Trinásťročný Denis je autista, maľuje spamäti hrady a kostoly. Bude mať svoju prvú výstavu

Patricia Poprocká, 29. marca 2019 o 11:58

Rozpráva málo a stručne. Jednoslovne, nanajvýš dvojslovne. Má rád matematiku, systém, poriadok, nemennosť. Maľuje nádherné obrázky, najmä krajinky a stavby – hrady, kostoly, domy, mestá. Mnohé dokáže nakresliť spamäti. Trinásťročný Denis je autista a od 2. apríla bude mať v Múzeu špeciálneho školstva v Levoči svoju prvú výstavu.

Levoča na jednom z Denisových obrázkov.

Foto: archív Vladimíry Tatarkovej

Za trinásť rokov prešiel Denis Holotňák dlhú cestu, na ktorej urobil obrovské množstvo práce, predovšetkým na sebe samom. Začiatky neboli ľahké. Všetky činnosti, pre nás samozrejmé, sa musel naučiť krok po kroku. „Obliekanie, jedlo, každá jedna zmena,“ vyratúva jeho triedna učiteľka Vladimíra Tatarková.

Denis pri práci.

Foto: archív Vladimíry Tatarkovej

Ako vraví, Denis mal šťastie na láskavú a veľmi trpezlivú prvú učiteľku, ktorá ho naučila pracovať v triede, ale hlavne prijať veľa nových činností, ktoré dovtedy v domácom prostredí odmietal. „Opakovať a hľadať cestu, ako to Denisovi priblížiť, vysvetliť, aby nové veci, jedlá a činnosti prijal,“ spresňuje.

Bolo treba vychádzať z toho, čo akceptoval. Teda systém, málo slov, veľa obrázkov a kartičiek. „Pretože pre autistu vidieť znamená vedieť,“ vysvetľuje Vladimíra.

Denis dnes navštevuje Spojenú školu Jána Vojtaššáka internátnu v Levoči. Tá vzdeláva autistické deti od roku 1996 a dnes má pre ne aj internát. Denis je ôsmak, a ako mnoho autistov, v určitých veciach výnimočný. V matematike napríklad počíta v množine čísel do tisíc, šikovný je v práci s počítačom, dokáže postaviť lego z dvetisíc častí. Okrem tvorivých činností a kreslenia má rád aj geografiu či biológiu.

Keďže nemá rád hluk, zmeny a čokoľvek nepredvídané, aj jeho učenie má svojský priebeh. „Pracuje metódou TEACCH, ktorá sa zakladá na štrukturovanom prostredí, individuálnom prístupe a dennorežimovom programe. Každý deň v škole ráno Denisa čaká denný plán už nie v obrázkovej, ale v písanej forme na kartičkách. Ten si už Denis podľa rozvrhu hodín pripraví sám. Potom počas celého dňa v škole ho tento denný program pod jeho fotografiou na kartičkách sprevádza a dáva mu pojem o čase. Autisti totiž nemajú pojem o čase, preto jasný program mu dáva pocit istoty, že keď skončí posledná činnosť, ide sa domov,“ približuje Vladimíra Tatarková.

Veľkou Denisovou záľubou je kreslenie a maľovanie. Jeho mimoriadne nadanie si všimli pedagogičky aj jeho rodina už skôr. „Kreslí od malička, jeho objekty sa menia, no vždy dominujú stavby, domy, mestá, hrady, kostoly, traktory a autá,“ vraví Vladimíra.

Čo je zvláštne, Denis kreslí spamäti a presne. Perom, fixami, farbičkami, ceruzou. Ak pozeráte na jeho dielo, viete ho pomenovať. Historická Levoča mu ponúka množstvo inšpirácie a zaujímavých stavieb. Mariánska hora, Chrám sv. Jakuba, radnica, Evanjelický kostol, mestské domy... Zvečnil však aj Oravský hrad, Spišský hrad, kostol v obci Slatvina, Litmanovú. Niektoré už ako deväťročný.

Levoča, ako ju vidí Denis na ďalšom zo svojich obrázkov.

Foto: archív Vladimíry Tatarkovej

Pre jeho výnimočný štýl a množstvo krásnych diel sa preto pracovníci školy s Múzeom špeciálneho školstva dohodli na Denisovej výstave. „Výtvarnými prácami Denisa chceme zviditeľniť autizmus. Ukázať verejnosti, že aj takto postihnuté deti vedia byť tvorivé, výnimočné,“ vysvetľuje Vladimíra Tatarková.

Druhý apríl nevybrali náhodne. Je to práve Svetový deň povedomia o autizme. Výstava je teda podľa Vladimíry Tatarkovej aj o osvete. „Nebyť ľahostajný, naučiť sa prijať inakosť v spoločnosti, neodsudzovať, to je to, na čo chce poukázať. Nebrať autizmus ako strašiaka, neťahať tieto deti do nášho sveta, ale snažiť sa ich prijať akí sú. Prijať inakosť...“

Ako vidia Denisa

Už ako prvák bol veľmi snaživý, hravo zvládol prvé písmenká a číslice. Vždy mal rád poriadok a systémovú prácu, kde všetky prvky do seba presne zapadali. Ak niečo vybočovalo z jeho predstáv, dal hneď všetko na svoje miesto. Rád pozoroval z okna Mariánsku horu, vybiehal z triedy, aby vyhľadal miesto, odkiaľ môže pozorovať vežičky na budove gymnázia.
Martina Kovalčíková, prvá učiteľka

Z malého chlapčeka, ktorý prišiel do školy plný vzdoru a nepokoja, vyrástol šikovný mladý chlapec.
Zuzana Polláková, prvá asistentka

Na jednej strane to bola česť, že si vybral práve nás, ale na druhej som zažívala pocity obavy a strachu z reakcií okolia. Otázka „Prečo práve on?“ bola u nás na každodennom poriadku. Mala som zaňho určitú zodpovednosť. Spolu so súrodencami sme sa mu snažili vyhovieť a prísť na to, čo ho robí šťastným. Môj brat je výnimočná osobnosť a nevymenila by som ho za nič. Každý z nás ho miluje svojím spôsobom. Niekedy sa z jeho reakcií na určité situácie veľmi nasmejeme. Tieto chvíle sú nenahraditeľné. Bude naše malé veľké chlapčiatko navždy. Nikdy zaňho neprestanem Bohu ďakovať. On ma naučil tolerantnosti a trpezlivosti. Nie je iný. Je rovnaký ako ja, ako moja sestra a brat, ako my všetci ostatní. Je jedným z nás.
Katka, najstaršia sestra

Stále mám pocit, že Deniskovi rozumiem viac ako človeku bez hendikepu. Sú aj ťažšie dni, ale keď sa usmeje a zbadá ma, keď prídem poňho do školy, tak to je najviac. Naháňame sa každodenne za nepotrebnými vecami, pričom jemu k narodeninám stačila „len“ torta. Na tú jeho radosť nikdy nezabudnem. A mať tak jeho pamäť! Je úžasné pozerať sa, s akou ľahkosťou vie pretvoriť obraz v hlave a spraviť z neho dielo na papieri. To nedokáže hocikto. Prepracované až do detailu bez toho, aby mal pred sebou nejakú predlohu. Pre mňa bude navždy najlepším umelcom na svete.
Lívia, sestra

Pri každej jeho činnosti nájdete dôkladnosť, zmysel pre detail a usporiadanie ako také. Má 13 rokov, ale vypracovanie a štruktúra vežičiek a striech domov je na profesionálnej úrovni.
Eva Vandrová, učiteľka výtvarnej výchovy

Denisko veľmi rád skladá Feminke rôzne hlavolamy, pri ktorých skrývame Feminke piškóty a ona ich za odmenu nájde. Je to skvelá práca, nakoľko Denis veľmi rád spolupracuje a trénuje si motoriku aj kognitívne schopnosti. To ho núti aj ku verbálnej komunikácii.
Milotka Švačová, Denisova canisterapeutka z Canisterapia&Femina

Denis je prevažne tichý chlapec. Hlasnejší je, iba keď musí čítať. No z času na čas udelí aj rázny rozkaz spolužiakom.
Marianna Šoltésová, asistentka v triede
(zozbierala: Vladimíra Tatarková)



Hendikepy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >