Každý rodič si želá, aby bolo jeho dieťa šťastné. Čo to ale znamená? Kúpime mu vec, po ktorej túži, je šťastné chvíľu. Zoberieme ho na obľúbené preliezky či výlet, teší sa počas toho. Na stabilný pocit šťastia sú však potrebné iné veci, ktoré sa neprejavujú vždy len úsmevom na tvári.
Chvíľková radosť z niečoho ešte neznamená, že je dieťa šťastné.
Foto: shutterstock
Snažiť sa o to, aby bolo dieťa šťastné, neznamená, že sa ho budeme snažiť za každú cenu vždy udržiavať v pohodlí a v dobrej nálade, prípadne že mu vždy kúpime či uvaríme, čo si zapýta. „Ak chceme, aby naše deti boli šťastné, veďme ich k psychickej odolnosti, k prijatiu samých seba aj so svojimi nedokonalosťami,“ vysvetľujú odborníci z centra LOCIKA zameraného na prevenciu domáceho násilia. Dieťa by malo byť vedené k dôvere vo svoje kompetencie a uvedomenie si, že svojimi činmi môže ovplyvňovať svet okolo seba. „Pocit šťastia sa potom dostaví,“ vysvetľujú odborníci na facebookovej stránke centra.
Čo to presne znamená v každodennom živote? Podmienky pre šťastie dieťaťu vytvoríme, ak mu umožníme:
Aby bolo autentické
Jednoducho ak sa bude môcť bez obáv správať tak, ako sa cíti. Aby nemuselo skrývať hnev, pretože „dobré deti sa nehnevajú“, aby sa nemuselo tváriť veselo, keď mu je smutno „nie si pekná, keď sa mračíš“ (koľkokrát vám to povedali namiesto „vidím, že ťa niečo trápi, chceš mi povedať, čo?“) a podobne. Skrátka aby sa mohlo slobodne smiať i plakať bez obáv, že to u najbližších vyvolá odmietavú reakciu.
Aby sa prijímalo také, aké je
Každý máme niečo, v čom vynikáme, čo nás zaujíma viac a niečo, čo nás nezaujíma. Aj naše deti a tak je to v poriadku. Dieťa by si nemalo vyčítať, že nedokáže namaľovať kvetinku tak pekne ako jeho súrodenec, prípadne že nie je také dobré v behu či hre na klavír. A zároveň aby si uvedomovalo aj svoje silnejšie stránky.
Aby bolo zvedavé
Pre rodičov je to niekedy úmorné, ale nezabíjajme v deťoch ich zvedavosť. Neodbíjajme ich nekonečné otázky „čo a prečo“ znevažovaním, že sú to nepodstatné veci, či dokonca že sa pýtajú hlúposti. Je skvelé, ak sa deti zaujímajú, podporme ich v premýšľaní a hľadaní odpovedí. Do budúcnosti to bude len a len prínos.
Aby dokázalo povedať, čo práve chce
Chcem už ísť spať, hnevám sa, pretože nemôžem ísť tam a tam, nechce sa mi už čítať, idem robiť niečo iné, toto ma už nudí... Vyzerá to síce jednoducho, nie každé dieťa sa však odváži povedať, čo práve chce alebo nechce či ako sa práve cíti. Ak to to vaše dokáže, je to skvelá správa. Ak nie, povzbuďte ho k tomu, pýtajte sa ho, aby ste sa dopracovali k pomenovaniu tej ktorej emócie či stavu a najmä – neodsudzujte dieťa, aj keď sa jeho odpoveď nezhoduje práve s vašimi predstavami. Berte ho skrátka vážne, ako rovnocenného.
Aby sa nevzdávalo, ak sa mu niečo nepodarí
Teoreticky je to jednoduché – nevzdať to po prvom neúspechu, brať ho ako poučenie a skúsiť to znova. Nejde o dokonalosť, ale o snahu zlepšovať sa. V praxi je to už náročnejšie aj pre mnohých dospelých. Ak však dokážeme nezdary brať nie osobne (emocionálne), ale ako školu či výzvu, deti tento postoj od nás ľahko prevezmú.
Aby dokázalo vymedziť vlastné hranice a prijať hranice tých ostatných
Deti to dokážu veľmi ľahko vtedy, ak sa im doma dostáva rešpektu, ak rodičia akceptujú ich „nie“ rovnako ako „áno“ a dajú im pocítiť, že aj na ich mienke záleží. Samozrejme, neznamená to ustupovať dieťaťu vo všetkom, ale vždy v rámci určených základných pravidiel, ktoré v domácnosti platia.
