rodiča. Osamelý rodič nemá v tomto štáte žiadny hlas alebo úctu.
Nezáujem vlády a štátnych orgánov odzrkadľuje iba stav v spoločnosti. Ak je jednorodičom matka, je pre ľudí podozrivé, ak sa jej začne dariť. Ale nikoho nenapadne, že absolútne nemá priestor na súkromný život. Tu musím povedať, že otcovia to majú lepšie, pretože ak sa chce otec zamestnať, tak automaticky dostáva o dvadsať až tridsať percent vyšší plat ako žena, čo mi príde naozaj nefér.
V čom by sa malo zmeniť vnímanie spoločnosti, čo sa týka rodín len s jedným rodičom?
Všetko. Mal by sa úplne zmeniť pohľad na osamelého rodiča. Mala by mu byť poskytnutá komplexná adekvátna pomoc zo strany štátu i zamestnávateľa. Tiež si myslím, že ak muži, manželia, partneri dokážu na prvé miesto v spoločnosti postaviť ženy - nositeľky života a náležite sa k nám s úctou aj správať, tak nastane zmena. Potom ženy dlhodobo dokážu mužov podporovať. Žena nepotrebuje nosiť nohavice, práve naopak, chce si užívať svoju ženskosť, materstvo a rodičovstvo. Len neúctivé správanie mužov voči ženám nás donútilo emancipovať sa a enormne rozprávať o rodovej rovnosti. Vo finále tento boj o sliepku a vajce povedie celú spoločnosť do záhuby.
