Partnerský prístup vo výchove znamená spokojnejšie deti a lepšie vzťahy s rodičmi.
Foto: Shutterstock.comAk by sme k deťom pristupovali tak, ako sa správame k dospelým, mali by sme s nimi oveľa lepšie vzťahy a ony samy by sa v živote cítili oveľa lepšie. Ak vo výchove trochu tápete a neviete, ktorým smerom sa vydať, držte sa zásady partnerského prístupu.
„To znamená správať sa k deťom ako k dospelým, ktorých si vážime alebo ich aspoň rešpektujeme,“ radia vo svojej knihe Respektovat a být respektován jej autori, psychológovia Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová a Tatjana Kopřivová.
„Ako si to predstavuješ? Už mám toho akurát tak dosť. Prečo mi tu chodíš v topánkach, nevieš si ich vyzuť? Ešte raz to zopakuj a uvidíš!“ Viete si predstaviť, že tieto slová adresujete dospelému? Či už blízkemu príbuznému, alebo dokonca neznámemu človeku? To asi ťažko. K deťom sa ale takto pristupuje bežne. Ako však upozorňujú odborníci, deti nie sú iným živočíšnym druhom ako dospelí. S rešpektom by sme sa k nim mali správať o to viac, že sa ešte nedokážu brániť, ak sa stretnú s nepekným zaobchádzaním. Dospelý sa môže ohradiť, prípadne odísť a prerušiť kontakty, dieťa je však ešte bezbranné a závislé od svojich rodičov, prarodičov, učiteľov a ďalších dospelých osôb.
„Ako ospravedlnenie toho, že sa dospelí často správajú k deťom inak ako k dospelým, ľudia niekedy uvádzajú, že dieťa sa zatiaľ len učí, čo je dobre a čo nie, ako sa veci robia. Domnievajú sa, že musia byť preto prísnejší a reagovať i tam, kde by voči dospelým nereagovali. Pre všetky tie ušľachtilé výchovné ciele, ktoré máme pred očami, ale strácame schopnosť všímať si, čo pri tom deti prežívajú. Niekedy to vyzerá, že v mene výchovy je dovolené takmer všetko,“ upozorňujú na časté chyby vo výchovnom prístupe psychológovia. Rodičia majú podľa nich niekedy tendenciu predpokladať, že to, čo prekáža dospelým, deťom nebude prekážať vôbec alebo menej.
Odpovedzte si na tri otázky
„Neexistuje žiadny rozumný dôvod, aby sme sa k deťom správali inak, čo sa týka spôsobov komunikácie a slušného správania. Nemyslíme tým, že naše vyjadrovanie bude rovnaké, to samozrejme prispôsobujeme veku dieťaťa a rozsahu jeho slovníka. Také obsah požiadaviek, ktoré na deti kladieme, je podmienený stupňom vývoja ich schopností a psychických funkcií, skúsenosťami a vzdelaním,“ vravia psychológovia a ako dodávajú, s vekom potomka sa partnerský prístup rozvíja a skvalitňuje, až sa z neho stane plnohodnotné partnerstvo rovnocenných dospelých ľudí.Rodičia si často nemusia byť istí, ako by mal partnerský prístup vyzerať v praxi. Napríklad dieťa nedodrží dohodnutý čas príchodu domov a nie je ani možné sa mu dovolať, pretože má vypnutý mobilný telefón. Ako sa k situácii postaviť? „Než zareagujeme, môžeme si položiť dve otázky. Ak by to bol dospelý - náš partner, dobrý známy, kolega, sused - čo by sme urobili? Čo a ako by sme povedali? A ak by sme boli na mieste dieťaťa, čo by sme radi počuli, aby nás to povzbudilo urobiť, čo je treba? V tomto prípade ospravedlniť sa a dať si vážne predsavzatie, že nabudúce prídeme včas alebo budeme aspoň informovať o svojom meškaní,“ uzatvárajú autori publikácie.
Užitočná výchovná pomôcka
„Ako by som sa cítil ja ako dieťa?” Pred tým, než svojmu potomkovi začnete vyčítať, že niečo urobil alebo neurobil, položte si túto otázku. Určite si ešte zo svojho vlastného detstva pamätáte na pocity, ktoré ste mali, keď vám rodičia niečo vyčítali alebo vás kritizovali. Ak nechcete, aby sa nepríjemné pocity opakovali z generácie na generáciu, skúste vymyslieť lepšiu rodičovskú reakciu ako vyčítanie alebo hnev.
„Ako by som sa cítil ja ako dieťa?” Pred tým, než svojmu potomkovi začnete vyčítať, že niečo urobil alebo neurobil, položte si túto otázku. Určite si ešte zo svojho vlastného detstva pamätáte na pocity, ktoré ste mali, keď vám rodičia niečo vyčítali alebo vás kritizovali. Ak nechcete, aby sa nepríjemné pocity opakovali z generácie na generáciu, skúste vymyslieť lepšiu rodičovskú reakciu ako vyčítanie alebo hnev.
