Využitie prevratnej metódy zlepší vzťahy s dieťaťom.
Foto: shutterstockKeď dieťa urobí niečo, čo nám nie je práve po chuti, v prvom rade je dôležité pomenovať, aké pocity v nás jeho správanie vyvolalo. Pozor, hovorte len o sebe, vyhnite sa negatívnemu hodnoteniu dieťaťa ako: „Ty si naozaj hrozný, ako sa môžeš takto správať?” Spoločne s dieťaťom môžete vyjadriť aj jeho pocity: „Viem, že sa asi cítiš trápne, zrejme nie si šťastný čo sa stalo.”
Keď dieťaťu vyjadríte rešpekt aj vo chvíli, keď vás niečím možno oprávnene nahnevalo, získa k vám viac dôvery, čím sa niekedy takmer zázračne zmení aj jeho správanie. Pretože s ľuďmi, s ktorými sa navzájom rešpektujeme a vieme si vyjadriť uznanie, chceme mať predsa dobré vzťahy a nemáme záujem ich zbytočne provokovať.
Keď sa porozprávate, kto čo cíti, namiesto výčitiek, rozkazov, príkazov a trestov skúste bez emócií a vľúdne dieťa prizvať k riešeniu vzniknutej situácie. Môžete to urobiť pomocou nasledujúcich otázok: Čo s tým urobíš? Čo navrhuješ? Ako to budeme riešiť? Do večera by som chcel počuť tvoje návrhy, ako to dať do poriadku. Chceš mi to povedať alebo napísať?
S týmito tipmi, ako dieťa zainteresovať pri naprávaní škôd, prišli autori kultovej knihy o výchove Respektovat a být respektován. Ako upozorňujú, väčšina rodičov reaguje na nevhodné správanie dieťaťa podľa nefungujúceho vzorca: priestupok, dohováranie a trest.
„Keď sme sa rodičov a učiteľov pýtali, či pred tým, než dieťa potrestali, s ním o probléme hovorili, odpoveď znela: Áno, samozrejme, skúšali sme to po dobrom, všetko sme mu pokojne a trpezlivo vysvetlili... Problém bol v tom, že nehovorili s dieťaťom, ale na dieťa. Dohováranie spočívalo v monológu dospelého a zvyčajne ho zakončili pokynom, čo má dieťa urobiť," konštatujú v knihe Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová a Tatjana Kopřivová.
Väčšinou sa v takom monológu používajú nevhodné komunikačné stratégie, ktoré nikam nevedú, len dieťa zbytočne zahanbujú a narúšajú jeho vzťah k rodičom. To sú vyčítanie, poučovanie, moralizovanie či porovnávanie s inými.
Dar sebaúcty
Autori knihy preto navrhujú celkom iný postup riešenia problémov. Na ich začiatku je správanie, ktoré rodičia hodnotia ako nevhodné. Potom nasleduje spoluúčasť dieťaťa na riešení a náprava. Ak napríklad dieťa niečo zničí, opýtajte sa ho, čo teraz navrhuje. Dieťa môže povedať, že čiastočne zaplatí nové hodinky z vreckového. Ak sa poháda s kamarátom, môže ako riešenie samo navrhnúť zmierenie či ospravedlnenie sa.„Niekto môže namietať, že tento postup je príliš mäkký a neudrží dieťa v žiaducich medziach. Tento postoj má väčšinou veľmi hlboké korene v najrôznejších životných situáciách, býva veľkou prekážkou. Často sú to spomienky na detstvo, kedy dospelí a deti stáli proti sebe a viedli spolu neustály boj kto z koho, a to napriek tomu, že medzi nimi bolo puto lásky. S takými skúsenosťami je ťažko veriť, že by to mohlo byť inak,” vravia autori knihy.
Napriek tomu však tento výchovný postup vyskúšajte. Deti potrebujú cítiť, že majú kontrolu nad svojím životom. Ak ich prizvete k riešeniu problémov, dáte im ten najväčší dar sebaúcty.
