Čo si vybrať?
Foto: shutterstock.comJe to zrejme prežitok z dávnejšej minulosti, kedy boli mnohí ľudia chudobní a sladkosť, hoci len v podobe medu bola sviatkom, niečím výnimočným. Dnes je to, žiaľ už skôr naopak – sladkosť sa pre deti stala niečím, bez čoho sa im neráta deň. A mnohí dospelí ich v tom podporujú, hoci sa o škodlivosti sladkosti, v ktorých je množstvo cukru a chemických prísad hovorí všade dookola.
Čo rodina, to iný prístup k sladkostiam. Ahojmama.sk oslovila mamičky, ako riešia sladkosti u nich v domácnosti.
Dávam im vlastné pochúťky
„Bez kupovaných sladkostí deti vydržia,“ približuje svoje skúsenosti Andrea, matka troch detí – šesťročného syna a štvorročných dvojčiat. „Nechcem, aby jedli keksíky či čokoládky, tak ich doma ani nemáme. Samozrejme, sladké jedia – ovocie, domáci džem, kompóty, občas puding. Pečiem aj koláče, kde dávam cukor podľa vlastného uváženia, a výlučne hnedý. Hoci sa manžel sťažuje, že sú málo sladké, deťom chutia. Občas dostanú aj šľahačku s ovocím či domácu zmrzlinu z jogurtu. Myslím, že je to taká zlatá stredná cesta – majú aj sladké aj zdravé.“
Snažím sa o kvalitnejšie cukrovinky
Zuzana svojej 16-ročnej dcére kupuje sladkosti sama. „Máme doma mištičku, ktorú pravidelne dopĺňame. Snažím sa, aby tam boli kvalitné sladkosti, s poriadnou chuťou. Mnohé sú dnes totiž kvôli tomu, aby menej stáli, len aromatické, s chemickými náhradami, namiesto pravej chuti. Tie sú podľa mňa naozaj nezdravé a človek ich zje ešte viac než tých poriadnych, kvalitných. Dcére každý deň do školy pribalím niečo z našej mištičky, prípadne si vyberie sama. Vstáva totiž veľmi skoro, vyučovanie sa im začína už o pol ôsmej, takže väčšinou ani neraňajkuje a viem, že by celý deň len s riadnou desiatou bez pridanej sladkosti nevydržala. Navyše, radšej jej dám sama, a viem čo, než keby si mala v školskom bufete kupovať ktoviečo.“
Sladkostiam sa nedokážem vyhnúť
„Preferujem zdravú stravu a zdravé sladkosti, napríklad kukuričné tyčinky, špaldové, alebo raw tyčinky. Tie sa snažím dávať aj deťom. Žiaľ, neviem ich uchrániť ani od klasických čokoládok a keksíkov,“ hovorí Michaela, matka šesť a trojročnej dcéry. „Stačí totiž návšteva, hocikoho – či už svokrovcov, alebo aj niektorých kamarátov, a už dievčatá dostávajú lízatka, čokolády, cukríky. Som zasa za to, že keď to už raz dieťa dostane a teší sa z toho, nezakážem mu to. Nebolo by to podľa mňa dobré. Tak ich to teda, hoci nerada, nechám zjesť. A to, čo sa zvýši, schovám, prípadne posuniem ďalej.“
Problém je, že nevedia, kedy dosť
„Myslím si, že sladké a deti patria spolu. Aj my ako deti sme mali svoje tajné zásoby, a nevidím dôvod, prečo to zakazovať dnes,“ vyznáva zásadu Dominika, ktorá má 11 a 9-ročného syna. Priznáva však, že chlapcom musí ukázať mieru. „Niekedy sa stáva, že nevedia, kedy dosť. Syn zje napríklad štyri koláče, a potom nechce obedovať. Prípadne si na palacinky dá toľko nutely, že ledva zje jednu palacinku... Nemyslím si, že by mali problémy so spánkom alebo hyperaktivitou. Jeden syn je však alergik, druhý má miernu nadváhu. Ale je to zo sladkostí? Syn nemôže športovať, pretože má problémy s kolenom.“
Čokoládu sme jedli potajme
„Sladkosti sme deťom nedávali prvé tri či štyri roky vôbec. Priznám sa, že to bolo voči nim neférové, pretože manžel má veľmi rád čokoládu, a neodriekne si ju. Jedával ju potajme,“ opisuje Vanda, matka dvoch detí vo veku štyri a šesť rokov. „Pred deťmi sme sa tvárili, že sladké neexistuje. Dávali sme im celozrnné rožky, pohánkové či špaldové chrumky. Teraz však, keď už sú väčšie, je nám hlúpe klamať. Takže keď dcéra pristihla manžela s čokoládou, dal jej ochutnať. Samozrejme, že jej chutila. Našťastie si po dvoch kúskoch dala povedať, a prestala jesť. Nedávno tiež dostali nejaké plnené trubičky, od mojej kamarátky, tak ich zjedli. Ale syn na sladké nie je. Zdá sa mi, že mu to nechutí. Možno je to tým, že v detstve na to nebol zvyknutý.“
ANKETA:
