Puberta je náročná nielen pre rodičov, ale ešte viac pre dieťa samé.
Foto: Shutterstock.comV ordinácii pediatričky Martiny Milkovičovej sa puberta detí rozoberá pomerne často. Dialógy potom vyzerajú asi takto:
„Doktorka, to neprežijem. Alebo ten môj pubertiak.“
„Nebojte, prežijete. Všetci.“
„Také dobré dieťa to bolo.“
„Počkajte tak do sedemnástich a znovu bude.“
„Do sedemnástich? Má trinásť! Peklo existuje.“
Lekárka už v zdraví prežila jednu pubertu svojho dieťaťa, hoci priznáva, že bola výživná. „Druhá práve dosahuje vrcholné hodnoty, aspoň v to tajne verím,“ vraví s nadsádzkou. Ako zdôrazňuje, žiadny návod na použitie pubertiaka neexistuje. „Puberta nie je žiadna choroba ani telesná chyba. Tablety, sirupy ani sedacie kúpele nepomôžu. Obklad na hlavu áno, ale tiež je to len placebo,“ pozerá sa na toto neľahké vývojové obdobie dieťaťa z nadhľadu.
„Máte roztomilého anjelika, ktorý vás neustále objíma, vonku drží za ruku, chladnička je plná obrázkov rodiny, slniečok a srdiečok. Ráno si k vám vlezie pod perinu a ste celý jeho svet. Spolu sa smejete prvému uhru, bavíte sa, keď nutne „potrebuje“ prvú podprsenku. A jedného dňa si takmer rozbijete nos o zamknuté dvere. Keď sa konečne otvoria, tak sladké „Maminka“ nahradí kyslé: Čo je?“ popisuje lekárka realitu dobre známu asi všetkým rodičom detí vo veku plus mínus nad desať rokov.
A keby len to. „Z izbičky zmiznú všetci jednorožci a Spidermani. Všetky farby sveta nahradí čierna. Nechty vašej princeznej Jasnenky sa zmenia na nechty Cruelly. Konverzácia je obmedzená na tri základné slová: hmmm, neviem, nič,“ pokračuje lekárka.
Zmena nastáva aj na verejnosti, kde sa rodič musí stať neviditeľným alebo celkom neznámym človekom: „Rodičia neexistujú! A ak áno, určite to nie sú štyridsiatnici so škodovkou, v ktorej počúvajú normálne rádio!“
Prečo vlastne k obdobiu zvanému puberta dochádza? Vedecké teórie sa rôzne, podľa jednej široko prijímanej sa deti potrebujú mentálne oddeliť od svojich rodičov, aby vôbec boli ochotné sa neskôr osamostatniť a žiť vlastný život. Martina Milkovičová si myslí, že je to práve naopak.
„Myslím, že príroda to vymyslela úplne skvelo. Asi tušila, že my ľudia svoje mláďatá len tak neopustíme. Zvieratá to majú jednoducho niekde v inštinktoch a vedia, kedy je ten správny čas. Ale ľudia jej do toho stále kecajú a tvária sa, že keď im troška nadelila, tak sú najchytrejší. A tak by sme sa s tými našimi slniečkami, lienkami a zlatíčkami maznali a obletovali ich do dospelosti a ešte ďalej,“ píše.
Príroda z nich preto v puberte urobí neznesiteľné a večne naštvané bytosti, ktoré rodičom pijú nervy a tí sú nakoniec radi, keď sa ich pučiaca ratolesť zavrie do izby: „A keď na chvíľu vypadnú z domu? Pravdupovediac, ruky hore! Matky krkavčie! Ktorá nie je ani trochu rada?“ Príroda nás tak podľa pediatričky pripravuje na to, aby sme odchod detí z domu zvládli lepšie a neutopili sa v slzách.
Nenávidená puberta tiež pomáha dieťaťu ľahšie opustiť rodné hniezdo: „Presne sa pamätám, keď sa ma moje deti, keď boli malé, pýtali, ako som mohla odísť od rodičov. Ako to, že nebývam doma. Vysvetľovali mi, že ony by boli veľmi smutné. No dnes už tak utrápene nevyzerajú,“ hodnotí po rokoch s úsmevom zmenu situácie. Skúste sa teda aj vy na pubertu pozerať trochu inak ako doteraz. Ako na obdobie, ktoré je zdravé pre ďalší vývoj detí – aj i rodičov.
Nechajte to plynúť
Detská lekárka priznáva, že nie je psychologička, aby mohla dávať fundované rady. Má však svoje vlastné skúsenosti, ktoré si vo svojom blogu Pediatria s úsmevom (vychádza po česky) dovolila predstaviť ostatným rodičom: „Myslím, že je dobré nechať voľne plynúť všetko to neškodné zlo, ktoré nás síce vytáča do vývrtky, ale nikomu neublíži. Buchne dvermi, nehovorí, ksichtí sa, krúti očami, má posledné slovo? Ten pubertálny mozog sa momentálne marinuje vo výbušnej zmesi hormónov a ten váš iba trpí nedostatkom čokolády, pivečka, spánku? Myslím, že tu platí: Nehladkať, nedráždiť, nakŕmiť.“A keď to zvládnete, možno je dobré pripustiť, že dieťa sa nemusí riadiť tým, čo za vhodné či dobré považujeme my. Pediatrička radí trošku poľaviť z konvenčného videnia sveta a povoliť, čo je neškodné: „Chce zelené vlasy? Nechce vlasy? Chce dvadsať náušníc v ušiach? Chce chlapca? Chce dievča? Chce oboje? Kedy, ak nie v puberte? Kto si na to o pár rokov vôbec spomenie.“
Dieťa samozrejme nie je dobré nechať urobiť niečo, čo by neskôr ľutovalo. Lekárka preto radí objaviť v sebe známu babku Kelišovú, ktorá sa preslávila špehovaním ostatných v slávnej komédii Slunce, seno… Dieťa však treba strážiť nepozorovane.
„Zaujmite preto pozície a čakajte. On ten „nepriateľ“ z opačného zákopu občas vylezie a dokáže sa s vami porozprávať. V tú chvíľu ale zabudnite na to, že sa vám práve nechce či nemáte čas. Všetko odhoďte a buďte samé ucho,“ odporúča Martina Milkovičová.
Rovnako radí zamerať sa viac aj sám na seba a naučiť sa kontrolovať svoje emócie: „Nevyleťte ako čertík z krabičky. Jediné, čoho tým dosiahnete, je úškľabok juniora a výčitky svedomia na celý večer.“
Každému v snahe vyrovnať sa s náročným obdobím pomáha niečo iné. Niekto upustí paru cvičením, ide si zájde na kávu či pivo, ďalší si uvedomí, ako je dobre, že má zdravé, aj keď teraz trochu divoké a čudné dieťa.
„Mne pomáha rozprávať sa s kamarátkami, ktoré doma pubertiaka majú. Zdieľaná starosť je polovičná starosť. Takže než skúsite napchať dorastenca do hniezda záchrany, vedzte, že ten tuning ľudského mláďaťa na hotového mladého človeka netrvá večnosť a určite skončí. Možno zostane pár šedín, ale tie hravo odfarbíte.“
