Nákaza koronavírusom môže mať ťažký priebeh, ako o tom svedčí aj nasledujúci príbeh.
Foto: Alissa Eckert, MS; Dan Higgins, MAMSpolu so ženou si koronavírusom prešiel aj jej muž (36) a štvorročná dcérka. A to boli manželia už od jari prakticky na home-office a malá nechodila do škôlky. Aj ona mala príznaky, hoci sa uvádza, že deti často chorobu zvládnu bez povšimnutia. Ako sa však zdá, nákaza na nej na rozdiel od rodičov nezanechala následky. Rodina žije v menšom meste pri Bratislave, žena si z pochopiteľných dôvodov priala zostať v anonymite. Prečítajte si ich silnú skúsenosť s priebehom ochorenia.
Viete, kde a od koho ste sa nakazili koronavírusom?
Áno, vieme. Muž popri svojej práci chodí externe obsluhovať systém pre jednu veľkú spoločnosť. V polovici augusta mu z firmy volali, že majú dva potvrdené prípady, s tým, že muž bol v kontakte s jedným z nich presne týždeň predtým a že pre istotu zabezpečili hromadné testovanie pre zamestnancov na ďalší deň. My sme hneď po tejto informácii už zostali preventívne doma, muž bez príznakov, rúško počas kontaktu mal, takže sme nemali veľmi obavy, ale nervozita bola.
Testovanie prebiehalo v telocvični a prišlo tam asi 50 ľudí. Ešte s jedným kamarátom si povedali, že predsa nebudú čakať medzi ostatnými, nezdalo sa im to úplne bezpečné. Tak si išli sadnúť do nejakej miestnosti, sedeli, rúška si bohužiaľ stiahli pod nos, rozprávali sa asi 30 až 45 minút. Potom ich otestovali a išli domov. Ešte podotknem, že samotné testovanie prebiehalo podľa mňa tiež nepochopiteľne, stáli v rade, ten, kto prišiel na rad, klasicky sa mal vykašlať a vysmrkať, po výtere hneď ďalší. Na druhý deň prišla mužovi SMS, že je negatívny. Potešili sme sa, ale naša radosť trvala asi 15 minút, kým mu nezavolal ten kamarát, že on je ale pozitívny.
Najprv sa nám to zdalo „smiešne“ a presne ako jeden z príbehov typu: To nevymyslíš, nakaziť sa na testovaní. Ešte v ten večer ho kontaktovali z Regionálneho úradu verejného zdravotníctva s tým, že kamarát ho uviedol ako úzky kontakt. Úprimne, boli sme naozaj presvedčení, že s mužovou superimunitou a pri takom kontakte nie je šanca, aby sa nakazil, no mýlili sme sa... Takže áno, vieme, že sa nakazil na testovaní, vieme aj od koho, ale či pri rozhovore alebo samotnom výtere - pozitívny kamarát išiel pred ním - ťažko povedať.
Kedy sa u vás objavili prvé príznaky a aký mali charakter?
Muž mal prvé príznaky presne na piaty deň od kontaktu. Prvá bola bolesť celého tela, ako veľmi zlá svalová horúčka a k tomu také nepríjemne kŕče v nohách. Ja som si na ňom v ten večer všimla úplne sklenený pohľad, ten sme mali potom všetci. Na čele bol obliaty potom a prosto sme videli, že nie je v poriadku. Čo sa mi teda aj priznal, že mu naozaj nie je vôbec dobre a cíti sa unavený. Teplotu myslím hneď nemal, skôr bol veľmi studený a k tomu ten pot. A plný nos, bol ,,zahuhňaný".
Dcéra o ďalšie tri dni vstala hneď ráno s teplotou 38 stupňov, z postele sa presunula rovno na gauč, kde ležala úplne hotová asi ďalšie tri hodiny. Sklenené očká, sťažovala sa na hlavičku, hrdlo a k večeru aj jedno uško. U nej to ale bolo hneď od prvého dňa vo vlnách, tri hodiny ležala, ubolená a potom dve hodiny fungovala ako keby nič.
Ja som mala prvé príznaky tiež v ten deň ako dcérka. Bola som však v strese z malej, a tak som im nevenovala veľmi pozornosť. Ale tiež to začalo bolesťami tela, hlavne chrbát, hlava od začiatku bolela extrémne. Celkovo také šteklenie v nose, v hrdle, ako keď na vás niečo lezie.
Ako prebehlo testovanie a trasovanie?
No toto je samostatná kapitola. Keďže muž bol kamarátom uvedený ako úzky kontakt, od druhého dňa, čo sme sa to dozvedeli, sme sa snažili dovolať na Regionálny úrad verejného zdravotníctva, ale absolútne bezúspešne. Čakali sme teda, kým nás kontaktujú oni. Samozrejme, v úplnej izolácii, zodpovedne... Po víkende som pokračovala vo vyvolávaní, na tri rôzne čísla, ale tiež bez šance. Nakoniec som na Úrad verejného zdravotníctva poslala e-mail s opisom situácie. Muža odtiaľ obratom kontaktovala pani, ale v podstate len s tým, že to posunula na príslušný regionálny úrad a má ostať v izolácii...
Na druhý deň, už pod vplyvom stresu a mužových príznakov, som poslala ďalší e-mail, pretože sa tam stále nedalo dovolať. Na bratislavský úrad verejného zdravotníctva som napísala, že ich teda informujem o mužových príznakoch. Človek v karanténe má predsa povinnosť bezodkladne ich informovať o zmene zdravotného stavu... Pani odpísala, že treba kontaktovať obvodného lekára, aby vylúčil iné ochorenie, ale nech uvedieme meno pozitívneho kontaktu.
Po uvedení mena a informácii, že ide o kontakt z tejto konkrétnej firmy, mužovi v momente volala a vraj to mal povedať hneď. Všetko mu vysvetlila a objednala ho na testovanie, ktoré prebehlo o sedem dní potom, čo sme sa dozvedeli, že je vedený ako kontakt. Trasovanie v jeho prípade bolo jednoduché, keďže vedel zdroj nákazy a bol len s nami dvoma. Výsledky mu boli telefonicky oznámené až 31. augusta, čakanie veľmi nepríjemné. Čo sa týka ďalšieho postupu, či už pri našom testovaní alebo dokonca trasovaní, je to všetko strašne nadlho.
Systém absolútne nefunguje, chúďatá tie ženy na úradoch verejného zdravotníctva. Už vtedy nestíhali a nechcem si ani predstavovať, ako to tam vyzerá teraz. Nechcem nadávať na štát, ale vyskytlo sa toľko nelogických vecí, ktorými sme si prešli a ktoré naozaj mohli byť dotiahnuté počas leta, keď bol na to čas. To, ako si nás pohadzovali od jedného k druhému a nikto nevedel, čo s nami, je fakt na zaplakanie. Nezávidím im tú extrémne nedocenenú prácu. Bohužiaľ aj môj muž dosť vyletel na jednu perfektnú pani odtiaľ, ktorá mala dcérku a mňa na starosti, ale zvládla to s obrovským prehľadom, ochotou a ústretovosťou.
Priznávam, že choroby som sa kvôli svojmu zdraviu obávala.
Mali ste strach, keď ste sa dozvedeli o nákaze? Báli ste sa priebehu choroby?
Áno! Pravdupovediac, ja už som od januára napäto sledovala situáciu v Číne a tak nejako som tušila, že to sem príde. Už počas prvej vlny som dosť striktne brala opatrenia, dodržiavali sme všetko, dlho sa stretávali s kamarátmi len cez plot, babky sme tiež neboli pozrieť prvé dva týždne po zatvorení škôlky a našom preradení na home-office. Nemyslím, že som to nejako preháňala, ale aj tak som si vypočula zopár poznámok, dokonca od môjho brata, ale snažila som sa nás prosto chrániť.
Vedela som, že muž aj s malou majú našťastie výbornú imunitu, plus z dostupných informácii bolo známe, že deti nákazu zvládajú veľmi dobre, väčšinou bez príznakov. Ale aj tak mi vždy napadlo, čo ak... Dcérka sa nám narodila s dosť veľkými problémami s dýchaním a s adaptáciou, nakoniec z toho bol ťažký zápal pľúc, pobudli sme skoro tri týždne na JIS-ke. Po prepustení ale znovu hospitalizácia kvôli pozitívnemu skríningu z pätičky, narodila sa bez štítnej žľazy. Našťastie všetko zvládla, zabojovala, na imunite to následky nezanechalo, okrem pár ,,soplíkov" sme u nej choroby nepoznali. Lenže pochybnosti, čo by jej mohla urobiť korona, zostali.
Od začiatku sme ale vedeli, že pre mňa raz korona bude pravdepodobne celkom zaťažkávajúca skúška. Som síce relatívne mladá, s mužom pravidelne športujeme, ale moje celkové zdravie je na tom horšie. Mám viac diagnóz, vrátane astmy a problémov s imunitou, mojim imunitným bunkám sa nechce s ničím bojovať, takže veľmi časté zápaly priedušiek, prakticky z každého soplíka. Dva až tri zápaly pľúc, jedenkrát aj s hospitalizáciou. Veľa alergií, ale kto ich už dnes nemá?
Takže áno, ja som mala dosť veľké obavy, veľký rešpekt z celej korony a veľmi som sa tomu chcela vyhnúť. Pre psychiku bolo najhoršie čakanie, či ochorieme od toho kontaktu. To fakt neprajem nikomu. Iné je, keď zrazu ochoriete, ako čakať, či a v akej sile to príde…
Ako ochorenie pokračovalo?
Muža ďalej trápila zvýšená únava, bolelo ho telo, po pár dňoch začal pokašlávať. Druhý deň sa mu zhoršil aj čuch, ale naozaj len na jeden či dva dni a nie úplne. Vo vlnách ho to držalo maximálne dva týždne. Postupne začal aj cvičiť, doma na záhrade, ale s minimálnou záťažou, spávať chodil už okolo ôsmej hodiny. Ešte tak pred týždňom sám povedal, že stále nie je stopercentný.
Dcérka mala teplotu približne tri dni. V priebehu prvého týždňa ešte sem tam vyskočila. Bolesť hrdla, hlavičky a uška tiež trvala asi týždeň, potom začalo pre zmenu bolieť bruško, aj ju asi dvakrát prehnalo. Bolesť bruška trvala aj počas ďalších dní. Spätne sme sa s mužom zhodli, že asi dva týždne bola dcérka ako vymenená. Z usmiateho dieťaťa sa stalo nespokojnou, extrémne podráždenou a nonstop uplakanou. Doslova „hysterčila" kvôli všetkému. Ťažko povedať, či to bolo spôsobené bolesťami, ale pretože bolesti netrvali celé obdobie, skôr je vinná samotná korona. Pravdupovediac, ja sama mám toto obdobie dosť zahmlené a nejasné. Ešte by som dodala, že napriek dcérkinej únave prišla aj nespavosť, cez deň nespala týždeň, pritom cez obed ešte normálne spí. Veľmi rada si pospinká.
Mne sa to od druhého dňa dosť zhoršovalo, pridali sa teploty, do 39 stupňov, prvé asi štyri dni boli boli nonstop vysoké, potom vybiehali pri každej činnosti, napríklad rýchla sprcha znamenala hneď teplotu 38,8. Ľahla som si späť do postele, klesla na 37,8, kde sa držala do ďalšieho pohybu. Hlava ma bolela naozaj strašne a neustále. Som zvyknutá na časté bolesti hlavy, ale toto bolo iné, nič na to nezaberalo. Trápila ma aj extrémna únava, ale taká, že som nevládala ani oči otvoriť alebo prehovoriť. Tiež pocit, akoby mi vyschli všetky sliznice, myslela som si, že sa mi spustí nádcha, ale nič, úplne sucho a samozrejme začal nechutný, suchý kašeľ.
Ten je častým príznakom koronavírusu.
Bežne mám celoročne hlienovitý, mokrý kašeľ, ale zo dňa na deň sa zmenil na dráždivý a suchý, na ktorý absolútne nezaberal ani predpísaný Codein. Postupne sa k tomu pridalo sťažené dýchanie a bolesti pri ňom. Ventolin som si musela striekať aj 15 až 18-krát denne, pričom odporúčaná maximálna dávka je 6 - 8 vstrekov. Asi desiaty dvanásty deň bol najhorší. To som už plakala od bolesti a bojovala o každý nádych.
Mala som pocit, že mi niekto s rozžeraveným zadkom sedí na chrbte a pľúcach. V polovici každého nádychu mi niekto zovrel pľúca do zveráku a prosto nešlo sa viac nadýchnuť. Toto bolo strašné zúfalstvo, ktoré trvalo veľmi dlho. Moja imunologička mi odporúčala hospitalizáciu. Neviem prečo, ale tohto kroku som sa strašne bála a nedala som si povedať. Muž chcel tiež veľakrát volať sanitku. Spätne to svojím spôsobom ľutujem, možno som už mohla byť úplne fit, bez kašľa a schopná fungovať ako predtým. Ťažko povedať…
Kašeľ bol v intervaloch každých 30 sekúnd, po asi troch týždňoch už „len" v minútových a teraz, po šiestich týždňoch, každé dve až tri minúty. Plus pár záchvatov kašľa k tomu denne. Skúšala som už prejsť aj na Erdomed, ale kašeľ sa stále nedá zvlhčiť, aj keď som cítila a cítim, že niečo by som už potrebovala vykašlať.
Prvých desať dní mám ako v nejakej hmle. krátkodobú pamäť som v tých dňoch úplne stratila.
Pacienti s Covidom-19 často udávajú, že majú problém s dýchavičnosťou aj po dlhšom čase, bol to i váš prípad?
Minimálne mesiac som nebola schopná povedať súvislú vetu bez zadýchania. Teraz po šiestich týždňoch sa stále zadýcham, keď viac rozprávam. Hneď aj ochraptiem, zadýcham sa aj pri obyčajnej chôdzi a bežných činnostiach. Absolútne netuším, kedy napríklad budem schopná opäť cvičiť. Okrem toho som aj strašne zoslabla. Okrem toho sa mi asi na tretí až piaty deň vyhodila veľmi škaredá žihľavka na zadku a stehnách, veľmi svrbiaca. Takisto sa pridali hnačky a pocit ťažkosti, nevoľnosti. Toto trvalo asi dva týždne.
Prvých asi desať dní mám úplne zahmlených, krátkodobú pamäť som v tých dňoch úplne stratila, sústrediť sa nedalo. Pamäť a sústredenosť sú na tom aj teraz horšie. Zlepšenie zdravotného stavu prichádzalo asi po troch-štyroch týždňoch, ale stále to bolo tri kroky vpred, dva vzad, dva tri dni kúsok lepšie a potom zasa deň, kedy mi bolo neskutočne zle. Bolo to ťažké na psychiku. Našťastie muž sa veľmi venoval malej, staral sa o nás. K psychike tiež nepridávala nočná nespavosť, aj napriek extrémnej únave. Neviem, či som nespala kvôli kašľu alebo ten kašeľ prišiel až po zobudení. Skoro každú noc, minimálne štyri týždne, som bola hore od polnoci do tretej a potom od pol piatej som už som nezaspala, ako keby som mala v sebe budík. Aj toto sa ešte niekedy zvykne opakovať.
Ktorý príznak vás najviac prekvapil?
Myslím, že už každý vie, aké sú typické príznaky. Kto číta viac, počul určite aj o tých menej častých. Čakali sme stratu čuchu a chuti, čo u nás vôbec nebolo, teda trochu u muža. Ale mňa asi celkom prekvapilo, že som asi týždeň cítila dym. Mala som pocit, že niečo niekde horí, stále som vyháňala muža, nech sa ide pozrieť po byte a po záhrade, že určite musí niečo horieť. Vtedy sme nevedeli, že to môže byť tiež príznak, ale vraj je to tiež celkom bežné...
U dcérky ma prekvapilo to boľavé uško, nezdá sa mi to veľmi typické, ale ťažko povedať. A všetkých nás rozhodne prekvapili tie vlny, ktoré sú časom naozaj deprimujúce a človek sa bojí veriť tomu, že sa mu naozaj polepšuje, lebo zasa čaká zhoršenie.
Je teda pravdou, že Covid-19 je iné ochorenie ako iné respiračné infekcie.
Áno aj nie. Ako u koho, ja stále hovorím, že nikto nevie, či si nevytiahne čierneho Petra… Ale rozhodne je iné minimálne to, že pri chrípke, nádche, zápale priedušiek choroba príde, trvá jeden, dva či tri týždne, potom zostane maximálne kašeľ. Pri korone sa to vlečie, máte pocit, že to nikdy neskončí a opäť tie vlny... Takisto pri bežných chorobách nie je toľko dlhodobých následkov a príznakov a s nimi spojených problémov, aké sa ukazujú po korone.
Ako sa má vaša rodina teraz?
Muž dobre, funguje skoro normálne, ale stane sa ešte, že tak dva dni nie je úplne fit, je viac unavený, chystá sa ale na preventívku. Dcérka už chodí od prvého októbra do škôlky. Zaklopem, vyzerá byť úplne fit. U nej máme naozaj pocit, že sa jej ani nevracajú žiadne vlny. A ja? Okrem všetkého popisovaného sa mi veľmi zhoršila kvalita pokožky a vlasov, pokožka je suchá, exematická, niečo sa mi povyhadzovalo pod očami, svrbí ma telo, fľaky na nechtoch. Zdá sa mi, že aj malej nejako padajú vlásky.
Určite sa chystám k svojmu pľúcnemu, veľmi som zvedavá, čo to zanechalo na pľúcach a ako sa mi zhoršila ich kapacita. Myslím, že to nebude veľmi dobré. Takisto pôjdem k imunologičke a asi aj kardio. Uvidíme. Ale verím, že naozaj najhoršie máme za sebou, ja ešte trošku zabojujem a na nikom z nás to snáď z dlhodobého hľadiska nenechá žiadne vážne následky. Dúfam tiež, že sme si aspoň vybudovali imunitu a budeme nejaký čas chránení.
V našom článku chcete vystupovať anonymne, čo samozrejme rešpektujeme, môžem sa však opýtať na dôvod? Je to strach z reakcie okolia a nenávistná atmosféra v spoločnosti?
Presne tak, bohužiaľ, v našej spoločnosti je toľko zla a nenávisti. K tomu prirátajme popieračov, konšpirátorov a samostatnú jednotku kotlebovcov a človek sa naozaj bojí priznať sa aj ku chorobe. Je to smutné, ale už od úplného začiatku, keď sme ešte neboli nekazení, sa už v našom okolí šírili neskutočné reči, pomaly sme sa cítili, ako keby sme mali mor. Na jednu stranu chápem, že sa nás ľudia báli, na druhú mi bolo na zvracanie z pokrytcov, ktorí mi ešte niekedy v apríli štekali cez plot, že korona je vymyslená, oni to vedia a nedajú sa oklamať. Keď už našej dcérke bolo lepšie a hrala sa vonku na záhrade, rozbehla sa za ňou k nášmu plotu dcéra tohto konšpirátora. Mali ste vidieť tú paniku! S úplným krikom a behom sa rozbehol ku svojej dcére, aby sa ani náhodou nechytila nášho plotu. Fakt smiešne, veď keď je to výmysel, tak čoho sa tak zľakol…?
Ako vôbec fakt, že máte Covid-19, prijalo vaše najbližšie okolie?
Naše staršie maminy mali prirodzene o nás veľký strach. Snažili sme sa ich držať „v kľude“, nepriznávali sme celý priebeh a stav, to by im určite nepridalo. Blízki priatelia sa pravidelne informovali, ako sa máme, či nám niečo netreba, ako vedia pomôcť. Veľa ľudí nám povedalo, aký je paradox, že my, čo sme sa naozaj chránili a brali to zodpovedne, sme sa nakazili ako prví… Väčšina ľudí z nás má naďalej rešpekt, stretávať sa zatiaľ tiež veľmi nehrnú. Ale to je asi pochopiteľné.
Čo by ste odkázali všetkým popieračom pandémie a odmietačom rúšok?
Uf, asi nič pekné... Ale nie. Veľakrát, keď čítam komentáre pod rôznymi príspevkami, som strašne nahnevaná, smutná, sklamaná z ľudí, ale za žiadnu cenu sa s takýmito ľuďmi nepúšťam do diskusií, bohužiaľ to u nich nemá význam, pôjdu si stále to svoje. Jediné, čo robím, nahlasujem rad radom všetky hoaxy, ktoré nájdem alebo na mňa vyskočia. U popieračov, ktorých osobne poznám, je to ale iné. Tam popíšeme náš priebeh a stále opakujem, nech to nezľahčujú, naozaj sa chránia a vždy poviem, že ak by naše maminy mali taký priebeh ako ja, som presvedčená, že by to nedali. Volala som napríklad s jedným kamarátom, ktorý sem tam prezdieľa nejaký blud a porozprávala mu náš príbeh. Jeho reakcia bola: „Takže to naozaj existuje? Lebo vieš, ste prví, ktorých poznám osobne, asi preto som tomu neveril...“ Tiež vždy povieme, že by som nepriala ani tým najväčším odmietačom priamo chorobu, ale asi len pár faciek a k tomu exkurziu na najbližšiu JIS-ku. Pokojne bez rúška...
Máte obavy, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať?
Som naozaj zhrozená, ako sa to vyvíja, či už na Slovensku, v Česku, kde mám skoro celú rodinu, vrátane babičky a deda v Domove sociálnych služieb, ale i na celom svete. Som presvedčená, že toto vôbec nedopadne dobre, mám strach o svojich blízkych, mám strach, čo sa stane s ľuďmi, mám strach, ako to zvládneme. Mám strach aj z obyčajného zápalu slepého čreva, lebo o chvíľku nám ho nebude mať kto a kde vyoperovať. Neuberáme sa dobrým smerom a myslím, že v konečnom dôsledku nikto netuší, ako to zabrzdiť efektívne, bez veľkého dopadu na ekonomiku.
Chápem, že ľudia sú unavení, aj my by sme už radi žili ako predtým, ale netuším, ako dlho to ešte potrvá, preto keď vieme pomôcť situácii nosením rúšok, sociálnym odstupom a umývaním rúk, preboha, robme to! Keď počujem známu hlášku, že rúška sú obmedzovanie osobnej slobody a nech ich nosia tí ohrození, naozaj neviem pochopiť, ako môžu byť ľudia takí sebeckí a hlúpi. Naozaj existuje toľko ľudí, ktorým chýba základné logické myslenie?! Na jar to ešte vyzeralo, že nás táto pandémia niečo naučí, zomkne spoločenstvo ľudí, budeme k sebe ohľaduplnejší, teraz mám pocit, že je to bohužiaľ presne naopak. Bodaj by som sa mýlila...
Pre pacientov s Covid-19, ale i pre všetkých záujemcov, ktorí sa chcú dozvedieť o skutočnom priebehu ochorenia, je tu facebooková skupina Pacienti s Covid-19 v Česku a na Slovensku. Môžete sa do nej prihlásiť a načerpať tu podporu a povzbudenie.
