ČO S TÝM? Nechávam syna, nech sa vyzúri, zlepšenie však neprichádza. Poraďte!

Patricia Poprocká, 16. júla 2019 o 06:05

Držím sa zásady, že detskému hnevu treba nechať voľný priebeh. Umožniť dieťaťu, nech si kričí a kope, ak sa mu žiada. Rady sa ľahko čítajú, ťažšie však realizujú. A hoci synovi v hneve nebránim, trápi ma, že zlepšenie neprichádza. Hnevá sa stále rovnako, neraz za hlúposť, trvá to už asi rok, opisuje problém s trojročným synom Aneta.

Ááááááá! Tiež to poznáte? Čo robiť v takej situácii?

Foto: shutterstock.com

Syn je inak veľmi priateľský, komunikatívny, rád pomáha druhým, dokáže sa sám aj zahrať či sa vybrať sám za niečím, čo ho zaujme. To všetko ale len vtedy, ak je všetko podľa jeho vôle. Ak sa má prispôsobiť, býva problém.

Nedávno urobil scénu napríklad preto, že ráno chcel ísť za manželom do kuchyne. Lenže medzitým sa manžel ešte vrátil do spálne, čo syna dosť rozhodilo. Začal presviedčať mňa, aby som šla s ním, na čo som mu povedala, že ešte nepôjdem, lebo chcem byť v izbe s tatinkom.

Po krátkej výmene názorov začal pišťať, hodil sa na posteľ, kopal, vrieskal... Mali sme otvorený balkón, takže susedia mali o budíček postarané.

Nevedela som, čo robiť, tak som ho nechala. Asi po minúte sa upokojil, prišiel ku mne, pritúlil sa. A všetko bolo v poriadku.

Žiaľ, nejde o ojedinelý prípad. Rovnako reaguje, aj keď mu napríklad poviem, že niečo urobil zle (pochopiteľne, snažil sa najlepšie ako vedel) alebo keď mu nedovolím sa s niečím hrať, napríklad s diaľkovým ovládaním. Vybuchne, jačí, hádže veci na zem, potom to prejde.

Neverím na detský vzdor, pretože sú situácie, kedy si syn veci nechá vysvetliť. Napríklad chce kukuricu, a ak ju nemáme, tak mu poviem, že nie je, treba kúpiť. Vtedy si dá povedať, hoci sa samozrejme snaží, aby sme šli čím skôr do obchodu.

Neviem, ktoré reakcie uňho prevládajú, pretože tie „normálne“, pokojné, človeku tak neutkvejú v pamäti ako tie hlučné. Pravdupovediac som z nich však už unavená. Ak aj skúsim syna počas jeho hnevu presviedčať, vysvetľovať, alebo aj prísne okríknuť, nič nepomáha, vrieska ešte viac.

Čakala som, a stále čakám, že ho to prejde samé. Ale keďže to trvá už rok, strácam istotu...

V situácii ako je Aneta, je, alebo bolo, určite mnoho z vás. Čo by ste jej poradili? Napíšte nám váš názor a vaše skúsenosti na e – mail redakcia@ahojmama.sk. Za dobrú radu môžete od nás získať knihu prípadne produkt slovenskej prírodnej kozmetiky Dulcia.
Prípadne ak máte so svojím dieťaťom nejaký iný problém, na ktorý by ste chceli poznať názory iných, napíšte nám aj o ňom.

Tešíme sa na vaše príspevky!



Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatarFunthomas 16. júla 2019 o 10:07

    Nuž kedysi sa hovorilo "Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko...keď ja budem Jano, neohneš ma mamo!" Nechať decko "vyzúriť" nie je riešenie. Deťa si len zvykne, že môže zúriť koľko chce. Ako dlho bude trvať kým pri tom zure začne niečo rozbíjať, alebo niekomu ubližovať?
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >