Rodičovské hranice bez lásky sú len zákazmi a príkazmi, v ktorých rastie nešťastné dieťa, pripomína Katarína Winterová.
Foto: archív Kataríny WinterovejDá sa to vôbec – vypestovať v deťoch disciplínu, cieľavedomosť a zároveň im ponechať priestor na sebarealizáciu a rozvoj bez stresu, pocitu obmedzenosti, že „niečo musím“?
To, do akej miery sa u detí dá vypestovať disciplína, cieľavedomosť a pritom im ponechať spomínaný priestor bez pocitu obmedzenosti, závisí od rodičov a od prostredia, v ktorom vyrastajú. Dieťa formuje nielen rodič, ale aj okolie, spolužiaci, učitelia. Najrozhodujúcejším faktorom sú ale rodičia, ich vlastné nastavenie – to, ako sú oni samotní cieľavedomí a disciplinovaní vo svojom živote a vo svojich povinnostiach, sa najviac odrazí na dieťati. Prirátajme k tomu učiteľov, tlak rovesníkov, snahu po vyniknutí a sčítavajú sa nám rôzne faktory, ktoré priamo v rôznych intenzitách vplývajú na dieťa.
A ak hovoríme o pocite obmedzenosti, že „niečo musím“, treba si ujasniť, čo myslíme pod touto otázkou. Čo sa ukrýva pod slovami, že niekto niečo musí, najmä v prípade dieťaťa? Musí si urobiť domáce úlohe? Musí chodiť na krúžky? Musí doma upratovať? Musí postrážiť mladšieho súrodenca? Musí chodiť spávať v daný konkrétny čas? Lebo ak plnenie týchto detských povinností vyvoláva stres alebo tlak na dieťa, niečo nie je v poriadku. Treba sa pozrieť na to, čo to je a ako chceme vychovávať dieťa k cieľavedomosti, čo sme pre to ochotní urobiť.
V čom by mali dospelí nebáť sa pritvrdiť, v čom zas naopak, ustúpiť?
Odpoveď na túto otázku bude súvisieť s tým, čo si každý pod slovom „disciplína“ a „cieľavedomosť“ predstaví. A to má každý rodič zadefinované inak. To, čo je pre niekoho prejav disciplíny či cieľavedomosti, u druhého to môže znamenať „len“ plnenie si základných povinností. Poviem príklad: Máte doma deväťročné dieťa, ktoré túži chodiť na atletiku. Prihlásite ho a zistíte, že atletika je trikrát týždenne. Dieťa súhlasí, že tam chce chodiť a bude chodiť pravidelne. Lenže, ako to býva, nie každý deň je energia a chuť ísť trénovať. Preto vás dieťa začne obmäkčovať a žiadať, aby mohlo vynechať tréningy. Čo vtedy urobíte? Buď ste nastavený na to, že dieťa zvládne každý tréning a nebude na ne chodiť podľa svojej nálady. Alebo podľahnete tlaku dieťaťa a poviete, že tak nemusí.
No práve. Čo vtedy robiť?
Pre jedného rodiča môže byť disciplína práve to, že dieťa bude chodiť na tréningy pravidelne, a pre druhého zasa môže byť disciplína už len to, že dieťa sem tam zájde na športové tréningy. A to je ten rozdiel – čo si predstavíme, ak povieme, že chceme, aby dieťa bolo cieľavedomé. Kedy a za akých okolností to naplní?
Ak chceme vychovať deti s vnútornou disciplínou a cieľavedomosťou, musíme im k tomu vytvoriť aj podmienky a nebáť sa byť na nich náročný. V tom zmysle, aby sme od nich vyžadovali a nerobili veci namiesto nich, aby sme im nechali priestor na vlastné presadenie sa a riešenie konfliktov, ale zároveň im stanoviť hranice čo už nerobiť, upozorniť a zasiahnuť ak ubližujú... Aby to nepripomínalo drezúru, k hraniciam vo výchove treba veľkú dávku rodičovskej lásky a prijatia. Rodičovské hranice bez lásky sú len zákazmi a príkazmi, v ktorých rastie nešťastné dieťa. Na druhej strane výchova, kde sa dieťaťu všetko povoľuje, kde dieťa všetko môže a nemusí sa nikomu (ničomu) prispôsobovať, ťažko dosiahne cieľavedomosť.
Rodičia sú často presvedčení, že musia na dieťa tlačiť, ak chcú, aby „z neho niečo bolo“. Musia?
Áno, rodičia majú často pocit, že musia na dieťa tlačiť, aby podalo výkon, aby sa dobre učilo. Majú pocit, mnohokrát sú aj presvedčení, že vďaka výkonom, ktoré podá, vychovajú z neho úspešného človeka. Takéto presvedčenie prirodzene vyplýva z dnešného sveta, ktorý je vo všetkých smeroch za meraný na výkon a výsledky. Neberie sa do úvahy nič iné. Vnímame to všetci – obdivujeme úspešných, krásnych ľudí. Našim deťom dávame za príklad iných jednotkárov. S inšpiráciou pozeráme na rodičov, ktorí stíhajú mať krásnu domácnosť, ich deti majú veľa krúžkov, vyhrávajú súťaže. Aj v robote sme pod tlakom výkonu… A tak nadobudneme pocit, že ak my alebo deti nepodáme adekvátny výkon, zlyháme a budú si o nás, o našich deťoch myslieť, že sú hlúpe, že sa im nedarí… Ale nie je to tak. Zlyhávať je úplne v poriadku, je to dokonca potrebné.
Ak sa deťom niečo nepodarí, ak sa im nechce chodiť na krúžky, tak to neznamená, že nebudú cieľavedomé a že nič v živote nedokážu. Je to len cesta k dosiahnutiu cieľa. Je dobré si pripomínať, že zlé známky, nepodarené písomky, prehraté zápasy a zlyhania nás nedefinujú. Pretože to, či je človek úspešný, šťastný nie je definované ničím iným ako vnútorným šťastím a rozhodnutím byť dobrým človekom.
Veľa ľudí stále nostalgicky spomína na niekdajšiu prísnu výchovu z čias socializmu, keď sa veľa vecí muselo, s deťmi nik nediskutoval, dostali príkaz (prípadne zaucho). Napriek tomu taký spôsob výchovy chvália s tým, že deti boli zdvorilé, poslušné, usilovnejšie, viac vedeli než tie dnešné... Čo myslíte, bol to lepší spôsob výchovy?
Poznáme spomienkový optimizmus, ktorý funguje tak, že vďaka nemu vytesňujeme negatívne skúsenosti z našej pamäti. Pričom platí zaujímavá skutočnosť, že čím viac sa vraciame k danej konkrétnej udalosti, tým viac spomienka slabne. Prečo? Pretože náš mozog sa opiera o poslednú spomienku na danú udalosť. Teda, táto konkrétne udalosť je už pozmenená každým ďalším spomínaním.
Spomienkový optimizmus môžeme najlepšie vidieť práve na tom, ako starí rodičia spomínajú a môžeme ich počuť vravieť, že za ich časov nič také nebolo, že deti viac poslúchali, stačilo im povedať len jedenkrát a nikto nevymýšľal a podobne... Funguje to úplne prirodzene, pretože pri opätovnom spomínaní si ľudia nevybavia udalosť, ale spomienku na ňu. V kontexte spomienkového optimizmu je ťažko hľadať odpovede, či bol voľakedy lepší spôsob výchovy. Či boli deti cieľavedomejšie a usilovnejšie a či boli rodičia dôslednejší... V minulosti bol iný spoločensko – politický kontext. Spoločnosť fungovala inak a to sa prejavovalo aj vo výchove detí.
Každá doba prináša svoje ťažkosti a svoje zmeny, na ktoré treba reagovať aj vo výchove. To, čo riešili vo výchove naši rodičia už možno neriešime my, ale zaoberáme sa inými okolnosťami. Čo však ostáva a nemení sa ani rokmi sú hodnoty. Teda to, čo chceme odovzdať našim deťom a ďalším generáciám. Aké hodnoty sú pre mňa dôležité? Akým príkladom chcem ísť deťom? Kto je vzorom pre deti? Kto, čo je v ich živote dôležité? Na čom budú stavať svoje rozhodnutia v budúcnosti? Aké hodnoty im dávam do života?
Áno, doba sa mení a z čias socializmu sa zmenila teda výrazne. Do akej miery sa podpisuje na správaní a cieľavedomosti detí dnešný konzum, prebytok všetkého, tlak reklám, ktorý nám podsúva životný postoj „všetko si kúpiš, nič nemusíš, my to za teba urobíme, len zaplať/využi naše služby“? Vtedy to bolo skôr naopak, deti boli viac nútené vedieť, vyniknúť, menej toho dostali zadarmo na tanieri, ako sa hovorí.
Dnes už nie je prestíž niečo mať, akoby deti mali všetko. Prebytok máme, aj keď každý v inej oblasti. To sa oproti minulosti zmenilo. Ak k tomu pripočítame dnešný prístup rodičov k výchove, spolu to tvorí úplne iné nároky na výchovu detí. Vidíme, že dnešní rodičia si viac uvedomujú hodnotu emócií, pocitu slobody a prejavenia sa. Cieľavedomosť aj disciplína sa v takomto prostredí dá učiť a aj vyžadovať. Dôležité je, aby sme však boli príkladom dieťaťu aj v týchto oblastiach. Dieťa sa nestane cieľavedomé „len tak“. Musíme ho ako rodičia k tomu viesť, smerovať ho, učiť ho a podporovať, aby sa nevzdalo svojich snov, túžob, predstáv a cieľov hneď pri prvom zlyhaní a sklamaní. A najmä nenahradiť sklamanie materiálnym prebytkom. Ak sa aj niečo nepodarí, keď je dieťa smutné a plače, nepôjdeme mu hneď kúpiť hračku alebo čokoľvek iné, len aby nebolo smutné. Detské sklamanie a plač je síce náročné nielen pre dieťa samotné, ale aj pre rodiča. Sú to emócie, ktoré neradi vo svojom živote prežívame. Cieľom však nie je potláčať emócie, ale prijať ich a naučiť sa s nimi pracovať. Vedieť, že aj pocit hanby, sklamanie aj zlyhanie patria do nášho života a pomôžu nám v dosahovaní cieľov. Pretože emócia dokáže byť motivujúca a v konečnom dôsledku nám môže pomôcť dosiahnuť náš cieľ, náš výsledok.
Súhlasíte s delením výchovného prístupu na tzv. liberálny, keď sa do popredia kladie rešpektovanie dieťaťa a tzv. prísny, keď je dieťa vedené rodičom, jeho príkazmi a predstavami?
Nerada by som delila a hodnotila štýl výchovy, pretože by si to vyžadovalo samostatný priestor na odpoveď, ktorá nie je jednoduchá. Verím však, že rodič sa snaží urobiť pre svoje dieťa len dobré rozhodnutia. Robí ako najlepšie v danom momente vie. Každého z nás však formovala iná vlastná rodina, každý z nás má iné okolnosti života, každý má iného manžela/manželku, máme rozdielne povahy a aj naše deti sú úplne unikátne. Máme aj rozdielne potreby, sny a túžby. Práve to určuje, akými sme rodičmi. Osobne považujem za kľúčové vyhýbať sa extrémom na „obidvoch stranách výchovy“, pretože ako sa vraví – všetkého veľa škodí. Dôležité je počúvať svoj rodičovský inštinkt, nájsť a uchovať si pokoj vo svojom vnútri a najmä veľa lásky.
Vy osobne ste zástankyňou akého spôsobu výchovy?
Takého, že budem šťastná, ak z mojich detí vyrastú dobrí, láskaví a vzdelaní ľudia. Aby si všímali a pozerali sa nielen na svoje emócie a sny, ale aj na druhých (a to už aj teraz, hoci sú deti). Túžim, aby boli dobrí vo svojich srdciach a hľadali dobro aj v druhých ľuďoch. Aby boli vzdelaní, pretože vzdelanie im nik nevezme. Ostane im navždy, nech budú okolnosti ich života akékoľvek. Verím, že práve vzdelanie otvára možnosti pomoci druhým.
Tak aj rodičom vo svojom poradenstve hovorím, že sú pre svoje deti najlepší rodičia, pretože sa o ne zaujímajú a ľúbia ich. Aj keď každý urobí v rodičovstve chyby, láska rodiča k dieťaťu je väčšia než čokoľvek na svete. Najdôležitejšia je teda láska a pozornosť, ktorú dávame deťom. Pretože všetko a všetci sme nahraditeľní, len pre naše deti sme nenahraditeľní.
