Naozaj môžu za všetko biomatky?
Foto: shutterstock.comPamätáte si, čo sa hovorí o Oravskom hrade? Zo skaly vraj zhadzovali dievčatá, aby sa ukázalo, či sú bosorky. Ak zahynuli, boli nevinné. Ak prežili, bol to dôkaz, že im pomohol diabol a bolo ich treba zabiť. Nemali na výber, podobne ako dnes „biomatky“. Čokoľvek robia, je zlé. Lebo „biomatka“.
Biomatkám sa vďačne pripisujú všetky spoločenské neduhy. Od zmienených rúšok až po výchovu detí. Biomatky majú najrozmaznanejšie deti, lebo ich majú stále pri sebe, nosia a dlho dojčia. Zároveň ale majú aj najdrzejšie deti, lebo im všetko dovolia a netrestajú.
Biomatky robia veci inak než by väčšina očakávala. Žijú si po svojom, často nekonzumne, nekomerčne, sú iné, tak ich zákonite členovia pohodlnej väčšiny odsudzujú. Spokojní, že majú na koho ukázať a zároveň sa utvrdiť v správnosti vlastnej cesty. Keby ste sa ich však opýtali, kto tá „biomatka“ vlastne je, čo myslíte, koľko definícií by sa objavilo?
Typická biomatka totiž neexistuje, každý z nás je rodič, ktorý si hľadá svoju cestu. Niekto takú, akú pozná od svojich rodičov či starých rodičov, niekto presne opačnú. Niekto sa rád spolieha na štát a jeho inštitúcie, iný sa obracia k prírode, k náboženstvu, duchovnu. Zväčša však každý čerpá zo všetkého troška, v inom pomere. Ako z tohto teda vyčleniť biomatku? A načo vlastne?
Dojčím svoje dieťa štyri roky, snažím sa zdravo stravovať, zároveň však rada chodím do kina a tancovať spoločenské tance – som biomatka? Milujem prírodu, rovnako však sladkosti a fastfoody, rodila som doma, ale svoje deti som dala očkovať – som biomatka?
Koľko kritérií musí človek spĺňať, aby sa zaradil do „skupiny biorodičov“ , vyslúžil si ocenenie jednej skupiny a pohŕdanie tej druhej zároveň?
Delenie na dobrých a zlých (bio či nebio) ani hodnotenie ostatných nemá zmysel. Je nesprávne a zbytočné.
Biomatka ako taká naozaj neexistuje. Stala sa však symbolom všetkého, čo odsudzujeme, vďačnou nadávkou. Škoda. Jednak preto, že dve krásne slová spojené v jedno získavajú význam, ktorý s tým ich skutočným nemá nič spoločné, a jednak preto, že nájdenie „vinníka“ nikdy nikomu nepomohlo. Ak nájdem niekoho, na koho môžem ukázať a vyliať si na ňom svoju frustráciu, môj problém to nevyrieši. Len ma mylne utvrdí v presvedčení, že nemusím zmeniť nič, lebo za všetko môže ten niekto, v tomto prípade ten niekto, kto neexistuje.
