Ááááááá! Tiež to poznáte? Čo robiť v takej situácii?
Foto: shutterstock.comSyn je inak veľmi priateľský, komunikatívny, rád pomáha druhým, dokáže sa sám aj zahrať či sa vybrať sám za niečím, čo ho zaujme. To všetko ale len vtedy, ak je všetko podľa jeho vôle. Ak sa má prispôsobiť, býva problém.
Nedávno urobil scénu napríklad preto, že ráno chcel ísť za manželom do kuchyne. Lenže medzitým sa manžel ešte vrátil do spálne, čo syna dosť rozhodilo. Začal presviedčať mňa, aby som šla s ním, na čo som mu povedala, že ešte nepôjdem, lebo chcem byť v izbe s tatinkom.
Po krátkej výmene názorov začal pišťať, hodil sa na posteľ, kopal, vrieskal... Mali sme otvorený balkón, takže susedia mali o budíček postarané.
Nevedela som, čo robiť, tak som ho nechala. Asi po minúte sa upokojil, prišiel ku mne, pritúlil sa. A všetko bolo v poriadku.
Žiaľ, nejde o ojedinelý prípad. Rovnako reaguje, aj keď mu napríklad poviem, že niečo urobil zle (pochopiteľne, snažil sa najlepšie ako vedel) alebo keď mu nedovolím sa s niečím hrať, napríklad s diaľkovým ovládaním. Vybuchne, jačí, hádže veci na zem, potom to prejde.
Neverím na detský vzdor, pretože sú situácie, kedy si syn veci nechá vysvetliť. Napríklad chce kukuricu, a ak ju nemáme, tak mu poviem, že nie je, treba kúpiť. Vtedy si dá povedať, hoci sa samozrejme snaží, aby sme šli čím skôr do obchodu.
Neviem, ktoré reakcie uňho prevládajú, pretože tie „normálne“, pokojné, človeku tak neutkvejú v pamäti ako tie hlučné. Pravdupovediac som z nich však už unavená. Ak aj skúsim syna počas jeho hnevu presviedčať, vysvetľovať, alebo aj prísne okríknuť, nič nepomáha, vrieska ešte viac.
Čakala som, a stále čakám, že ho to prejde samé. Ale keďže to trvá už rok, strácam istotu...
Prípadne ak máte so svojím dieťaťom nejaký iný problém, na ktorý by ste chceli poznať názory iných, napíšte nám aj o ňom.
Tešíme sa na vaše príspevky!