Svetlana Kapalková.
Foto: archív Svetlany KapalkovejRozprávajú dnešné deti lepšie alebo horšie ako deti v minulosti? Ako na schopnosť reči vplýva doba, technika?
Žiaľ, nemáme presné štatistické údaje, pretože v minulosti sa komunikačné schopnosti posudzovali úplne inak ako dnes. V súčasnosti si viac všímame deti, ktoré majú s rečou problémy, viac sa im venujeme, môže sa preto zdať, že ich počet je vyšší. Na druhej strane je však pravdou, že dnešné mobily, počítače či televízia veľmi nepomáhajú rozvíjať aktívnu reč. Ďalším faktom je, že máme oveľa lepšiu zdravotnú starostlivosť, vďaka čomu prežíva veľa predčasne narodených detí, ktoré si so sebou do života nesú veľkú záťaž, i v podobe komunikačných problémov v ranom, predškolskom i školskom veku. V minulosti by však ani neprežili.
S akými konkrétnymi problémami sa dnes obracajú na logopédov rodičia? Neriešila sa v minulosti hlavne zlá výslovnosť, zatiaľ čo dnes je to hlavne neskorý nástup reči alebo jej nezrozumiteľnosť?
Stále vedie nesprávna a chybná výslovnosť, ale áno, väčšia pozornosť sa začína koncentrovať na raný vek. Pribúda rodičov majúcich obavy o vývin svojho dieťaťka, ktoré v roku a pol či dvoch rokoch hovorí len málo slov alebo ešte vôbec nerozpráva. V tejto súvislosti je fantastické, že na Slovensku máme v rámci pediatrickej starostlivosti celoplošný skríning všetkých detí, rodičia môžu na webe vyplniť dotazník psychomotorického vývoja, na základe ktorého sa „vychytajú“ deti s rizikovým vývinom.
Logopédi ďalej často riešia problémy, ktoré sa týkajú neplynulosti reči, zajakavosť je veľká téma. V školskom veku vidíme zasa ťažkosti, ktoré súvisia s poruchami učenia, ako sú dysgrafia, dysortografia alebo dyslexia. Veľmi dobre vieme, že veľká časť týchto problémov je len pokračovaním ťažkostí z raného veku. Dieťa s diagnostikovanou jazykovou poruchou v ranom či predškolskom veku príde do školy a tam len pribúdajú ďalšie symptómy, ktoré súvisia s jeho prvotnými problémami.
Aké možnosti využíva logopéd vo svojej práci, aby dosiahol dobrého výsledku?
Porúch je naozaj veľa, rovnako tak osobností logopédov. Záleží tiež na tom, či logopéd pracuje v rezorte školstva, zdravotníctva alebo sociálnych vecí a rodiny. Sú rôzne zariadenia, kam môžete so svojím dieťaťom prísť. Ja pracujem ako logopedička v súkromnom centre špeciálnopedagogického poradenstva Inštitút detskej reči, kde pôsobí desať logopédov a psychológ a vo svojej práci vždy využívame hru ako nenásilný spôsob terapie.
Naša pomoc začína podrobnou diagnostikou. Ak napríklad dieťa v ranom veku nerozpráva, veľkú časť terapie venujeme práci s rodičom, pretože ten svojho potomka pozná najlepšie. Učíme ho komunikačné stratégie, ktoré môže potom aplikovať v domácom prostredí a sledovať, či jeho dieťaťu pomáhajú alebo nie. Rodič je vždy prítomný aj pri individuálnej terapii s dieťaťom. Počas hodiny robíme veľa rôznych aktivít, ktoré sú ale zamerané na ten istý cieľ. Okrem iného si vždy čítame detskú knihu a robíme nejakú tvorivú aktivitu. Skladáme si či lepíme. Často zaraďujeme aj aktivity súvisiace s dennou rutinou dieťaťa. Využívame takzvaný sociolingvistický prístup, je pre nás teda dôležitá použiteľnosť jazyka v konkrétnych situáciách v živote. Existujú však aj viac direktívne prístupy postavené na okamžitej spätnej väzbe od dieťaťa.
Po akej dobe sa priemerne dostavia výsledky? A sú aj prípady, keď úspechu jednoducho nie je možné dosiahnuť?
Veľmi vďačnou oblasťou je z tohto pohľadu výslovnosť, je to jedna z mála oblastí, kde môžeme dosiahnuť stopercentnú úspešnosť. Ak logopéd pracuje s dieťaťom správne a ak ono samo nemá pridružené ťažké neurologické problémy, úspech sa dostaví. Iná situácia nastáva u detí, ktoré majú Downov syndróm či iné mentálne postihnutie, ktoré sa môže spájať s narušenou komunikačnou schopnosťou. Ich problémy s komunikáciou nevieme odstrániť na sto percent, ale dokážeme dieťa stimulovať tak, aby sme maximalizovali jeho potenciál. Stanovené ciele však musia byť realistické.
Rodič často váha, či jeho dieťa má nejaký problém s rečou alebo nie. Ako by mal postupovať, ak cíti pochybnosti?
Je dôležité povedať, že akonáhle rodič cíti obavu o svoje dieťa, v 99 percentách prípadov je táto obava opodstatnená, pretože on pozná svoje dieťa najlepšie a treba ho brať vážne. Na obavy rodičov veľmi dobre odpovedajú skríningové dotazníky, o ktorých sme sa už rozprávali. Na stránke www.zdraviedietata.sk je rýchly a krátky test komunikačného správania, ktorý dá rodičom odpoveď na otázku, či je ich dieťa rizikové a potrebuje diagnostiku a terapiu, alebo je ešte v norme a stačí ho monitorovať. Zhruba od roka a pol nastáva kritický vek, keď sa rozvíja slovná zásoba a dieťa začína tvoriť prvé vety. Ak sa vám niečo nepozdáva, určite to riešte. Test komunikačného správania je možné vyplniť vo veku od 8 do 16 mesiaca a potom do 30 mesiaca. Rodič elektronicky odošle vyplnený dotazník pediatrovi svojho dieťaťa, ktorý dostane výsledok a oznámi ho rodičovi. Ten si však dotazník môže aj vytlačiť a neskôr ukázať logopédovi či psychológovi. Ak dieťa bude označené ako rizikové, doplní sa ďalší skríningový dotazník na potvrdenie rizika v konkrétnej vývinovej oblasti.
Rodič by mal byť na dieťa emočne i komunikačne naladený.
Čo môžem ako rodič urobiť pre to, aby sa moje dieťa dobre rečovo rozvíjalo?
Určite je dôležité, aby bol rodič na svoje dieťa emočne a komunikačne naladený. Je dobré, ak pozná a uvedomuje si, na akej rečovej úrovni jeho dieťa hovorí a prihováral sa k nemu alebo mu dával otázky práve na tej úrovni plus jedno slovo navyše. Ak má dieťa jednoslovné výpovede, ja ako rodič budem voliť dvoj-, maximálne trojslovné vety, a tak ho nezahltím.
Ďalšia dôležitá rada znie, aby rodičia počkali na odpoveď na svoju otázku a nevyslovili ju za dieťa, čo sa často v netrpezlivosti deje a bráni to vzájomnej komunikácii. Vôbec neprekáža, ak vám dieťa neodpovie hneď, počkajte, kým nájde správnu odpoveď. Lenže my žijeme vo svete, kde nie sme zvyknutí čakať, každý sa niekam ponáhľa, pretože ho už čaká niečo ďalšie. Čakanie je však kľúčové, keď si predstavíme, že dieťatko sa ešte len učí, hľadá nové slová, trénuje si, v akom tvare ich povedať.
Rada by som zdôraznila, že hoci situácia v rodinách je rôzna a času nie je všade dostatok, vzájomná komunikácia pomáha nielen rozvíjať jazyk, ale aj emocionálny rozmer dieťaťa. To, akým bude neskôr človekom. Práve preto sú tak dôležité rozhovory, tie sa nedajú ničím nahradiť.
Kľúčovým momentom a asi najdôležitejšou stratégiou je čítanie detských kníh. Práve táto aktivita najviac podporuje rozvoj slovnej zásoby. Zahraničné štúdie ukazujú, že počet detských kníh a frekvencia toho, ako často dieťaťu rodičia čítajú, má zásadný vplyv na jeho jazykovú úroveň v mladšom predškolskom veku (cca 4 roky veku). Je to zároveň faktor, ktorý rodičia na rozdiel od iných vedia ovplyvniť. Nedokážeme tak úplne ovplyvniť následky predčasného pôrodu, ani to, aký má rodina socioekonomický status, ktorý tiež hrá veľkú rolu. Ale spoločné čítanie a rozprávanie sa o prečítanom, to môže ovplyvniť naozaj každý rodič.
Knihy pre deti, ktoré napísala Svetlana Kapalková.
Foto: archív Svetlany KapalkovejNa trhu je však neuveriteľné množstvo detskej literatúry a jej kvalita je veľmi rôzna. Podľa čoho by mal rodič pri výbere postupovať?
Definovať dobrú knihu môžeme z rôznych uhlov pohľadu. Ak sa na detskú literatúru pozrieme logopedickým okom, dobrá kniha znamená vždy len jeden príbeh. Dieťa musí mať pocit, že z prečítaného sa dozvedelo všetko a bolo schopné prísť až na koniec. V ranom veku by knižka nemala mať veľa strán, písmenká by mali byť väčšie a ilustrácie dopĺňať text v pomer jedna k jednej. Platí pritom, že obrázky by mali pridávať ešte nejakú informáciu navyše alebo text rozvíjať.
Z pohľadu obsahového by sme dieťaťu mali čítať o témach, ktoré nejako súvisia s tým, čo zažíva vo svojom vlastnom živote. O tom, čo je mu blízke a má potenciál ho zaujať. Napríklad: nechce chodiť do škôlky, bojí sa zaspávať samo, učí sa na nočník alebo má doma zvieratko. Ďalšia vec: všímajte si vkus dieťaťa, ktorý môže byť odlišný od toho vášho. Aká téma ho zaujme, kam sa sústredí jeho pozornosť? Moja skúsenosť je taká, že nie všetky deti zaujíma to isté. Tak to bolo aj pri mojich vlastných deťoch. Obe mali od raného veku úplne odlišný vkus na to, čo si so mnou chceli čítať či pozerať. Nevnucujme deťom knihy podľa nášho výberu za každú cenu, ale skôr literatúru len ponúkajme. Potom sa samozrejme môže stať, že si dieťa vyberie encyklopédiu či komiks, ktoré sú pre jeho vek nevhodné. To ale vôbec neprekáža, veď si ich nemusíme čítať, ale len pozerať a komentovať, čo vidíme.
Mňa vždy trošku rozčuľovalo, že dcérka chcela ako malá čítať dookola tie isté knihy a ja by som jej pritom už rada predstavila aj ďalšie tituly.
Deti milujú opakovanie, znamená pre ne pocit bezpečia, rady sa vracajú k tým istým situáciám, k tým istým jazykovým javom. Opakovaním si ich lepšie zapamätajú, a tak sa jazyk učia. Je ale výborné, ak popri opakovaní vieme dieťaťu predstaviť vždy aj novú informáciu.
Často sa hovorí, že je úplne jedno, čo dieťaťu čítate, hlavne, že niečo. Je teda správne čítať niekoľkomesačnému bábu napríklad aj noviny?
Asi do ôsmeho mesiaca veku sa ešte dieťa nedokáže zámerne sústrediť, vnímať a rozumieť obsahu toho, čo mu hovoríme. Na druhej strane však potrebuje počúvať jazyk, ktorý ho obklopuje. Musí si ho jednoducho napočúvať, jeho melódiu, tempo reči, jej rytmus, znaky, ktoré sú v každom jazyku trochu iné. S trochou preháňania možno povedať, že dieťaťu práve z týchto dôvodov môžete čítať aj politické správy. Po ôsmom mesiaci sa situácia mení, dieťa má zrelšie myslenie a začína sa výrazne orientovať na významy slov a fráz a tomu je dobré prispôsobiť aj obsah čítaného.
Témou, o ktorej sa často diskutuje, je prispôsobenie sa rečovej úrovni dieťaťa, keď sa mu prihovárame jednoduchšie a zmeneným hlasom, niekto tomu hovorí šušlanie. Je to správne, alebo tým bránime rozvoju jeho komunikačných schopností?
Vo všetkých jazykoch a vo všetkých kultúrach existuje niečo, čomu hovoríme reč orientovaná na dieťa alebo na kohokoľvek komunikačne menej kompetentného, čo môže byť aj starší človek, cudzinec, ktorý nerozpráva dobre po slovensky, alebo dokonca zviera. V mozgu sa nám vtedy rozbehne celkom iný rečový register: začneme hovoriť vyšším hlasom, používame krátke vety, jednoduchšie slová a gramatiku, častejšie robíme pauzy a v prípade dieťaťa je typické to, že si „požičiavame“ jeho slová v snahe sa mu čo najviac prispôsobiť. Je to intuitívne, robí to každý z nás vo väčšej či menšej miere bez toho, aby sme si to uvedomovali. Chyba to teda určite nie je. Naopak, ukazuje sa, že práve takto upravená komunikácia dospelého pomáha efektívne si osvojiť reč dieťaťom.
Deti, ktoré sa učili podľa nášho šlabikára, lepšie zvládajú sloh či pravopis.
Tak trochu iný šlabikár
Spolu s kolegyňou ste vydali Experimentálny šlabikár, ktorý v tomto roku konečne získal podporu ministerstva školstva a školy ho môžu začať používať. Je to určite veľký úspech. Mohli by ste našim čitateľom o šlabikári povedať niečo viac? Ako pomáha rozvíjať reč?Keď išli naše deti do prvej triedy, spolu s kolegyňou, vývinovou psychologičkou sme zistili, že sa nám nepáčia učebnice slovenského jazyka, z ktorých sa učia. Nebolo v nich nič z toho, čo sme považovali za dôležité. Teda zameranie sa na reč, slovnú zásobu a porozumenie čítanému, rozprávanie či zahratie príbehu. Sadli sme si a na základe toho, čo vieme o detskom vývine, sme vytvorili vlastnú učebnicu. Vznikol produkt, ktorý sme sa rozhodli v školách otestovať podobne, ako sa to robí vo farmaceutickom priemysle pri novom lieku.
Zvolili sme zaslepenú randomizovanú štúdiu (autorky nevedeli, ktoré deti sa učia z Experimentálneho šlabikára a ktoré nie – pozn. red.), kde sme veľmi prísne kontrolovali rôzne faktory. Po dvoch rokoch overovania sme dospeli k názoru, že tie deti, ktoré sa učili podľa nášho šlabikára, lepšie zvládali niektoré jazykové kompetencie ako napríklad pravopis, významne lepšie boli v slohoch, vedeli lepšie sformulovať myšlienky a lepšie porozumeli informáciám v texte. Na základe výsledkov, ktoré sme namerali, sme sa rozhodli požiadať ministerstvo školstva o odporúčaciu doložku, ktorá by šlabikáru umožnila dostať sa do škôl. Boli sme veľmi frustrované, keď sme ju nedostali. Čas, ktorý sme tým ale dostali, sme využili na jeho zdokonalenie. V tomto roku sme o doložku požiadali znovu a už sme ju získali. Uzavrelo sa tým desať rokov, ktoré sme šlabikáru venovali. Školy si ho teraz môžu objednať a používať.
Popíšte šlabikár ešte trochu viac.
Iný je už na prvý pohľad. Nie je to jedna učebnica, ale niekoľko pracovných zošitov, na čo nie sme v prípade šlabikárov na Slovensku veľmi zvyknutí. Jednotlivé písmena zavádzame v inom poradí, nie podľa frekvencie používania, ako to robia bežné šlabikáre, ale podľa pravidla, ktoré deťom neskôr pomôže ľahšie zvládnuť pravopisné princípy. Najskôr sa učia samohlásky, dvojhlásky, potom všetky tvrdé, mäkké a nakoniec obojaké spoluhlásky. Zavádzanie nového písmena sa snažíme deťom uľahčiť. Jazykové javy sú pre deti niečo abstraktné, materializujeme ich pomocou rozprávkových postáv. Ďalším výrazným rozdielom oproti ostatným šlabikárom je, že ten náš používa písmo Comenia Script (nespojité písmo - pozn. red.). Všetky ostatné viac menej používajú spojité písmo.
Veľmi dôležité je aj to, že v šlabikári neponechávame nič na náhodu, nespoliehame sa, že dieťa učivo pochopí samo, ale vedieme ho a po krokoch mu vysvetľujeme každé pravidlo. Nie je pre nás pritom tak podstatný krasopis alebo rýchlosť čítania, ale využiteľnosť v živote, teda funkčnosť, napríklad, či dieťa rozumie tomu, čo číta.
Experimentálny šlabikár predstavuje nový pohľad na to, ako by si mali deti osvojovať jazyk a reč.
Foto: archív Svetlany KapalkovejOčakávate, že školy budú mať o váš šlabikár záujem?
Kameňom úrazu môže byť právo písmo Comenia Script, ktoré učiteľov rozdeľuje. Preto by sme šlabikár chceli do budúcnosti pripraviť aj so spojitým písmom. Učebnicu sme vydali vlastným nákladom, nie sme žiadne veľké vydavateľstvo, ktoré má dostatok prostriedkov na propagáciu. Ozývajú sa nám preto skôr učitelia z alternatívnych škôl, špeciálnych škôl a tried, bilingválnych detí a ľudia z domáceho vzdelávania alebo tí, ktorí nie sú spokojní so súčasnou situáciou v bežných školách.
Ako ste sa vlastne dostali k problematike detskej reči, čím vás tak zaujala?
Láska k tejto téme vznikla už počas môjho štúdia na vysokej škole, študovala som logopédiu a určite ma ovplyvnili niektorí učitelia, napríklad pán profesor Lechta, ktorý nám prednášal o vývine reči. Keď som sa prihlásila na doktorandské štúdium, bolo to opäť na tému detského jazyka, ktorá ma úplne pohltila. Mala som veľké šťastie pracovať pod vedením a v spolupráci s profesorkami Mikulajovou a Slančovou. Videla som v tom veľký význam, zmysel, pretože práve v detskom veku sa dajú jazykové schopnosti veľmi ovplyvniť a formovať.
Uplatnili ste nejakým spôsobom svoje profesijné zameranie aj pri vašich vlastných deťoch?
Určite áno, moja dcéra bola napríklad súčasťou veľkého výskumu. Každý mesiac až do štyroch rokov som si ju nahrávala, prepisovala a nahrávky analyzovala. Spolu s lingvistkou Danielou Slančovou a ďalšími kolegyňami sme detailne sledovali päť slovenských detí a dcéra bola jednou z nich. Chceli sme zistiť, akými fázami si slovenské deti prechádzajú vo vývine. Bolo to obdobie, na ktoré veľmi rada spomínam.
Na druhej strane musím povedať, že syn i dcéra mi často v mojej práci dávali nové výzvy a nové smerovania. Moje prvé knihy pre deti vznikli, keď som cítila, že mi nevyhovuje detská literatúra, ktorá bola pred dvadsiatimi rokmi na trhu. Začala som písať prvé knihy o Nine – Dobú noc, Kde je Nina? či kniha o nočníku. Keď išla dcérka do školy, vyvstala nová situácia, pretože dcéra je bilingválna a tieto deti sa vyvíjajú jazykovo trochu inak, raz je pre ne dominantná slovenčina, potom zasa ten druhý jazyk. Ako s tým naložiť, aj to sa stalo predmetom môjho profesijného záujmu. A keď syn nastupoval do prvého ročníka základnej školy, prinútilo ma to premýšľať o kvalite šlabikárov. Deti ma v tom, čo robím, veľmi ovplyvňujú a som im za to vďačná.
Doc. Svetlana Kapalková, PhD. (45) ukončila štúdium odborov učiteľstva pre 1.stupeň základnej školy a školskej logopédie na Prešovskej univerzite v Prešove. V doktorandskom štúdiu pokračovala v odbore logopédia na Komenského univerzite v Bratislave. Je docentkou v študijnom odbore všeobecná jazykoveda. V súčasnosti pôsobí ako vysokoškolská učiteľka na Katedre Logopédie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského, kde sa venuje témam ranej intervencie, vývinu reči, bilingvizmu ako i téme vývinovej jazykovej poruchy. Týmto témam sa venuje i v praxi ako logopédka v SCŠPP Inštitút detskej reči v Bratislave. Popri vedeckých a odborných publikáciách je autorkou aj viacerých detských kníh. Je mama dvoch detí a vo voľnom čase rada číta a cestuje.
Ukážka z Experimentálneho šlabikára.
Foto: archív Svetlany Kapalkovej
