Ninka Sobotková, najmladší trnavský ľadový medveď v 0,5 - stupňovej vode v marci tohto roku..
Foto: Trnavskí Bílí MedvediOtužuje už tretí rok a stále robí pokroky. „Videla mňa a svojho staršieho brata, ako chodievame na tréningy a akcie,“ spomína na začiatky jej otec Roman Sobotka. V Trnave býval na Vianočných trhoch na námestí bazén, kde sa miestni otužilci, Trnavskí Bílí Medvedi, ako sa pomenovali, kúpali. Vtedy asi sedemročná Nina prišla s tým, že aj ona chce ísť do tohto bazénu. „Chceš sa kúpať, hovorím jej, musíš najprv otužovať doma,“ opisuje otec.
Ninkina mama sa sprvu dcérinej záľube čudovala, sama je z tých teplomilnejších typov, nechala ju však. A tak Nina začala. Najprv doma v sprche na seba púšťala chladnú vodu. „Chodievala potom hrdá za mnou, ukázať mi, aká je studená. Potom, po skončení leta, plynule pokračovala v kúpaní.“ To znamená, že neprestala chodiť na jazero len preto, že sa ochladilo. Naopak, kúpala sa ďalej a postupne si tak privykala na chladnejšie a chladnejšie podmienky.
S bratom a otcom vlani v marci, opäť v polstupňovej vode.
Foto: Trnavskí Bílí MedvediTrikrát do týždňa na tréningoch
Trnavskí Bíli Medvedi sa stretávajú na splave na Kamennom mlyne. Každý utorok, štvrtok a nedeľu, o piatej popoludní. Od septembra do júna. Možno ich tam nájsť aj teraz. „Nina začala chodiť s nami. Začínala ako každý, podľa pocitov. Sprvu z vody vybehla už asi po pol minúte, to je normálne. Aj teraz tam býva, ako sa cíti. Chce si zaplávať, ide si zaplávať. Chce ísť von, ide von.“
Na tréningy chodia pravidelne. „Niekedy sa stáva, že sa mi nechce, vtedy sa opýtam Niny, či chce ísť. Chce, tak ideme. A niekedy vraví ona: Oco, nechce sa mi, na čo jej poviem, že nemusí, že pôjdem sám. To zas nedá jej, takže ide aj ona. Vzájomne sa takto posúvame. Nikdy som ju nenútil, neprikazoval.“
Najchladnejšiu vodu, ktorú Ninka zvládla, bola zatiaľ 0,2-stupňová, na tréningu. Na poslednom zraze otužilcov na priehrade minulý víkend v Dolnom Dubovom oslávila desiate narodeniny. Od kolegov z klubu dostala tortu a sama sebe dala darček – šesť minút vo vode. „Povedala, že dá šesť, tak dala šesť,“ usmieva sa jej otec.
Čo je najťažšie? Obliecť si šaty
Ako Roman Sobotka vraví, o dcéru má, samozrejme, aj strach. V chladnej vode sa môže prihodiť kadečo aj skúseným otužilcom, takže na ňu stále niekto dohliada. „Je ešte malá, neviem, ako by reagovala, keby náhodou dostala kŕč, ešte sa jej nič neprihodilo,“ hovorí.
Vlaňajšie vianočné kúpanie, na Štedrý deň.
Foto: Trnavskí Bílí MedvediAko však Roman Sobotka vraví, každý deň je iný. „Niekedy si človek ide zaplávať, niekedy sa necíti dobre a je vo vode iba chvíľu.“ Na otázku, čo je na otužovaní najťažšie – či prísť k vode, namočiť sa do nej, prípadne urobiť prvý záber, Roman odpovedá: „Obliecť si šaty po kúpaní. Človek je mokrý, sa ešte trasie, neraz je sychravo, šaty sa lepia...“
Nádcha trvá dva dni
Zraz otužilcov minulý víkend, kde Ninka oslávila 10 rokov.
Foto: Trnavskí Bílí MedvediSamotné kúpanie v ľadovej vode je podľa neho neopísateľné. „Aj keď sa tam človeku niekedy nechce, ten pocit, ktorý má potom, sa nedá opísať. Uvoľní sa obrovské množstvo endorfínov, človek sa cíti ohromne šťastný. Naozaj, neopísateľný pocit, na nezaplatenie. Už len pre ten pocit človek prekoná to, keď sa mu niekedy nechce...“
Pred každým otužovaním je dôležité poznať teplotu vody. Od toho sa odvíja všetko ostatné – ako dlho sa tam človek asi môže zdržať, ako ďaleko môže ísť plávať, a podobne. „Najchladnejšia voda, v akej sme sa kúpali, mala mínus 0,4 stupňa. Viac ako dve minúty sme tam neboli,“ spomína Roman.
Otužovanie odporúča každému. Jemu osobne pomohlo s jeho zdravotnými problémami a pomáha aj Ninke. „Niežeby nebola chorá, to nie. Ale chrípky, sople, všetko to má u nej veľmi rýchly priebeh. Deň – dva, a je to preč.“
Ciele v otužovaní si človek nekladie. V podstate každým novým kúpaním prekoná svoje možnosti. Určite však chcú Roman s Ninou pokračovať.
Ak sa vám páči tento príbeh, hlasujte zaňho v súťaži ahojmama.sk o naj príbeh a vyhrajte kuchárky Varecha. Hlasovať môžete do 19. decembra tu.
