Miroslav Haranta.
Foto: archív Miroslava HarantaPrečo sa dnes tak veľa partnerstiev rozpadá, hoci na začiatku sa žena a muž ľúbili a rozumeli si? Časom sa samozrejme všetko mení, ale prečo sa tak často stane, že príde k rozchodu?
Vnímam, že celý problém vzniká úplne na začiatku. Muž stretne ženu. Alebo žena muža. Ja preferujem druhú možnosť, pretože väčšina žien je vnímavejšia ako muži a používa viac intuíciu, výber ženy preto nebude založený len na výzore a príťažlivosti, ale aj na vnímaní, či k sebe pasujú. Muž a žena sa teda stretnú, zamilujú sa do seba a vrhnú sa spolu do partnerstva. Všetko je krásne, živočíšne a užívajú si to spolu naplno. Nejaké drobnosti nefungujú, ale koho to zaujíma. Obidvaja chcú už navždy ostať v tomto momente a s týmto partnerom. Vezmú si hypotéku, narodí sa dieťa a niekedy v tom čase začne celá zamilovanosť opadať a jedného dňa zistíme, pri kom to vlastne som? Ako sa toto celé stalo?
No už je to tak a treba vydržať, kvôli deťom, majetku, rodine... Jedného dňa sa však partneri odlúčia natoľko, že už je to nezvratné a dochádza k rozvodu. Iné partnerstvá vznikajú zase z rozumu, z nejakého dôvodu je to pre oboch výhodné a niečo, čo potrebujú, si navzájom poskytujú. No naše potreby sa rokmi menia a takýto vzťah nám nikdy nenaplní to, po čom niekde v hĺbke túžime. Najčastejšie takéto vzťahy vznikajú, keď mladé ženy hľadajú bezpečie a rolu otca vo svojom partnerovi, a keď muži, ktorí sa nevedia odpútať od matky, hľadajú v partnerke ďalšiu matku.
Myslím si, že ak obaja partneri nezačnú skutočne pracovať na sebe samých a na svojom partnerstve, rozchod je nevyhnutný, aby tí, ktorí majú záujem napredovať, sa mohli oslobodiť, pokračovať na svojej ceste a stretnúť partnera, ktorý má záujem napredovať s nimi a začať budovať vedomý vzťah. Presne takéto vzťahy potrebujeme, aby sme sa vo svojom živote posunuli na vyššiu úroveň vnímania a samotného bytia a taktiež táto spoločnosť sa bez nich nepohne zo starej paradigmy (vzoru).
Miroslav Haranta so svojou knihou Olívia, ktorá je príbehom ženy zotavujúcej sa zo svojich zranení.
Foto: archív Miroslava HarantaČo teda robia partneri zle, že príde k odcudzeniu až nenávisti, ktoré vyústia v rozchod či rozvod manželstva?
Vojdeme do manželstva a všetko sa stáva veľmi rýchlo rutinou. Už sme v „bezpečí“, máme „istoty“, tak sa nemusíme snažiť. Namiesto, aby sme s partnerom rástli, tak upadáme. Vzťah sa stáva stále viac o logistike v živote a pojem spolubývajúci lepšie definuje to, v čom sa nachádzame. O svojej frustrácii a nespokojnosti nevieme komunikovať, prenášame ich na partnera, akoby on mohol za všetky naše problémy a naopak. Vytráca sa vďačnosť, rešpekt, blízkosť, radosť a prichádza chlad, zloba, hnev, nenávisť a odlúčenie.
Viete vymenovať tri veci, ktoré sú pre partnerský vzťah najdôležitejšie, aby vydržal?
Tých vecí je oveľa viac ako tri. Prvá a úplne najdôležitejšia je kompatibilita partnerov. Druhou je, či si vieme presne definovať, čo chceme od partnera a partnerstva a ak to nebudeme mať, tak radšej v partnerstve nebudeme. Treťou vecou je investovanie do vzťahu, pociťovanie vďačnosti, lásky, dôvery...
Ako možno mať spokojný partnerský život aj po rokoch?
Jediná možnosť je tá, že si stále vážime svojho partnera, sme vďační, že ho máme vo svojom živote, podporujeme sa navzájom, preukazujeme si lásku, sme tam jeden pre druhého v počúvaní, v zdieľaní svojich problémov a pochopení, cítime sa potrební pre partnera, staráme sa sami o seba, aby sme boli atraktívni pre partnera, dôverujeme si a dávame si slobodu, dávame si komplimenty a sme láskaví jeden k druhému. Všetko toto treba vedome robiť a uvedomovať si neustále, aké je to dôležité. Je krásne niečo také dostávať od partnera, no aj náš partner to tiež chce cítiť. Taktiež treba mať vybalansovaný vzťah a nie taký, kde jeden investuje do vzťahu 80 percent energie a druhý 20 percent.
Miroslav Haranta hovorí, že dieťa nemá byť dôležitejšie ako partner.
Foto: archív Miroslava HarantaKeď príde kríza, ako by na ňu mali partneri reagovať, čo by mali robiť, aby nevyústila v rozchod?
Za prvé treba pomenovať, že máme krízu a začať komunikovať o tom, čo sa deje a prečo sme sa dostali tam, kam sme sa dostali. Tu väčšina partnerstiev zlyhá. Napríklad – žena môže vnímať ako krízu to, že jej už nestačí doterajší život a začne chcieť niečo viac. Muž to však nemusí vnímať rovnako, a preto môže ženu začať osočovať, že si len niečo vytvorila, že sa potrebuje upokojiť a že by vlastne mala byť najmä vďačná za to, čo má. Pretože iné páry nemajú zďaleka toľko. Krízu prehlbujú práve takéto názory, ktorými nás partner ignoruje namiesto toho, aby počúval, dôveroval, snažil sa pochopiť a spoločne sme začali hľadať riešenie. V momente, keď sa to nedarí, odporúčam nájsť pomoc zvonku. No ak partner nemá záujem niečo spraviť pre to, aby sme to vyriešili a ide do úplnej pasivity, môžeme rezignovať a naďalej sa trápiť, alebo sa rozhodneme a posunieme sa ďalej v našom živote aj bez neho.
Za akých okolností má zmysel za vzťah bojovať a kedy je lepšie rozísť sa?
Bojovať nikdy. Ak je partnerstvo boj, tak budeme všetci stále len trpieť. Opäť je to o komunikácii a záujme oboch partnerov. Je dôležité, aby sa obidvaja zhodli, pretože aj na partnerstvo sme dvaja. Ak niečo chce len jeden a druhý nie, tak sa vždy bude niekto trápiť, či už ten, ktorý ustúpi a nespraví to, čo by chcel, aby bol „kľud“, alebo ten, ktorý to nechce, ale prekoná sa. Ak má byť celý život v partnerstve o tom, že jeden alebo druhý len „ustupuje“, tak asi nemá veľký význam nasilu byť spolu, keď možno niekde okolo nás sa pohybuje niekto iný, s kým by sme boli skvelý pár a nemuseli by sme ísť pritom proti sebe. Vzťah ma byť o harmónii, podpore a posunu vpred vo svojom živote a nie o trápení sa, utrpení a stagnácii.
S príchodom detí sa vzťah medzi rodičmi môže, ale aj nemusí zmeniť. Čo urobiť, aby sa nezmenil?
Do určitej miery sa vždy zmení, pretože už to nie je len čas, ktorý trávime s partnerom. Najväčší problém vzniká, keď po pôrode žena presunie všetku svoju energiu na dieťa, prestane investovať do partnerstva a partner sa cíti opustený a vytlačený z jej pozornosti a života. A teraz nehovorím o tom, že mu stále perie a varí. Hovorím o tom, čo sme spomínali, že je potrebné pre fungujúci vzťah. Takže aby sa nezmenil, treba zachovať v prvom rade vzťah a až potom je na rade dieťa. V podstate by hierarchia priorít mala byť nasledovná: ja, môj partner, deti. V momente, keď sa dieťa dostane pred partnera alebo pred nás, tak máme začiatok konca partnerstva, ak s tým nezačneme niečo robiť.
Dieťa skutočne môže narušiť vzťah rodičov tým, že ho postavia na výsadné miesto v rodine a prispôsobia mu svoj život. Ako si na to dať pozor?
Áno, ako som spomínal, ak sa dieťa dostane na prvé miesto v prioritách, tak sa v partnerstve prestaneme navzájom vyživovať, čo má za následok jeho ochladzovanie a ničenie. Postupne odchádza intimita, nemáme čas jeden na druhého, každý si individuálne rieši svoje problémy. Tým na ne spotrebúva oveľa viac energie, ako keď sme ich riešili spolu - a tá energia potom chýba. Obaja partneri začnú pociťovať frustráciu, začnú výčitky a obvinenia, no tým, že nefunguje komunikácia a ani jeden z partnerov vlastne nevie, prečo sa to deje, tak každý vidí problém v tom druhom.
Pozor si treba dať tak, že si uvedomíme, že len keď budeme mať zdravé partnerstvo a budeme sa oň starať, tak energia a funkčnosť toho partnerstva bude vyživovať dieťa ďaleko viac, ako keď naň presmerujeme svoju energiu. Taktiež mu pôjdeme správnym príkladom, nebude na nás závislé a my sa nebudeme snažiť utiecť od svojich problémov skrývaním sa za dieťa alebo si ním nahrádzať svojho partnera.
Miroslav Haranta si myslí, že nemá cenu udržiavať nefunkčný vzťah za každú cenu.
Foto: archív Miroslava HarantaAk sa pár rozhodne rozísť, je to vždy tak, že dieťa či deti musia nutne trpieť? Kedy je to pre ne lepšie?
Pre dieťa je rozchod vždy náročný. No žiť v nefunkčnom partnerstve svojich rodičov, kde je cítiť nenávisť, je násobne horšie. Pre dieťa sú rodičia tie najmilovanejšie bytosti a vidieť, ako sa navzájom ničia, v ňom zanecháva ťažké traumy. Nie je rozchod ako rozchod. Ak sa rozídeme v zlom a nevieme si odpustiť, to minimálne, čo by sme mali robiť, je, nevyužívať svoje dieťa na to, aby sme ublížili bývalému partnerovi. Nanešťastie sa tohto pravidla nedrží skoro nikto a obaja rodičia často aktívne ničia svoje dieťa nemiestnymi poznámkami alebo útokom na toho druhého.
Aj v prípade, keď sa partneri rozhodnú rozísť, by podľa môjho názoru mali vyhľadať pomoc, aby si vysporiadali veci medzi sebou tak, aby boli schopní si odpustiť a pohnúť sa ďalej bez nenávisti a hnevu. Aby deti netrpeli ich rozhodnutiami. Každé rozhodnutie treba rešpektovať a nechať partnera, nech ide svojou cestou. No ničenie vlastných detí za to, že sa nevieme pohnúť vpred a vyriešiť si svoje problémy, je negatívny zámer a s každým takýmto zámerom vždy prídu dôsledky, ktoré sa negatívne odzrkadlia na našom zdraví, vzťahoch, peniazoch, práci a v mnohom ďalšom. Pretože všetko na tomto svete musí byť v rovnováhe a každá akcia vyvolá reakciu.
Miroslav Haranta je terapeut, medzinárodný lektor a spisovateľ. Pracuje s klientmi na ich osobnom rozvoji a objavovaní samých seba, liečbe chorôb, strachov, odstraňovaní tráum a bolestí. Aby boli zmeny trvalé, pôsobí najmä cez ich podvedomie, kde ich rôznymi nástrojmi zbavuje starých negatívnych a častokrát hlbokých presvedčení. Venuje sa problematike ženskej zraniteľnosti, vzťahov, výchove detí, ako viesť šťastný a naplnený život.
Prednáša na univerzitách, školách a konferenciách. Organizuje workshopy typológie osobnosti pre širokú aj odbornú verejnosť – Enneagram, ktorý prináša zlepšenie vzťahov, pohľad na zmysel života a seba, porozumenie a naplnený život. Je certifikovaným lektorom pre výučbu terapeutickej metódy ThetaHealing© na Slovensku aj v zahraničí.
Miroslav Haranta napísal knihu Olívia, čo je príbeh o mladej žene, jej živote, úspechoch a zlyhaniach. Autor sa sústredí na jej vnútorný svet a vytváranie si presvedčení, strachov, konceptov a „právd“, ktoré sa ukladajú do jej podvedomia. Jediné, čo jej dávajú, je však len viac bolesti a utrpenia. Kniha v sebe spája sebauvedomenie a osobný rast, a to v pútavom príbehu plného zvratov, momentov zraniteľnosti a sexuálnych scén.
Prednáša na univerzitách, školách a konferenciách. Organizuje workshopy typológie osobnosti pre širokú aj odbornú verejnosť – Enneagram, ktorý prináša zlepšenie vzťahov, pohľad na zmysel života a seba, porozumenie a naplnený život. Je certifikovaným lektorom pre výučbu terapeutickej metódy ThetaHealing© na Slovensku aj v zahraničí.
Miroslav Haranta napísal knihu Olívia, čo je príbeh o mladej žene, jej živote, úspechoch a zlyhaniach. Autor sa sústredí na jej vnútorný svet a vytváranie si presvedčení, strachov, konceptov a „právd“, ktoré sa ukladajú do jej podvedomia. Jediné, čo jej dávajú, je však len viac bolesti a utrpenia. Kniha v sebe spája sebauvedomenie a osobný rast, a to v pútavom príbehu plného zvratov, momentov zraniteľnosti a sexuálnych scén.
