Silvia Bodláková poažuje za dôležité, aby žiaci neprechádzali do ďalšieho ročníka bez primeraného absolvovania tohtoročného učiva.
Foto: archív Silvie BodlákovejOpakovať ročník? Prečo nie? Na základných školách by som vôbec neváhala, a rovnako aj pre prvákov na strednej škole. Prečo? Vysvetlím.
Už minulý rok bol pre väčšinu rodín náročný, doslova šok. Zrazu zostali spolu doma, celé dni. Učilo sa na diaľku, cez internet. Rodiny museli dokúpiť prístroje, priplatiť internet, a v mnohých prípadoch aj zistiť, na čo všetko počítač slúži, lebo ho dovtedy používali len na určité činnosti.
Ani to však nestačilo, najväčší problém bol, a trvá dodnes, že rodič nie vždy vládal dohliadať na svoje dieťa, aby sa napojilo na on-line hodinu a riadne sa učilo. Bol v práci, mal iné povinnosti... Prípadne sú rodiny zo slabšieho sociálneho prostredia, keď naozaj nedokázali dieťaťu pomôcť, lebo tomu jednoducho nerozumeli.
Výsledkom bolo, že dieťa sa nezúčastnilo na vyučovaní vôbec, prípadne neraz ho absolvovalo ležiac v posteli a nevnímalo hodinu, aj keď priamo nezaspalo.
Nesamostatnosť je prekážkou v učení
Ďalším faktorom, ktorý sa negatívne prejavuje aj na kvalite domácej výuky je, že mnohé deti nie sú vedené k samostatnosti.Dokonca ešte aj v šiestej triede mám žiakov, ktorým musí napríklad mama baliť tašku, lebo to proste nevedia. Čomu to pripísať? Okolie je podľa mňa často veľmi benevolentné, nedôsledné. Neraz počúvam, že veď sú ešte deti, ešte vyrastú. Nemám však pocit, že dostávajú vhodné príklady, aby z toho naozaj vyrástli. Filmy a seriály, ktoré sledujú v televízii, ich určite vhodne nevyformujú. A hýčkanie v rodine tiež nie.
Akoby sme zabúdali, že aj prísnosť a poriadok patria k životu. Podľa mňa klasické pracovné vyučovanie chýba nielen v škole, ale deti už ani doma veľmi nerobia praktické veci. Pritom práve tam by mal byť základ. Podieľať sa na každodenných činnostiach v domácnosti, mať svoje povinnosti, rozprávať sa navzájom... Omnoho jednoduchšie sa mi učí matematika deti, ktoré doma niečo robia, s ktorými sa rodičia rozprávajú.
Učiť sa je ťažké aj v škole
Na dnešnú dobu doplácajú aj deti s poruchami učenia ako dyskalkúlia či dyslexia, deti so zníženou inteligenciou (v rámci integrácie ich máme na školách tiež dosť) alebo s Aspergerovým syndrómom. Ako im teraz môže pomôcť asistent, ak ho vôbec majú? V škole sa tieto deti boria a snažíme sa ich posunúť.Nie každý rodič je stavaný na pomoc dieťaťu, aj keď ho naozaj má rád a urobil by pre neho všetko. Veľa z nás vie, že učiť sa s vlastným dieťaťom je niekedy obrovský problém. Po prvom učení doma mi jedna mamička napísala pár slov v zmysle „Teraz som pochopila, že moje dieťa nie je také geniálne ako som si myslela.“ Koľko takých rodičov je dnes na Slovensku? Koľko z nich si to vôbec vie povedať a koľko z nich si dokáže uvedomiť, že podobne náročne sa dieťa učí aj v škole?
Nebojme sa
Vzhľadom na vyššie uvedené som celkom jednoznačne za zopakovanie ročníka. Nebolo by to v dejinách prvý raz. Vedľa nás býva napríklad manželský pár, ktorý si ešte pamätá vojnové časy. Stará pani rozprávala mojej dcére, aké to bolo, keď chodili za vojny do školy. Tiež si zopakovali ročník, respektíve sa po roku vrátili do toho istého. A boli radi. Výnimočné časy, podobne (aj keď inak) ako dnes.Inšpirujúc sa povojnovými časmi vidím ešte jedno riešenie: Prečo by jeden školský rok nemohli chodiť deti do školy aj v sobotu? Veď ide o to, aby dobehli učivo – preopakovali a docvičili. Viem aj od starej mamy, že po vojne boli na všetkých omnoho väčšie nároky. Všetci si uvedomovali, že inak nevybudujú to, o čo počas vojny prišli. A tak by to mohlo byť aj teraz po skončení tohto hektického obdobia.
