Na detský hnev niekedy stačí nijako nereagovať.
Foto: Shutterstock.comRodičia sa obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita. Máte však pocit, že krikom či buchnutím po zadku u dieťaťa stúpnete na cene? Skôr naopak, vyvolávate v ňom negatívne pocity, ktoré sa môžu pretaviť do nedôvery či odmietavého postoja k vašim požiadavkám a názorom.
Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť. „Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám,“ uvádza psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením).
Ako to teda so svojimi tromi deťmi robila? „Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením,“ hovorí psychologička s tým, že vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu. Svojou aktivitou mu v tom však bránime.
Prečo sa to stalo?
Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. K najčastejším príčinám patrí podľa Pavly Kouckej prirodzené testovanie rodičmi určených hraníc, únava a potreba pozornosti.Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom.
„V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička. Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek.
Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.
Pozor na únavu a potrebu pozornosti
Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. „Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká.Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono. Čo s tým? Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie.
„Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón – a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička.
Čo robiť v takých prípadoch? Ona sama menej dôležité telefonické rozhovory radšej ukončovala, ale tak to samozrejme nejde robiť stále. Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.
