Najlepšie je pri mame. Je na tom niečo zlé?
Foto: shutterstock.comBeátina dcérka sa narodila predčasne, a nosiť ju začala až od roka. Jej uzavretosť, či naviazanosť na ňu sa jej zdá chvíľami extrémna. „Trocha sa obávam, že nikdy nebude šťastná, no aj trocha verím, že z toho vyrastie. Zatiaľ platí, že neviem, čo robiť, tak nerobím nič... Čakám, že sa to samé utrasie. Robím dobre?,“ pýtala sa.
Syna netlačíme do polôh, ktoré mu nevyhovujú
Milá Beáta, s podobným problémom bojujeme my, už 14 rokov. Náš syn vždy bol a je výrazným introvertom. Od ranného detstva je na nás veľmi naviazaný, necíti sa dobre v spoločnosti iných ľudí, hlavne tých úplne cudzích. Napriek tomu zvládol klasickú škôlku i prvý stupeň na základnej škole, navštevoval aj základnú umeleckú školu. Zlom k horšiemu nastal, keď nastúpil do prvého ročníka osemročného gymnázia. Na základnej mal kamarátov, nie veľa, ale mal – boli to traja chlapci, ktorých poznal aj v súkromí, sú to synovia mojich bývalých kolegov, navštevovali sme sa. Na gymnázium sa však dostal iba on. Škola mu nerobila problém, s deťmi však takmer vôbec nekomunikoval, bolo mu ľúto za základnou školou.Bolo mi to veľmi ľúto, o to viac, že z kolektívu ho nevyraďovali deti, ale on sám, dobrovoľne. Teraz v septembri už nastupuje do kvarty, pomery sa trochu upravili, ale nie zásadne. Už dokáže komunikovať s niektorými spolužiakmi, ktorí sú mu sympatickejší, ale aktívny v tejto oblasti príliš nie je. Je často doma sám, číta, kreslí si, robí rôzne projektíky, hrá sa na počítači. Tvrdí, že nie je nešťastný a ani tak naozaj nepôsobí. Je jednoducho samotár.
Po dlhom trápení som si povedala, že chyba nie je v ňom (je jednoducho iný, ako je priemer, individualista, samotár, introvert), ale v nás. Chyba je v tom, že ho odmietame akceptovať takého, ako je naozaj. A to by rodič nemal. Tak sa snažíme o akceptáciu a myslíme, že bude oveľa šťastnejší, keď bude vedieť, že je akceptovaný taký, ako naozaj je a nebudeme ho tlačiť do polôh, ktoré jemu nevyhovujú. Zmeniť sa teda musíme my.
A ešte niečo: V detstve som bola introvertom aj ja, aj keď nie takým výrazným. A už roky pracujem vo veľkom kolektíve, v ktorom so obľúbená a mám pár naozaj dobrých kamarátok. Asi sa teda človek mení aj na osi introvertnosť/extrovertnosť. Potvrdila mi to aj jedna psychologička (mali sme s ňou v práci školenie), predtým sa vraj verilo, že introvertnosť či extrovertnosť je niečo dané, nemenné, už si to však nemyslia. V priebehu rokov sa to mení.
Držím palce Vám i Vašej dcérke! Jarka
Možno pomôže uistenie o láske
Osobne si myslím, že maminka robí to najlepšie, čo môže, aby sa jej dcérka cítila bezpečne a isto. Správanie jej dcérky môže mať súvis s jej mesačným pobytom v inkubátore. Poznám adoptované detičky, ktoré po pôrode nepoznali blízkosť rodiča a aj keď vyrastajú už v láskavom prostredí, ich správanie je v niektorých situáciách ovplyvnené strachom z opustenia.Maminke želám veľa trpezlivosti, nech počúva svoju maminkovskú intuíciu, zahŕňa dcérku naďalej láskou. Možno by sa s ňou mohla o tom aj rozprávať a uisťovať ju o láske a prítomnosti. Samozrejme, keď bude v pohode, nie v rozrušení. Ale určite to bude časom lepšie.
Niekedy je byt rodičom náročnejšie, inokedy ľahšie. Ale je to krásne a obohacujúce.
Pozdravujem maminku, Štepánka Grľáková, vaša verná čitateľka
Čo hovoria odborníci
Dieťa si plní svoje potreby, je to v poriadku
Každé dieťa je iné a má iné potreby. Aj keď je všeobecne zaužívaná predstava šťastného dieťaťa, ako sa veselo hrá s ostatnými, ide skôr o predstavy dospelých
než reálne pocity detí.
Odborníci odporúčajú rešpektovať detské správanie, aj keď je iné než by sme očakávali my. Dieťa vie najlepšie samé, čo mu vyhovuje, ako sa cíti a čo ho robí šťastným. Teda nenútiť ho vystupovať na predstaveniach, ak nechce, neposielať sa hrať s inými deťmi len preto, že chceme, aby sa hrali spolu, a ani ho nenútiť deliť sa o hračky.
Rodinná poradkyňa Naomi Aldort vo svojej knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi dokonca pripomína, že neochota dieťaťa zapájať sa do skupinových hier môže niekedy byť aj prejavom jeho sebadôvery. „Je autentické, nebojí sa cudzích nárokov na seba,“ vysvetľuje. Opisuje prípad svojho syna, s ktorým bola na dni hier, organizovanom matkou jedného z jeho kamarátov. „Niekoľko detí sa hralo s rodičmi, môj syn sedel stranou. Organizátorka mala potrebu vtiahnuť ho do hry, snažila sa vzbudiť jeho záujem, presvedčiť ho, aby sa šiel hrať. Díval sa jej do očí a vrtel hlavou, že nie. Vždy vedel, čo chce, a neustúpil od svojich úmyslov,“ opisuje Naomi.
Ak nejde o sebaisté dieťa, ale také, ktoré si žiada stráviť čas v blízkosti, alebo dokonca v náručí matky, odborníci odporúčajú tiež vyhovieť mu, bez ohľadu na to, koľko má rokov. Dieťa si môže dopĺňať deficit z raného detstva, a naplnenie jeho potreby môže byť riešením na niektoré jeho problémy. Autorka slávnej knihy Koncept kontinua Jean Liedloffová v knihe opisuje prípad štvorročného chlapca, ktorému rodičia takto začali vychádzať v ústrety – kedykoľvek potreboval, umožnili mu byť s ním počas dňa, rovnako s nimi mohol spať aj v posteli. „Niekoľko prvých nocí sa nevyspal nikto, syn sa prehadzoval, ľahol naprieč, pýtal si piť. Po čase to však ustalo, vzťahy rodičov a syna sa zlepšili, ten navyše prestal byť v škôlke agresívny. A bez problémov prijal aj narodenie sestričky.
Ak sa teda Beatina dcéra dožaduje matkinej prítomnosti, je lepšie jej vyhovieť než ju násilím priúčať tomu, čo by sa podľa všeobecne zaužívaných, no ničím nepodložených predstáv „malo“.
A ak má Beáta obavy z dcérinej introvertnosti, tiež zbytočne. Výstižne to zhrnula nemecká vedkyňa Silvia Löhken v knihe Sila introvertov, ktorú sme spomínali v májovom článku o introvertných deťoch: „Potreba samoty nie je prejavom asociálnosti. Naopak. Tichí ľudia len chcú všetkému, čo sa okolo nich deje, dobre porozumieť – a preto sa snažia tieto vnemy intenzívne spracovávať."
