Celá rodina pohromade.
Foto: archív Andrey KerestešovejAké obdobie momentálne prežívate so synom, čím vás prekvapuje a ako sa v materstve cítite napríklad v porovnaní s obdobím spred roka?
Je absolútne výstižné, že ste použili slovo „momentálne“. Pretože život s dieťaťom sa neustále mení. Obdobie je to, rovnako ako aj tie predtým, nové, som prvomatka, každý deň je niečo, čo ma prekvapuje, čo ma zastaví, aby som vnímala. Tobiáš má rok a pol, opakuje prvé slovíčka, zaujíma ho všetko, čo je, alebo má „kolo“. Neustále nás objíma. Už to nie je bábätko, ale chlapček, to ja asi ten najväčší rozdiel.
Spíte ešte stále so synčekom v posteli? Prečo je to podľa vás dobré a narážali ste v tomto smere niekedy na nepochopenie?
Máme postieľku hneď pri našej posteli, mali sme ju tam od začiatku, ale nechcel v nej spať. Dojčiť som prestala pred pár dňami, rok a pol sme boli v neustálom spojení a objatí. Neľutujem ani minútu. To, že sa človek „nevyspí“, prosto k materstvu patrí. Keď som pomaly a postupne odstavovala od prsníka, prirodzene začal aj sám Tobiáš objavovať priestor svojej postieľky.
Dnes uspávame - tak ako po celú dobu - pesničkou Čierne oči choďte spať. A tiež vymenovávame všetkých a všetko, čo už spí, aby bolo jasno, že o nič neprichádza. U nás totiž musia ísť spať naozaj všetci. A čo sa týka nepochopenia, áno, samozrejme som naň narazila, ale povedzme, že je to prosto opačný názor. A tak je to správne. Neexistuje príručka správnej výchovy, každá rodina je originálna. U nás doma ale prevládajú „jaskynné zvyklosti“, sme si neustále veľmi blízko.
S manželom na tohtoročnom Česko-slovenskom plese v Prahe.
Foto: Martin Zeman, www.datelier.czČítala som, že synčeka ste aj nosili či stále nosíte? Robili ste tak z praktických dôvodov, alebo preto, že ste chceli mať užší fyzický, a tým i psychický kontakt so synčekom? Čo vám to dalo?
To bola tá najkrajšia vec… Prvý polrok som ho nosila takmer neustále, dávalo mi to pocit istoty, pohody, mohla som toho veľa stihnúť. Nedokázala som ho nechať samého. Takto som mala plne pod kontrolou, ako je na tom, ako sa cíti, boli sme jedno. Potom sme už veľa kombinovali s kočiarom, pretože chcel objavovať svet, dnes sa už veľmi nosiť nechce… Využívame nosítko skôr na výlety a situacie, kde nám pomáha v pohybe.
V čom sa ešte prejavovalo či prejavuje vaše kontaktné rodičovstvo? Zdvihli ste ho na ruky vždy, keď trošku zamrnčal?
Aj dnes ho beriem na ruky, keď mrnčí. Ono sa totiž väčšinou ukáže, že si prosto len s niečím nebol istý, necítil sa dobre a potreboval objať. Nemali by sme odmietať, keď nás niekto potrebuje. Niekedy sa k sebe túlime bez príčiny, len tak. Máme to radi. A nie je nič krajšie, keď sa samo dieťa rozbehne a objíme vás.
Andrea Kerestešová so synom.
Foto: archív Andrey KerestešovejNerada plánujete, ako sa to prejavuje v materstve?
Vždy, keď som mala nejaký plán, stroskotal. A ja som bola len ukrivdená a naštvaná, že mi to nevyšlo. Keď nič neočakávate, nemôžete byť sklamaná. Snažím sa raziť túto cestu. Byť. Keď ideme von, neviem, či tam budem hodinu alebo celý deň. Od tej doby, čo som mama, som snaď nikde neprišla včas. A viete, čo sa vždy stane, keď prídem o niečo neskôr? NIČ.
Ženy často čítajú či počúvajú, že dieťa má mať vlastný režim, ktorý je nutné dodržiavať, teda pravidelný čas spánku, jedla, odpočinku a podobne. Čo si myslíte o týchto radách? Ako sa ešte prejavuje váš „režim nadivoko“?
Myslím, že v dnešnom on-linovom svete máme zbytočne veľa informacií a rád. To nás podvedome núti smerovať svoje životy niekam. Ale čo, keď to nie je práve váš smer. Niekedy je skutočne lepšie na všetko sa vykašľať. A len žiť. Všetko o sebe, svojom partnerovi i deťoch sa dozvieme len tak, že to budeme žiť. A až keď sa navzájom poznáme, môžeme riešiť nejaký systém, ako spolu fungovať. Nemohla som žiadať od svojho dieťaťa režim, keď ja sama ho nemám. Skôr som zástancom toho, že isté veci majú svoju postupnosť. Napríklad vyčistiť zuby a spať. Rituály sú fajn, ale režim? Už len to slovo vo mne vyvoláva zimomriavky.
Zastávate názor, že dieťaťu sa v malom veku treba prispôsobovať. Stretávali ste sa aj s názormi, že tak dieťa „rozmaznáte“ a prerastie vám cez hlavu? Čo ste na takéto názory odpovedali?
Je to samozrejme veľmi tenká hranica. Tak 50:50. Dieťa a jeho potreby sú pre mňa prioritou, ale zároveň nesmiem dovoliť, aby mi dieťa hovorilo, čo mám robiť. Je to o vzájomnej komunikácii. Každý vzťah je o kompromise. V zdravom vzťahu sa navzájom potrebujete, ale zároveň dokážete fungovať oddelene. Asi to je môj cieľ. Chcem, aby Tobiáš vedel, že ho bezmedzne milujem, ale zároveň musí pochopiť, že ma nemá len pre seba.
Akých výchovných princípov sa držíte? Nechávate synovi slobodu či máte pevné mantinely? Alebo niečo medzi tým?
Niečo medzi tým, záleží od situácie, pocitu. Ale máme pevné mantinely v pravidlách slušnosti. Od začiatku je jasné, že nemôže všetko, nie všetko je jeho, nie vždy dostane, čo chce, k zvieratám a ľuďom sa správa pekne a podobne. Beriem to tak, že za svoje dieťa nesiem určitú zodpovednosť. Preto aj keď sa tvárim, že ho nevidím, sledujem ho, a keď je to treba, hneď v danej situácii zasahujem.
Materská radosť.
Foto: archív Andrey KerestešovejJe niečo, čo by ste vo výchove chceli zlepšiť? Vaše slabé miesto?
Trpezlivosť.
K čomu chcete syna viesť? K akým vlastnostiam, k akému životnému pocitu?
Aby bol dobrým človekom. Slušným človekom. Je mi jedno, čo bude robiť, či bude bagrista, právnik, alebo alternatívny umelec. To nie je podstatné. Chcem, aby miloval, bol milovaný. Aby bol šťastným človekom.
Čo vás naučilo materstvo o sebe samej?
Pôrod vnímam ako transformáciu. Skutočne. Som oveľa silnejšia, než som si myslela. A pochopila som, že láska je nekonečná.
A čo vás naučilo priamo vaše dieťa? Veď sa vraví, že deti sú najlepší učitelia.
Pokorilo moje ego.
Synček bude mať v lete dva roky, akou osobnosťou je?
Je veľmi citlivý a vnímavý, má skvelý sluch. Nemá rád veľké skupiny, plné ihriská a podobne. Neustále sa nám drží nablízku. Vie byť pekne panovačný a rozčuľuje sa, keď mu niečo nejde. Potrebuje stále objímať a uisťovať, že žiť vonku v tomto svete je v poriadku.
Otecko učí Tobiáša láske k hudbe.
Foto: archív Andrey KerestešovejAko často sa so synom dostanete domov na Slovensko a ako si ho na Slovensku užívajú príbuzní?
Tak dva až trikrát ročne sa dostaneme my tam, príbuzní nás tiež navštevujú v Prahe. Na Slovensku má dve sesternice a päť bratrancov, všetci sa na seba navzájom tešia.
Rozprávate sa so synčekom po slovensky?
Aj. Väčšinou je to čeština, ale po slovensky rozumie tiež, záleží od situácie. Ale určite môžem povedať, že rozumie aj po slovensky.
Rada cestujete, kam ste už zavítali so synom, alebo si skôr myslíte, že s malými deťmi je lepšie zostávať doma?
Opäť, to záleží na rodine. My sami sme boli v Grécku, keď mal jedenásť mesiacov a bolo to skvelé. Nebránime sa cestovaniu, ale samozrejme si vyberáme destinácie, ktoré sú bezpečné a s dobrým zdravotným systémom. V tomto smere nerada riskujem.
Venujete sa momentálne aj charite?
Snažím sa pomáhať tam, kde moju pomoc potrebujú. Počas tehotenstva a krátko po ňom som sa venovala projetu Bez mámy. Tento rok sa zameriam na české Národné združenie PKU (fenylketonúrie) a iných DMP (dedičných metabolických porúch). Ide hlavne o deti s fenylketonúriou, ktoré držia veľmi prísnu nízkobielkovinovú diétu, pri jej nedodržaní im hrozí mentálna retardácia.
Stále fotografujete, čo vás najviac baví fotiť a chystáte zasa prípadne nejakú výstavu?
Áno, stále, len je na to samozrejme málo času… Tobiáš má už asi tri albumy, výstavu chystám, ale momentálne je v procese tvorenia a ide to pomaly. Verím však, že ju dokončím v ten správny čas.
Andrea Kerestešová, vydatá Růžičková sa narodila v roku 1984 vo Vranove nad Topľou, žila v Hlinnom. Vyštudovala učiteľstvo prvého stupňa a tvorivú dramatiku na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Ako herečka sa presadila v Česku. Hlavnú ženskú rolu si zahrala v seriáli Vyprávěj, účinkuje aj v seriáli Ordinace v růžové zahradě 2. Hlavnú postavu si zahrala v českom filme Rafťáci. Je vydatá za českého hudobníka Mikoláša Růžičku, spolu majú syna Tobiáša Augustina, ktorý sa narodil v auguste roku 2017. Rada fotografuje a svoje fotografie už niekoľkokrát vystavila, záujemcovia si mohli pozrieť napríklad výstavu fotografií z afrického sirotinca, na podporu organizácie Bez mámy. Venuje sa charite, tiež rada cestuje.
