Čo všetko musí za deň zvládnuť mama? Skutočné životy 4 slovenských žien

Patricia Poprocká, Gabriela Bachárová, 7. júla 2019 o 06:00

Raňajky, škola, krúžky, práce doma... Ako vyzerá obyčajný pracovný deň pracujúcich matiek a čo všetko musia stihnúť? Nie je toho práve málo. Prečítajte si odpovede štyroch z nich, zrejme sa v nich tiež nájdete. Každá mama je hrdinka.

Mama toho musí zvládnuť veľa, ale občas je to aj zábava.

Foto: Shutterstock.com

Rozplánovaná každá minúta

Deň mám rozplánovaný väčšinou na minúty. S dcérami som často sama, keďže partner pracuje v Bratislave a väčšinu pracovného týždňa trávi tam. Bývame síce v dedine, Kriváni, no takmer na samote, čo znamená, že sme odkázané na auto.

Miška s Marínkou (celkom vľavo) a Leuškou (vpredu) pred dvoma rokmi.

Foto: Patricia Poprocká

Cez školský rok sú naše dni veľmi podobné. Ráno vstávam päť minút po šiestej, nachystám seba, raňajky a idem zobudiť dievčatá. To niekedy trvá aj 10 minút, pretože najmä mladšia Leuška si rada povylihuje. Obliekanie, česanie, jedenie má obmedzený čas, 7.10 musíme odchádzať z domu. Najprv vyložíme v škôlke Leušku a my so staršou Marínkou ideme do školy.

Ona bola teraz prváčka a ja tam učím. Prvá hodina sa začína o pol ôsmej. V škole aj obedujeme, vyučovanie mi končí o pol jednej alebo o pol druhej, podľa rozvrhu. Som tam aj tak do pol štvrtej, robím si prípravy na vyučovanie alebo krúžok, ktorý vediem, opravujem písomky...

Potom vyzdvihnem deti, najprv Marínku z družiny a ideme do škôlky po Leušku. Popoludňajší program máme tiež väčšinou plný, aj keď dievčatá nepreťažujem krúžkami – chodia len na gymnastiku a tanečný. Oboje mávali dvakrát do týždňa v blízkej Detve, takže rovno zo školy alebo škôlky sme šli tam. Hodinka krúžok, k tomu prezliekanie a cesta, domov sme sa teda vracali niečo pred šiestou.

V stredy sme mávali voľno, to sme šli si popoludnie užiť niekam na ihrisko alebo ku kamarátkam.

Večery doma majú tiež viacmenej jasný program: Večera, pranie, upratovanie, podľa toho, čo práve treba urobiť. Teraz v lete a na jar, ak je už záhradka, tak pribudlo polievanie, pokopanie, trhanie buriny... Dievčatá sa vtedy väčšinou hrali ešte vonku.

Opekačka na záhrade aj s kamarátmi.

Foto: Patricia Poprocká

Do konca júna som po večeroch ešte mávala aj druhú prácu – na informačnej linke v internetovom obchode som odpovedala na maily zákazníkov. Začínala som okolo siedmej – pol ôsmej, čo znamenalo nachystať dievčatám večeru, uložiť ich do postele. Zaspávali samé.

Práca mi trvala zhruba do desiatej večer, kedy som konečne mala chvíľu pre seba – film, kniha alebo jednoducho zaslúžený spánok.

Teraz v lete mám voľno, takže trocha viac oddychujeme, momentálne tu mám na prázdninách bratove deti, takže máme veselo. Aj teraz si vymýšľame kadejaký program, ide hlavne o deti, aby mali zábavu a čo robiť. Radi tiež pečieme alebo vyrábame kadejaké vecičky. Prípadne robíme rôzne pokusy – fyzika hrou.

Pracovať pre internetový obchod už nebudem, bolo toho hrozne veľa v poslednom čase, 120 mailov denne, to je príliš.... Navyše ako deti rastú, bude mi treba viac času na nich. Marínka bola teraz prváčka, kde predsa len nemali toľko učiva v škole. Ako bude staršia, bude toho viac, potom pôjde do školy aj Leuška...
(Michaela Jaseňovcová, Kriváň)

S manželom sa striedame, inak by to nešlo

Pracujem na JIS-ke v Bratislave Ružinove, kam dochádzam z Dunajskej Lužnej. Robím na zmeny od siedmej do siedmej, čo v prípade dennej znamená, že ráno 5.40 už sedím v autobuse a naše dve deti má na starosti manžel.

Aj obyčajná jazda električkou môže byť zážitkom. Radka s rodinou počas výletu v hlavnom meste.

Foto: archív Radoslavy Kaščákovej

Odvedie syna Filipka do školy a menšiu Elišku do škôlky. Poobede ich tiež vyzdvihne, zavezie na krúžky, dohliadne na úlohy... Večer prichádzam domov medzi pol ôsmou, ôsmou. To stihnem s Filipkom skontrolovať úlohy, nachystať veci na druhý deň a deti idú spať.

Ak mám voľno, prípadne som po nočnej, užijem si ich viac. Manžel vtedy väčšinou pracuje, tiež v nemocnici, tak si to meníme. S deťmi idem do školy a škôlky ja, potom cestou nakúpim a doma porobím, čo práve treba. Ak som po nočnej, tak si trocha pospím, ak mám obyčajné voľno, tak sa to snažím užiť. Relaxujem pri káve, alebo sa stretnem s kamarátkami, na ktoré nemám inokedy čas, prípadne vyrazím len tak sa „poflákať“... Ale nie je to pravidlom.

Okolo jednej už idem pre deti a celé popoludnie som s nimi. Ideme na krúžky – Filip chodí na ľudové tance, Eliška na moderné, potom domov. Tu je to ako v každej domácnosti. Prípravy do školy, hry, večera, do toho domáce práce... A ide sa spať.

Od septembra toho budeme mať ešte viac. Eliška pôjde do prvej triedy a aj ja začnem opäť študovať. Diaľkovo, samozrejme. Prijali ma na špecializačný kurz intenzívnej medicíny, čo sa mi v práci určite zíde.

S deťmi pri fontáne.

Foto: archív Radoslavy Kaščákovej

Po materskej som chvíľu skúšala robiť niečo iné – kozmetické poradenstvo, kde by som mala viac času na rodinu, ale vrátila som sa na JIS-ku. Nebolo to ono, nenapĺňalo ma to, aj keď kozmetika je stále moje hobby.

Zdravotníctvo, práca s ľuďmi... v tom vidím zmysel. Aj keď je to náročné a slabšie zaplatené. Cítim, že patrím tam.

(Radoslava Kaščáková, Dunajská Lužná)


Frflem, ale ďakujem

Deň rodiny s matkou, ktorá už šiesty rok frfle a zároveň v hĺbke srdca ďakuje za výsadu ňou byť. Po prvom pokuse o vstávanie okolo piatej nad ránom nasleduje okolo siedmej ďalší pokus. Počkáme, kým sa vychystajú z domu všetci naši chlapi – tatino a dvaja bratia. Do misky si dám zmes vločiek a zalejem kefírom. Narýchlo ešte hľadáme šiltovku, ktorú si niektorý z chlapcov neupratal na svoje miesto, rovnako je to s okuliarmi. Niekedy ešte rýchlo využijem prítomnosť všetkých doma a skočím si bez lezúňa o poschodie nižšie do práčovne, hodiť jednu kopu do práčky a pokračovať tak v nekonečnom kole prania, sušenia a skladania... Pusy na rozlúčku, zapriať si krásny deň a ide sa na vec.

Nasleduje ranná hygiena malej slečny – vyzliecť, sadnúť si cvične na šerblík, potešiť sa výsledkom, umyť, zabaliť, obliecť... Smerujeme do detskej izby – vyvetrať bráškom periny do okna, potom spálňa. Prechádzam okolo kuchyne, oči mi padnú na moju misku s raňajkami. Tak sadáme ku stolu, Aničke dávam do ruky rožok alebo chlebík. Po pár minútach začína byť nespokojná. Schyľuje sa k prvému dennému spánku. Je krátko pred deviatou. Ideme nakuknúť na poschodie, ako sa má náš dedo, ako sa mu dnes dýcha, či niečo potrebuje.

Zoberiem mu z chladničky obedár zo zvyškami od včera. Vyseparujeme zvyšky pre psa a na kompost, umyjem ho, kým Anička vedľa mňa asistuje v učiacej veži (som presvedčená, že túto pomôcku do domácnosti vymyslel nejaký praktický a vynaliezavý človek a ďakujem za ňu). Spomeniem si na paplóny v okne, spratujem ich. Oblečieme sa, vynesieme obedár von, na svoje miesto, kde bude čakať na výmenu s naplneným. Aničku ešte krátko predtým nadojčím.

Dieťa ukladám do kočíka a ja si naspäť do vnútra bežím po fľašu, ktorú rýchlo plním vodou. Vyrážame na prechádzku. Na konci našej ulice sa otočím a smerujem späť domov, lebo Anička už spí a dúfam, že to tak zostane aj na dvore. Mňa čaká v práčke prádlo. Šup vypraté do sušičky, čakajúca kopa do práčky. Je desať a ja mám pocit, že do obeda ešte ďaleko. Skontrolujem chladničku a vymýšľam, čo uvarím z jej darov. Moja kartotéka v hlave nenašla vhodný recept pre danú kombináciu, tak ťukám heslá typu „špargľa recepty“ do Google...

Medzi hľadaním dávam variť polievku a kontrolujem, či aspoň Aničke zostal uvarený príkrm zo včera. Uľaví sa mi, lebo áno. Desať minút k dobru. Môžem cez internetbanking zaplatiť jednu faktúru... Polovicu špargle mám ošúpanej a počujem, že sa blíži poštárka, lebo náš pes šteká ako divý. Začína boj s časom a dúfanie, že Aničku ten hluk tentoraz nezobudí. Ustála to, má spánok ako tatino. Uf.

V relatívnom pokoji s nastraženými ušami tak, ako to len matky vedia, pokračujem vo varení, ktoré mám rada, hoci ma okráda o hodiny môjho času. Anička sa budí práve včas. Nesieme dedovi plný obedár, presúvame sa dovnútra, voláme tatinovi, že môže prísť na obed. Dokončujem omáčku a smažím slaninu s asistentkou na rukách.

S manželom na striedačku kŕmime Aničku, aby sme sa stihli najesť obaja. Slečne obed nestačí, chce to zapiť a dáva mi to jasne najavo vyskakujúc zo stoličky, v ktorej je pripútaná. Upratovanie počká, lebo veď dieťa... a nesporne vždy zaváži aj vidina toho, že toto dojčenie prebieha zásadne v polohe ležmo. Už len krôčik od chvíľky relaxu – umyť (v rámci prvých pokusov o samostatné jedenie občas aj okúpať a zaprať oblečenie, ktoré neuchránil ani podbradník) a prebaliť.
Ležím. Po dvoch minútach sa mi začínajú zatvárať oči. Škoda, že v tomto sme s Aničkou vo veľkej disharmónii. Na ňu toto všetko vplýva celkom opačne, po piatich minútach je dobitá viac ako môj mobil po dvoch hodinách.

Chvíľku sa tvárim ako preliezka a potom sa rozhodnem ísť pospratovať pozostatky varenia a jedenia. A zrazu sa moje usmiate dievčatko mení na kopu sĺz, lebo mama už neleží (áno, aj mne je to ľúto), ale niekam sa presúva a ju nevzala na ruky. Vraj si za to môžem sama, že chce byť len na rukách. Tak sa pýtam, či ja za to môžem, že ona odkedy sa narodila, tak sama neurobila ani krok? 

Nevadí. Mama superhrdina si poradí. Uvažujem, na čo mám dnes energiu - či sa zahrám na ramba a poupratujem s jednou rukou, lebo v druhej ruke mám asistentku, alebo sa asistentka zamestná vypratávaním toho, čo ja rýchlo ukladám do umývačky, alebo sa vrátim do tej polohy, v ktorej sme boli obe šťastné. Lebo spokojná matka, spokojné dieťa. Vyhrala, k môjmu žiaľu, prvá možnosť, ale výsledný dojem dobrý, mám rada upratanú kuchyňu.

Ale pozor, schyľuje sa k odchodu z domu smer škôlka. Prebaliť, prezliecť obe, zobrať niečo na olovrant, naplniť fľaše s vodou, zbaliť náhradnú plienku, naložiť kočík a vyrážame. Dnes autom.

Po škôlke už nastáva pokojnejší režim. Sme len všetci spolu. V záhrade pri škôlke, spolu s ďalšími maminami a deťmi. Zo žartu si hovoríme lesná škôlka. Inokedy by som sa ponáhľala domov, ale tento rok má naša záhradka oddych, keďže trhanie buriny s asistentkou nie je celkom to pravé orechové a ani neustále vyberanie hliny z pusy ma nenadchlo.

Po ceste zo škôlky ešte vytiahnuté auto využijeme na menší nákup. Anička si medzičasom ešte na pol hodinku pospí a tatino sa vráti z práce. Vyberiem prádlo so sušičky, dám tam to čerstvo vypraté. Pripravím ho na skladanie. Tatino fúka kolesá na bicykloch a chlapcom vysvetľuje, ako funguje kompresor. Chystáme večeru, s mužom sa dohadujeme, kto ide upratať po večeri a kto organizovať deti - zuby, sprcha, slečne čistá plienka, pyžamá. Rozprávka, modlitba. Anička sa dojčí a zaspávame spolu. Ticho. Spia.

Premáhajúc sa ešte vstanem. Je medzi deviatou a desiatou večer. Zisťujem, že v chladničke mi práve kvások dáva na známosť, že je čas ho dokŕmiť. Tak dokrmujem a popritom si založím rozkvas na nový chlieb, Boží dar. Kontrolujem správy a odpisujem. Pripojím sa na Facebook, potrebujem ukojiť svoj hlad po dobrých článkoch od Horeckej alebo z edupage. Alebo sa len tak potešiť, že spolužiačke zo strednej sa narodilo dieťa, či dozvedieť sa, že sesternicina kamoška ilustrovala prekrásnu knihu o Štefánikovi. Dnes si čas na sociálnej sieti ustriehnem na tridsať minút.

Potom otváram Bibliu a chcem, aby dostala jesť aj moja duša. To je ten prípad, kedy zaspávam s modlitbou na perách a spokojná. Prádlo poskladám zajtra. Je okolo polnoci. Ak Pán Boh dá, zajtra nás čaká nový deň. Zväčša veľmi podobný, zároveň celkom iný. Bude to nová príležitosť vyprať ďalšie kopy prádla, navariť zase niečo nové, ale tým podstatným bude nová príležitosť byť ešte vďačnejšia za tie dary, ktoré naša rodina dostala – za lásku a deti. Nová príležitosť, dať im to viac pocítiť v úsmeve, objatí, zhovievavosti. Unavená, ale šťastná. Dobrú noc!
(Ľubka zo západného Slovenska)


Dá sa to zvládnuť

Katarína Žabková s dcérami.

Foto: archív Kataríny Žabkovej
Môj typický deň na materskej dovolenke... Keďže mám dve dcéry a staršia dcéra je prváčka, každé ráno je treba si privstať a nachystať raňajky a desiatu. Po odvedení do školy mám čas s mladšou dcérou. Radi chodievame do materského centra alebo na ihrisko.

Hneď po obede ideme spolu pre Barborku, staršiu dcéru do školy. Do družiny nechodí. Počas toho, ako mladšia dcéra spí, si so staršou napíšeme domáce úlohy a máme čas pre seba. V poslednom čase mladšia poobedňajší spánok bojkotuje, tak je to veselé. Poobede sa snažíme vždy vymyslieť nejaký program a niekde spoločne ísť, bývame v Prahe a tu sú všelijaké možnosti, to je fajn. Po večeri sprcha a už sa neviem dočkať, keď dievčatá zaspia. Mám trochu čas pre seba, na manžela a knižku.

Dá sa to všetko zvládnuť, mám okolo seba fajn ľudí. Sú ale aj horšie dni. Niekedy som s dievčatami väčšinu času sama a občas už toho mám dosť, potrebujem vypnúť a trochu si od nich „odpočinúť". Myslím, že to pozná každý. Vidím však okolo seba mamičky s viac deťmi, ako to „dávajú", a tak sa nemám na čo sťažovať.
(Katarína Žabková, Praha, pôvodom z Turej Lúky pri Myjave)



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >