Nie je zlých detí, len nevhodne zvolená komunikácia.
Foto: Shutterstock.comPravidlo číslo 1: Dostatok času
„Je dôležité venovať vzájomnej komunikácii čas. Rodič je navigátor, ktorý hlavne v prvých rokoch života dieťaťa určuje, ako sa bude v rodine komunikovať,“ uvádza detská psychologička Ilona Špaňhelová vo svojej knihe Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom (vyšla v češtine). Je dobré, ak si v rodine nenásilne určíte, kedy sa budete spolu rozprávať. Či to bude chvíľa po príchode detí zo škôlky či školy alebo večer po uľahnutí do postele. Komunikácia pritom neznamená vydávanie povelov či kritiku dieťaťa, ale záujem o tom, čo prežilo a ako sa má.Pravidlo číslo 2: Pokoj
„Na vzájomnú komunikáciu je treba pokoj. Nie je vhodné rozprávať sa o dôležitej veci, keď sa rodič či dieťa ponáhľa alebo keď sa venuje čítaniu knihy či sleduje dobrodružný film. Rovnako nie je dobré komunikovať, keď dospelý vykonáva nejakú činnosť, ktorá mu nedovolí, aby sa naplno sústredil,“ upozorňuje psychologička. V takých chvíľach je dobré si povedať, že sa porozprávame neskôr, keď na to bude čas a priestor.Pravidlo číslo 3: Ja a ty
Nepoužívajte v komunikácii všeobecné frázy typu „toto sa nerobí“ alebo „to je skvelé“ a podobne. Ilona Špaňhelová radí zamerať sa na slovíčka ja a ty, dať komunikácii konkrétnu formu a obsah. Keď vám dieťa prinesie ukázať novú kresbu, namiesto slov „Je to krásne“ môžete použiť napríklad vyjadrenie: „Páči sa mi, ako si nakreslil tie zvieratá a ako si pekne skombinoval farby“. Ak máte dôvod na kritiku, povedzte napríklad: „Mne sa nepáči, že si nesplnil, na čom sme sa dohodli. Nechcem, aby to tak pokračovalo. Je dôležité dohodu splniť, aby sme si mohli aj naďalej dôverovať.“ Týmto spôsobom komunikácie dávate najavo, že vám ide primárne o vzájomný vzťah a neodvolávate sa na konvencie a na to, čo „sa má“.Pravidlo číslo 4: Vzájomnosť
Veľmi dôležité pravidlo, na ktoré sa však často zabúda. Moderní rodičia sa snažia vo vzájomnej komunikácii načúvať svojmu dieťaťu, dbať na jeho pocity, na to, čo prežíva a čo si myslí. Už menej hovoria o sebe a pritom dieťa má mať možnosť poznať, čo teší či trápi jeho rodičov alebo čo prežili počas dňa. „Samozrejme primerane veku a tomu, čo je schopné pochopiť,“ prízvukuje odborníčka. Táto vzájomnosť prinesie do vzťahu viac dôvery, otvorenosti i väčšiu zomknutosť.Pravidlo číslo 5: Načúvanie
Súvisí s bodom číslo dva. Aby sa rodičia a deti mohli vzájomne počúvať, je podľa Ilony Špaňhelovej dôležité „prestať sa hrať, prestať variť, čítať noviny, pozerať sa na televíziu“. Naopak je dobré dať rečou tela najavo, že sa spolu ideme rozprávať. Otočiť sa k dieťaťu, prisadnúť si k nemu, kľaknúť si k nemu a podobne. „Ak to rodič považuje za dôležité, je tiež vhodné povedať dieťaťu nejaký sumár z toho, čo si z komunikácie zapamätal. Overia si tak, že to, čo dieťa povedalo, bolo správne pochopené,“ odporúča psychologička.Pravidlo číslo 6: Ospravedlnenie
Rodič i dieťa by sa mali naučiť ospravedlniť sa jeden druhému, ak sa zachovali neadekvátne či nesprávne. Ak rodič na dieťa neoprávnene zakričal alebo mu niečo nezmyselne vyčítal, ospravedlnenie je silný spôsob, ako to napraviť. Tak, ako by sa mal rodič naučiť ospravedlňovať dieťaťu už od útleho veku, mal by ho rovnako skoro začať učiť tomu, aby to aj ono dokázalo voči druhému. „Pochopenie princípu ospravedlnenia si často vyžaduje dôkladné vysvetlenie. Dieťa môže operovať tým, že podľa neho sa nič zlého nestalo, tak prečo by sa malo ospravedlňovať. Je preto potrebné dať mu nahliadnuť do vnímania druhého človeka,“ radí Ilona Špaňhelová.Pravidlo číslo 7: Vyjadrovanie pocitov
„V komunikácii je potrebné naučiť sa vymieňať si navzájom svoje pocity. Často sa stáva, že je rodič plný emócií, nič o nich nepovie, ale reaguje podráždene a neprimerane,“ vraví detská psychologička. Namiesto toho, aby emócie a pocity zo seba dostal von, uvoľnil ich, prenáša ich do komunikácie s iným človekom, takzvane si na ňom vylieva svoju zlosť. „Ak sa rodičovi stane niečo, čo nesúvisí s dieťaťom, má to povedať. Napríklad: Teraz som podráždená, pretože som mala nepríjemný rozhovor. Netýka sa to teba, ale potrebujem si na chvíľu sadnúť a popremýšľať, čo mi ten človek povedal, tak ma prosím chvíľu nechaj,“ uvádza príklad vhodného zdieľania emócií odborníčka.Plakať pre dieťaťom? To si veľa rodičov „nedovolí“, pretože sa obávajú, že by ho tým zneistili. Dieťa však viac znepokojuje, ak nevie, čo sa v jeho rodičovi odohráva. Ilona Špaňhelová preto radí plakať – a úprimne povedať, čo sa deje. „Rodičovi sa uľaví, pretože už nemusí ďalej skrývať svoj pocit, môže ho dať najavo. A pred kým iným by ho mal dať najavo, než pred tým, koho dobre pozná a kto je mu najbližší,“ je presvedčená.
