Rodič vedie, deti by to mali rešpektovať.
Foto: shutterstockŽe deti neposlúchajú a zdá sa, akoby celú rodinu ovládali a všetko sa robilo len podľa nich, to je častým problémom dnešnej výchovy. Rodičia to myslia dobre, nechcú k potomkom pristupovať z pozície autority, s ktorou sa nediskutuje. Na druhej strane však taká výchova často skĺzava k tomu, že rodičia sa boja „vychovávať”, majú doslova strach z vlastného dieťaťa. Netrvajú na svojom, majú problém presadiť si častokrát oprávnené požiadavky smerom k dieťaťu. Výsledkom je rozhádaná rodina, kde nikomu nie je dobre. Našťastie sa s tým dá niečo robiť.
„Tajomstvo asertívnej výchovy začína rozhodnutím, že vy ako rodič máte svoje práva a že dieťa potrebuje vašu autoritu, aj keď s tým nesúhlasí. Výsledkom je oveľa pokojnejší život pre všetkých a oveľa viac času na zábavu,” je presvedčený austrálsky klinický psychológ Steve Biddulph. Ako uvádza vo svojej knihe Prečo sú šťastné deti šťastné (vyšla v češtine), aby sa rodič, ktorý vo výchove zatiaľ tápe, mohol pustiť na cestu asertivity, mal by si ujasniť dve základné veci: svoje postoje a svoje činy. Jedno bez druhého nemôže existovať.
Mäkkí rodičia podľa klinického psychológa často zastávajú nasledujúce postoje: ustupujú stále deťom, aby bol doma pokoj, nechcú obmedzovať ich prejavy, aby z toho neboli frustrované, považujú sa za zlých rodičov, keď sa im nedarí zabezpečiť, aby boli deti stále šťastné. Myslia si, že na ich pocitoch v skutočnosti nezáleží, nepovažujú sa za dôležitého člena rodiny.
Asertívny rodič je naopak presvedčený, že je rovnako dôležitý ako ostatní členovia rodiny a má právo žiadať, aby ho rešpektovali. Snaží sa, aby sa deti mali čo najlepšie, na druhej strane si však uvedomuje, že sa tiež musia naučiť prispôsobiť iným a že frustrácia je pre ich zdravý vývoj prínosná.
Mäkký rodič
Ako spoznáte, že váš výchovný prístup príliš asertívny nie je? V prvom rade sa vyslovene bojíte konfliktu s dieťaťom. Nechcete, aby sa na vás nahnevalo. A tak ho spočiatku len nesmelo prosíte, aby spolupracovalo. Znie to však váhavo a neisto. Predkladáte argumenty a vysvetľujete, čo na prvý pohľad vyzerá ako správny prístup, dieťa si ho však vykladá ako vašu neistotu a získava tým čas. Myslí si: „Ak si mama nie je istá, že to mám urobiť, tak to neurobím!” Z rodiča musí vyžarovať sebavedomie.Ak sa dostanete do fáze dohadovania, je už vážne zle. Dieťa cíti, že má navrch a vy strácate pôdu pod nohami. Výsledok? Napokon sa rozzúrite tak, že sa nekontrolujete, na dieťa kričíte a na zadku mu pristane vaša ruka. Potom vás to samozrejme mrzí, dieťaťu sa ospravedlníte, hanbíte sa, aby sa už onedlho celá situácia zopakovala. Ako z toho von?
Asertívny rodič si váži sám seba
„Aby som bol dobrým rodičom, potrebujem byť zdravým a šťastným - musím niečo robiť aj pre seba. Môj partner, rovnako ako naše manželstvo sú veľmi dôležité. Deti sú v poradí hneď na druhom mieste,” takto podľa Steva Biddulpha o sebe a ostatných zmýšľa asertívny rodič. A hneď pridáva ďalšiu myšlienku, ktorá možno nemusí byť viacerým dnešným rodičom po chuti: „Niekedy som unavený, ale musím deťom vštiepiť, že ten, kto tu rozhoduje, som ja. Z dlhodobého hľadiska je lepšie, keď vedia, kde je ich miesto.”S takýmto mentálnym nastavením pôjde oveľa ľahšie zmeniť aj správanie v konkrétnych situáciách. Steve Biddulph ponúka návod, ako na dieťa, ktoré je zvyknuté nepočúvnuť a nerešpektovať, čo mu rodičia hovoria. „Urobte si sami jasno. Ak niečo od dieťaťa žiadate, nie je to prosba ani téma na diskusiu - je to požiadavka, ktorú máte právo klásť, a pre dieťa bude prospešné, keď sa naučí vaše požiadavky plniť,” je presvedčený odborník.
Ako druhý krok ešte predtým, ako svoje slová vyslovíte, nadviažte s dieťaťom kontakt. Prerušte prácu, podíďte k nemu, nadviažte očný kontakt. Potom jasne vyslovte, čo máte na srdci: „Chcem, aby si hneď teraz... Rozumieš? Trvajte na tom, aby vám dieťa odpovedalo áno či nie. Ak nepočúvne, opakujte svoju požiadavku. Nediskutujte, neuvádzajte dôvody, nenechajte sa vyprovokovať k hnevu ani odstrašiť. Dýchajte, pomaly a zhlboka. Váš prístup má byť pre dieťa signálom, že na svojom požiadavku hodláte trvať a ani v najmenšom sa nedáte vyviesť z miery.”
Zostať pokojným je podľa psychológa tým vôbec najdôležitejším: „Najviac záleží na tom, čo nerobíte. Nepristupujte na diskusii ani argumentáciu, nerozčuľujte sa, jednoducho opakujte svoju požiadavku.”
Ak máte pocit, že dieťa nereagujte, nikam neodchádzajte a dohliadnite na to, aby danú vec napokon urobilo. Neprejavujte zároveň prílišné nadšenie, ak vás počúvne: „Povedzte jednoducho Dobre a na dieťa sa krátko usmejte. Uvedený postup má vás i vaše dieťa naučiť novému modelu správania. Spočiatku to bude asi časovo náročné, takže si neraz poviete: Pekne ďakujem, jednoduchšie by bolo, ak by som tie hračky upratala sama! Investovaný čas sa vám však v tomto prípade tisíckrát vráti.”
