Deti vedia vyrobiť poriadnu neplechu, zväčša však v dobrom úmysle.
Foto: shutterstock.comKým boli deti menšie, viedli sme ich s manželom k tomu, aby sa sami pokúšali pomôcť si. „Aké je riešenie? Čo myslíš, čo by sa dalo spraviť?,“ zvykla som sa ich pýtať a ony, buď samé alebo postupne s nami, našli východisko. Zároveň sme ich zapájali aj do „dospeláckych“ činností, aby sa pre ne stali prirodzenými.
Bolo to všetko vcelku jednoduché, ak syn s manželom opravovali defekty na bicykloch, zapájali svetielka, dcéra so mnou v kuchyni čistila i krájala zeleninu, varila kaše... Tiež ak bolo treba vybrať kocku spod stola alebo si zapnúť gombíky na košeli, deti si poradili samé. Teraz sa to však všetko akoby skombinovalo.
Deti sú staršie, majú viac vedomostí aj zručností, na druhej strane málo skúseností a slabý odhad dôsledkov. Tak sa stáva, že si zoberú bez opýtania to, čo práve potrebujú, napríklad nožnice, skrutkovač, špagát, a pri hre či majstrovaní ničia veci. Myslím, že skôr v zápale hry či dobrej viere, nie naschvál. Skrátka veci nedomyslia. Dúfam.
Stalo sa napríklad, že sa vonku hrali na indiánov, a zničili drevený prístrešok, z ktorého si urobili kôl na zapichovanie kopijí, v ich prípade motýk. Ich vysvetlenie bolo, že nechceli ťať do stromu a prístrešok je už „mŕtve drevo“.
Nedávno syn takmer zničil dvere na kúpeľni. Pristihla som ho so skrutkovačom v ruke, ktorý si zobral bez opýtania. Keď som sa ho pýtala, čo ide robiť, tak mi vysvetlil, že jeho sestra sa zamkla v kúpeľni s knihou, ktorú si on chce čítať s ňou. Takže keby som si ho všimla o niečo neskôr, možno by sme už mali rozobraté dvere v kúpeľni.
Viem, že deti a nezbedníctvo idú ruka v ruke. Nechcem ich ani brzdiť v rozlete, ale mám problém s tým, ako určiť hranice, čo sa smie a čo nie. Dohody neplatia vždy. Napríklad sme si povedali, že zápalky deti nebudú brať bez nášho dovolenia. Neraz sa však stalo, že zrazu v obývačke zrazu horeli sviečky. Dcéra, ktorá má rada ich svetlo, nás „chcela potešiť“.
Myslím, že odborníci by mi poradili, aby sme deťom jasne vytýčili hranice. No čo robiť, ak ich nedodržiavajú, lebo si myslia, že niečo vedia lepšie, alebo preto, že ich to skrátka v danej chvíli nenapadne? Mám na nich kričať? Trestať ich, ak prekročia hranice? Alebo sa so všetkým zmieriť, lebo deti sú skrátka také? Či striehnuť ako policajt, aby zasa niečo nevyviedli?
Neviem, poraďte mi. Ďakujem.
Svoje názory na Marianin problém môžete písať do komentárov pod článkom alebo na email redakcia@ahojmama.sk. Vybrané z nich uverejníme.
