Nechce počúvnuť? Možno je problém v komunikácii.
Foto: shutterstock.comAk od dieťaťa niečo žiadate, mali by ste sa zamyslieť nad tým, akým spôsobom to robíte. Forma je totiž veľmi dôležitá, aby sa vaša prosba u potomka stretla s priaznivou odozvou. Prikazovať niečo z pozície sily je kontraproduktívne, dieťa síce možno pod nátlakom poslúchne, ale môže sa tým narušiť vzájomný vzťah a dôvera. Použiť metódu prosby, žiadosti je oveľa efektívnejšie.
Ak však použijete vetu z úvodu článku, veľmi ľahko sa môže stať, že odpoveď dieťaťa bude jednoducho: „Nie! Teraz nemám čas. A prečo by nemohol kôš vyniesť Juro, ten doma skoro nič nerobí!" Rodič v reakcii na to začne dieťa prehovárať, upozorňovať na to, že kôš nevynieslo ani minule a nakoniec to skončí zvýšením hlasu a hádkou. Možno potomka nakoniec donúti, aby kôš vyniesol, ale pachuť zostane.
„Základné pravidlo pri používaní žiadosti je, aby sa človek sústredil priamo na dieťa – bez slov „môžeš“ či „nemôžeš“, bez opytovacej vety,“ vraví detská psychologička Ilona Špaňhelová vo svojej knihe Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom (vyšla v češtine). Otázkou totiž dávame na výber. „Predovšetkým malé deti a potom deti v pubertálnom veku sa na základe toho rozhodujú, či danú vec vôbec urobia,“ upozorňuje odborníčka.
Správne formulovaná veta by tak podľa Ilony Špaňhelovej mala znieť takto:
„Prosím, buď tak dobrý a vynes ten odpadkový kôš."
Slovíčkom „prosím“ vyjadrujeme rešpekt k dieťaťu. Vetou priamo vyjadrujeme, čo potrebujeme a dieťa vo väčšine prípadov ani nenapadne s ňou polemizovať. „Ak sa však začne vyhovárať, zhadzovať povinnosť na súrodenca, rodič by mal vytrvať,“ radí psychologička.
Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom by potom mohla vyzerať takto:
„Jakub, prosím, vynes odpadkový kôš, už preteká a ja robím koláč a budem mať veľa šupiek z jabĺk.“
„No a čo, nech ho vynesie Zuza.“
„Ja prosím Teba, vynes ho.“
„Nemám teraz čas, pozerám sa na televíziu.“
„Tak keď skončí seriál, vynes ho, prosím.“
„Keď skončí, tak musím zatelefonovať Matúšovi, či si večer pôjde zahrať von futbal.“
„Prosím, vynes ho.“
„Povedz Zuze, ja som ho vynášal pred týždňom.“
„Už som ale fakt nahnevaná, prosím, vynes ho po seriále.“
„Tak dobre, no...“
„Tak Ti ďakujem a hnevá ma, že vždy tak protestuješ…“
Ako ste si určite všimli, rodič v dialógu netrval striktne na okamžitom splnení povinnosti, ale bol ochotný pristúpiť na kompromis – nech dieťa vynesie kôš v čase, keď samo chce. Zároveň neváhal ukázať pocity a emócie, pretože je dôležité, aby ten druhý v dialógu vedel, ako sa cítime.
„V mnohých prípadoch, ak nechce dieťa splniť to, o čo ho žiadame, je dôležité v komunikácii nepokračovať, ale sadnúť si s ním,“ vraví Ilona Špaňhelová. V rozhovore by mal rodič zistiť, prečo dieťa jeho požiadavky odmieta a vysvetliť mu, že je dôležité podieľať sa na chode domácnosti.
Rodič by sa nemal nechať vtiahnuť do neplodnej debaty, ktorú sa dieťa možno bude snažiť rozvinúť otázkami typu: „A prečo musím? A prečo nie Zuza?“ Ak na to pristúpi a začne vysvetľovať a obhajovať sa, dieťa nad ním získa nežiaducu prevahu. Zároveň by si sám mal dať pozor na manipulatívne, nejasné a výčitky vyvolávajú frázy ako:
„No a kôš už zasa preteká…“
„Robím koláč a to teda neviem, kam budem dávať šupky z jabĺk...“
„No to ma trafí šľak, kto tu zas nechal plný ten kôš?“
„No, čo pozeráš, nevieš, čo máš robiť?“
Žiadosť smerovaná k dieťaťu má byť konkrétna. V jednej chvíli žiadajte len jednu vec. Nevracajte sa v komunikácii do minulosti a k tomu, čo všetko a kedy dieťa neurobilo („Včera si tiež neposlúchal a neurobil, čo bolo treba!“). Ak si to situácia žiada, vysvetlite, prečo potrebujete, aby dieťa danú vec urobilo práve teraz.
Vôbec najhoršie je, rozkričať sa na dieťa, jednu mu „šupnúť“ a s košom ho von doslova vytlačiť. „Áno, aj to je možné. V tej chvíli však rodič vyjadruje nad dieťaťom svoju moc a silu. Možno preto, že si nevie rady a už nemôže. Ak by to však týmto spôsobom robil vždy, v určitú chvíľu – vo väčšine prípadov v období puberty – sa dieťa postaví do opozície a nebude chcieť robiť veci, o ktoré ho rodič požiada,“ uzatvára Ilona Špaňhelová.
