Bio či nebio, podstatný je triezvy úsudok.
Foto: shutterstock.com„Je niečo zlé na tom, že nechcem deťom dávať škodlivé cukry, palmový tuk, dochucovadlá a konzervanty, ktoré sú vo väčšine potravín, ale záleží mi na tom, čo jeme? V dnešnom svete, kde je všade plno chémie a plno zhubných nádorov sa mi zdá dôležité vyberať si, pokiaľ si samozrejme vyberať môžeme,“ vysvetľuje svoj postoj táto matka šesťročnej dcéry a štvorročného syna.
Za biomatky sa dnes označujú matky, ktoré sa neprispôsobujú rozšíreným či roky zaužívaným metódam a nepočúvajú dobre mienené rady starších. Od pôrodu počnúc, očkovaním, stravovaním a výchovou končiac. Napokon, tým, že sa tu niečo roky presadzovalo, ešte neznamená, že to musí byť správne.
Biomatky svoje deti poväčšine nosia, dlhodobo dojčia, nechávajú ich chodiť naboso aj v terénoch, kde by iní dali topánočky, nechávajú ich hrať sa na zemi, loziť po stromoch, prípadne i vyváľať sa v blate. Nerobia vedu, ak zjedia jedlo zo zeme, alebo aj skúšajú v ústach chuť hliny či kamienka, spoliehajú sa na ich vrodené inštinkty, ktoré im nedovolia zadusiť sa ním. A snažia sa chrániť prírodu – používaním látkových plienok, prírodných čistiacich prostriedkov.
Sú v menšine, a preto neraz aj terčom posmechu tých, pre ktorých sú jednorazové plienky prirodzeným výdobytkom dnešnej doby, a články o škodlivosti chemikálií považujú za prehnané, takmer konšpiračné, prípadne ich vôbec nečítajú. Zloženia potravín ich v obchodoch zväčša nenapadne čítať tiež, no na druhej strane svojim deťom berú z rúk všetko špinavé, aby to nebodaj nedali do úst. Na zem im prestierajú deky a voľný pohyb v prírode obmedzujú, ak nie inak, tak aspoň varovaním: „Dávaj pozor!“
Ťažké srdce majú lekári
Voči biomatkám majú výhrady najmä zdravotníci. Tým „biomatky“ robia často problémy už v pôrodniciach, najmä keď majú o pôrode a prvých chvíľach po ňom úplne odlišné predstavy než je v nemocnici zaužívaná rutina. Niektoré sa dokonca rozhodnú rodiť doma, čo je pre lekárov príliš riskantné a pre úradníkov na matrikách zasa ťažký zásah do štandardných postupov.Ťažšie to majú pediatri, keď mnohí rodičia odmietajú deti očkovať. Očkovanie je azda najspornejšia téma, no v tomto prípade nemožno všetkých zástancov či odporcov očkovania deliť na „bio“ a „nebio“.
Očkovanie rozdeľuje ľudí na dva vlastné tábory. Zástancovia upozorňujú na fakt, že pred vynájdením vakcín tu bola vysoká úmrtnosť, a mnohé choroby, ktoré sme už nemali, sa teraz znova objavujú. Odporcovia poukazujú na to, že sa dieťaťu priamo do krvi, bez ochrany tráviacej sústavy vpichne chemická látka, ktorá im ničí zdravie, a neveria tvrdeniam, podľa ktorých očkovanie nie je príčinou autizmu či iných chorôb.
Bio ako hľadanie vlastnej, lepšej cesty
Čo sa týka „biomatiek“, dva tábory, stojace proti sebe, si na sociálnych sieťach vymieňajú často nie práve najvľúdnejšie odkazy. Aj na tomto prípade sa ukazuje nízka miera tolerancie v našej spoločnosti k iným názorom.Pritom v skutočnosti je úplne nepodstatné, kto je bio a kto nie oproti tomu, kto ako žije, a ako premýšľa pod náporom konzumu a reklám na každom kroku.
Ako v tejto súvislosti konštatovala predsedníčka OZ Slovenské duly Ľuba Lapšanská: „Spoločnosť je presýtená materializmom a chémiou. Kúpite si v obchode paradajku, ktorá chutí ako plastové vrecko. A keď tá miera presiahne znesiteľnosť, obrátia sa ženy inde a začnú akoby z opačného konca. Vyzerá to ako z extrému do extrému. Ale ony len hľadajú tú najlepšiu cestu pre seba a svoje deti,“ povedala pred časom o takzvaných „biomatkách“ v rozhovore pre Pravdu.
Dôležitý je najmä zdravý rozum
„Marketingové praktiky firiem sú veľmi tvrdé, pochopiteľne, každý chce predať čo najviac, nehľadí na zdravie ani životné prostredie. Uponáhľaní ľudia v kolotoči práca – rodina – krúžky často nemajú čas premýšľať nad tým, čo je naozaj vhodné a čo nie. Ja som ten čas získala na materskej, a odvtedy si vyberám, čo a či vôbec kúpim. Ak sa zastavím a popremýšľam, zistím, že naozaj veľa vecí, ktoré sú v ponuke, ani nepotrebujeme. A tak tým, že nemáme kočík ale nosič, že dcéra nemá cumlík, fľašu ani detskú vaničku, že jej nekupujem piškóty, ma mnohí označujú za biomatku. Ale ja sa nesnažím o iné, než nepodľahnúť reklame a zapájať vlastný zdravý rozum,“ približuje svoje stanovisko Martina, matka desaťmesačnej dcéry.Svoju dcéru zaočkovať dala, aj keď priznáva, že v pôrodnici po jej narodení nad ňou ako matkou sestričky krútili hlavami. „Nedovolila som im, aby mi ju okúpali, a pri skríningu, ako ju pichali do päty som si presadila, že budem s ňou, alebo im ju nedám.“
Pozor na extrémy
Akceptovať biomatky, alebo si v súvislosti s nimi klepkať po čele? Podľa Ľuby Lapšanskej je to predovšetkým o zachovaní miery. Ako všade, aj v tomto prípade sú ľudia, ktorí to – z hľadiska našich pomerov – preháňajú.Niekedy snaha dosiahnuť za každú cenu to najlepšie býva na škodu. Napríklad keď sa niekto rozhodne kupovať za nemalé peniaze „jedinú vhodnú vodu“, no tá v plastových fľašiach precestovala celou Európou, či špeciálny med z opačného konca zemegule, alebo „čerstvé bio jahody“ uprostred zimy.
Zo snahy o „bio“ a zdravý životný štýl sa stáva niečo umelé, čo navyše v konečnom dôsledku ešte viac poškodzuje naše životné prostredie.
Na tom, ak niekto dbá na to, čo je zdravé a snaží sa minimalizovať chémiu v potravinách však nie je nič smiešne ani zlé. Skôr naopak, mali by sme sa o to snažiť všetci.
K zdravému životnému štýlu nabádajú dnes aj mnohí odborníci. Radia im pestovať vlastné, prípadne kupovať lokálne a sezónne potraviny od miestnych výrobcov. Ak niekto takýchto ľudí posmešne označuje za podivína či „biomatku“, zväčša sleduje iné záujmy, alebo chce ospravedlniť vlastnú pohodlnosť.
Biomatky s vlastnými názormi netreba v žiadnom prípade zatracovať. Ako to pekne vystihla Ľuba Lapšanská v spomínanom rozhovore: „Treba im dať jedno výrazné plus za to, že vôbec niečo robia. Vždy je to lepšie, ako matky, ktoré nemajú záujem niečo riešiť.“
ANKETA:
