Len tak ísť...
Foto: shutterstockTo „čosi“ má aj označenie: „tichá chôdza“. Nad tým, čo sa skrýva za týmto názvom, si netreba dlho lámať hlavu, je to tá najobyčajnejšia vec – chôdza bez slúchadiel na ušiach, počas ktorej normálne vnímame zvuky okolo seba. Napríklad spev vtákov, šumenie lístia, prípadne pozdravy okoloidúcich a áno, aj menej obľúbený ruch veľkomesta. Vnímame skrátka svet, v ktorom sa práve nachádzame, nie ten virtuálny v slúchadlách.
Technické vymoženosti dneška nám podsúvajú ako „fantastickú výhodu“ mať kedykoľvek poruke svoje obľúbené zoznamy a „využiť“ čas, keď sa niekam presúvame, na počúvanie hudby, podcastov alebo učenie sa cudzieho jazyka. Všetky tieto činnosti môžu byť síce príjemné aj užitočné, odvádzajú však našu pozornosť od prítomného okamihu.
Ak sa prechádzame alebo niekam ideme a myseľ sústredíme na to, čo nám znie zo slúchadiel, nie sme „tu a teraz“, mozog nevypína a nenaberá potrebnú energiu, ktorú by za iných okolností počas prechádzky získal a nevníma ani okolitý svet. Psychológovia opakovane hovoria o dôležitosti chvíľ „len tak“, kedy človek relaxuje, keď sa ničím nerozptyľuje, možno i trocha nudí a necháva mozog v tichu, bez akýchkoľvek vplyvov. Pomáha to na to, aby neskôr podával potrebný výkon, prichádzal na nové nápady, dokázal sa sústrediť či učiť nové veci.
Bez slúchadiel napojených na smartfón nevychádzajú dnes z domu najmä mladí, pre mnohých sa to stalo samozrejmosťou ako topánky či kabát v chladnom počasí. Dobrou správou je, že oni sami už nadobúdajú pocit presýtenia a „objavujú“, že sa to dá aj ináč. Samozrejme, so všetkými otáznikmi, ktoré si každý správny vedec dáva. „Čo sa stane, ak sa prejdem v tichu? Zvládnem to?“ Práve tak sa z toho stala „výzva“ na sociálnych sieťach a tí, ktorí to zvládnu, sa tam hrdo delia o dojmy a skúsenosti. Samozrejme, s tým, že povzbudzujú aj iných, nech sa pridajú.
Predstavte si, ako by sa tváril teenager, ktorému rodič povie: „Daj si z uší tie slúchadlá a choď normálne!“ Prevracanie očí, povzdych, akí sú tí dospelí otravní a umocnenie túžby zas si slúchadlá nasadiť. Keď sa však k tomu odhodlá sám, je to celkom iná káva.
Pre nás, ktorí si chôdzu bez slúchadiel považujeme za samozrejmosť, je to možno trocha úsmevné, v každom prípade sa však môžeme tešiť, že mladí ju sami objavujú tiež. Už či si ju dávajú ako výzvu alebo chcú byť „proste trendy“, dôležité je, že sa prechádzajú tak, ako je to prirodzené a najprospešnejšie. Počúvajú ticho.
