James McKenna hovorí o dôležitosti spoločného spania rodičov s bábätkami. Odborníci by podľa neho mali mamičky namiesto strašenia poradiť, ako vytvoriť čo najbezpečnejšie prostredie na spanie.
Foto: youtube.comVo svete sa s vami spája výskum spoločného spánku a SIDS (syndróm náhleho úmrtia dojčaťa), a tiež pojem breastsleeping, teda v preklade akoby „spanie na prsníku“. O čo ide?
Tento pojem popisuje najbezpečnejšiu formu spoločného spánku, keď dojčiaca matka zdieľa posteľ s dojčiacim sa bábätkom a do ich spánku nevstupujú žiadne známe rizikové faktory (teda bábätko spí na chrbte alebo na boku, maminka nefajčí ani nefajčila počas tehotenstva, a iné.) S kolegom doktorom Lee Gettlerom sme chceli pre vedecké a spoločenské účely vytvoriť špecifický termín ktorý vedie k tomu, že nie každý spoločný spánok je nebezpečný a nie každý prináša riziká. Naopak, môže byť dôležitý a potrebný.
Milióny žien dojčia bábätká a dojčenie sa stáva i v industrializovaných krajinách opäť bežnou praxou. S tým prichádza aj potreba mamičiek a bábätiek spať čo najbližšie pri sebe. Bábätká majú neobmedzený prístup k materskému mlieku a matky si zjednodušujú starostlivosť o bábätká. Dá sa povedať, že sa spoločný spánok vrátil do západných krajín aj vďaka tomu, že sa dojčenie opäť stáva bežnou súčasťou materstva.
Snažíte sa tiež upozorňovať na rôznorodosť toho, čo považujeme za normálny spánok bábätiek?
Áno. Aj vďaka zavedeniu tohto pojmu medzi odborníkov a do výskumu sa snažíme upozorniť na tri dôležité veci: Na úlohu, ktorú zohráva nepretržitý materský kontakt s bábätkom v uľahčení dojčenia, naštartovaní dojčenia a v jeho udržaní. Normálny zdravý ľudský (druhový) spánok nie je presne merateľný mimo kontextu breastfeeding, pretože zmyslová interakcia, ktorá prebieha medzi matkou a bábätkom, mení metabolizmus bábätka, budenie matky a dieťaťa, a tiež celú ich fyziológiu spánku. Skrátka nemôžeme hovoriť o normálnom detskom spánku, ak neberieme do úvahy tiež odlišnosti spánku dojčiacej matky a dojčeného dieťaťa spiacich v spoločnej posteli. Obaja totiž vykazujú veľmi odlišné behaviorálne a fyziologické vlastnosti v porovnaní s bábätkami spiacimi osamote, ktoré sú kŕmené umelým mliekom. Preto by aj tieto spánky mali byť jasne popísané a mali by sme pre ne vytvoriť vlastnú epidemiologickú kategóriu, ktorá potom môže zhodnotiť prínosy i riziká.
Aké sú podľa vás najväčšie výhody breastsleepingu?
Pre mnoho dojčiacich matiek je to často najpraktickejšie riešenie. Uľahčuje nočnú starostlivosť o bábätká. Častejšie nočné dojčenie v spoločnej posteli a neobmedzený prístup bábätka k materskému mlieku tiež napomáha k tvorbe mlieka a vedie k dlhodobejšiemu dojčeniu. Ľudské mláďa sa rodí ako najmenej neurologicky vyspelé mláďa medzi cicavcami. Pri narodení má mozog novorodenca len 25 percent objemu dospelého mozgu. Navyše sa bábätká tiež najpomalšie vyvíjajú a sú veľmi závislé na zmyslovej interakcii so svojou matkou. Práve táto interakcia (neobmedzený fyzický kontakt) im pomáha k zdravému fyzickému a psychickému vývoju – ľudský kontakt je pre tento vývoj zásadný práve pre inak nevyzretý nervový systém bábätka.
Stačí si uvedomiť, že bábätká nedokážu ovládať svoje črevá, nemajú zuby, nemôžu chodiť, hovoriť a hoci sa na nás dokážu pozerať, zo začiatku zaostrujú len do vzdialenosti okolo 25 centimetrov. Ich žalúdok má veľkosť vlašského orecha, nemajú vyvinutú schopnosť mať pod kontrolou dýchanie, majú obmedzenú vokalizáciu a nemajú vyzretú termoreguláciu (schopnosť udržiavať dostatočnú teplotu tela).
Mozog bábätka je veľmi nevyzretý, bábätko svoje správanie nevie ovládať. Nemanipuluje nami a nepotrebuje spánkový tréning.
Blízky kontakt bábätka s rodičmi pozitívne ovplyvňuje a reguluje ich zmyslové vnímanie a adaptáciu na tento svet, najviac ich stimuluje ľudské teplo, pachy, pohyb, zvuky, dýchanie, hlas matky, jej vôňa, vôňa materského mlieka, zvuk dychu spiacej matky... A to nielen cez deň, ale tiež v noci.
Ak ide o spánok matiek, početné štúdie uvádzajú, že hoci sa dojčiace matky môžu pre dojčenie častejšie prebúdzať, ich prebudenia sú kratšie a rýchlejšie sa dokážu vrátiť k spánku než je to u matiek, ktoré majú bábätká ďaleko od seba.
Napriek tomu ale rodičia často narážajú na strašenie, že spoločný spánok je vždy len nebezpečný. Čo si o tom myslíte?
Hoci je i vďaka dojčeniu takýto spánok pre symbiózu matky a dieťaťa veľmi bežný a môže mať aj významný ochranný charakter, lekárske autority sa stále snažia tvrdiť, že spoločný spánok je nebezpečný bez ohľadu na prostredie, motiváciu matky, štýl kŕmenia a ďalšie sociokultúrne a biologické vplyvy. To jednoducho nie je pravda. Tiež z biologického hľadiska je nepravdepodobné, že by bolo spoločné spanie samo o sebe nebezpečné. Nebezpečné môže byť prostredie okolo nich alebo ich špecifická rodinná či sociálna situácia, nie ich spoločné spanie.
Takže sa snažíte zdôrazňovať, že spoločný spánok je jednou zo súčastí rodičovských praktík, ktorá nemusí byť nesprávna, nežiaduca ani nebezpečná? Pretože bohužiaľ, práve tieto asociácie mamičky, ktoré sa rozhodnú vziať bábätko k sebe do postele, často počúvajú zo svojho okolia i od pediatrov.
Vieme, že dojčenie je jednou z veľkých prevencií SIDS. Dojčenie bábätká chráni. A je nezmysel myslieť si, že ich chráni, keď spia v inej miestnosti než rodičia alebo vo svojej posteli. Dojčenie bábätká dokáže chrániť aj v spoločnej posteli. To, čo je tiež chráni, je aj aktívna rola matky u nočného dojčenia. Ak sú mamičky samé za seba zodpovedné, dokážu byť zodpovedné za svoje rozhodnutia, nie sú pod vplyvom alkoholu, utlmujúcich liekov, drog alebo nespôsobilé, lekárske autority nemajú absolútne žiadne právo tvrdiť, že matky nie sú schopné chrániť svoje bábätká spiace v spoločnej posteli. Namiesto strašenia by mali odborníci mamičky informovať o tom, ako prispôsobiť spoločný priestor a prostredie k spánku, aby bolo čo najbezpečnejšie.
Rodičia, ktorí nemajú jasné predstavy o tom, kde a ako bude ich dieťa spať a následne reagujú podľa situácie a dieťaťa, sú zvyčajne šťastnejší a spokojnejší. Pretože nemajú neprimerané očakávania, nie sú ani sklamaní, ak ich bábätko neprespí celú noc. Poradil by som rodičom reagovať na dynamiku vlastnej rodiny a toho, ako sa ich spoločný život a spánok vyvíja.
Početné štúdie uvádzajú, že hoci sa dojčiace matky môžu pre dojčenie častejšie prebúdzať, ich prebudenia sú kratšie a rýchlejšie sa dokážu vrátiť k spánku než je to u matiek, ktoré majú bábätká ďaleko od seba.
Myslím si, že je zásadné, aby rodičia vedeli, že to, kde bude spať ich dieťa a osobné dôvody, ktoré ich k tomuto rozhodnutiu vedú, je rozhodnutím, ktoré majú urobiť len oni a nie iná osoba zvonku, ktorá s rodinou nežije. Všetci rodiča by mali mať vlastné právo na plnú informovanosť a nemali by byť obmedzení na neúplné jednostranné informácie od ostatných, ktorí sa rozhodli, čo daní rodičia potrebujú vedieť, a čo vedieť nemusia. Mali by sme rodičov podporovať, aby si verili, aby vnímali a poznávali svoje dieťa. Vďaka tomu a prístupu k všetkým informáciám dokážu sami vyhodnotiť svoju rodinnú situáciu natoľko, aby boli schopní chrániť svoje dieťa a starať sa oňho tak, ako to im aj dieťaťu vyhovuje a dáva zmysel.
Mozog bábätka je veľmi nevyzretý, bábätko svoje správanie nevie ovládať. Má svoje potreby, ktoré sa nám snaží k odkomunikovať. Nemanipuluje nami a nepotrebuje spánkový tréning.
Je podľa vás nesprávne tvrdiť, že spoločný spánok zvyšuje riziko SIDS?
Je morálne a vedecky nesprávne dávať vinu za úmrtie dojčiat spoločnému spánku. Rizikové môžu byť podmienky a rozmanité sociálne okolnosti, ktoré môžu i zo spoločného spánku urobiť nebezpečný spánok pre určité skupiny ľudí. Ale označenie spoločného spánku za škodlivé alebo smrtiace konanie, ktorého sa treba zbaviť a vymiesť z rodičovskej praxe, to len odráža absolútne nepochopenie toho, čo sme už vo vývojových, evolučných i biologických vedách zistili vzhľadom k výhodám a rizikám krátkodobého i dlhodobého spoločného spania matiek a detí. Musíme hovoriť o tom, ako môžu rodičia eliminovať rizikové faktory v prostredí, v ktorom s bábätkom spia, a nie o tom, že za žiadnych okolností nesmú spať s bábätkom v posteli. A tiež nás v tejto odbornej debate čaká ešte množstvo nezodpovedaných otázok. Jednou z nich je napríklad, prečo sú štatistiky SIDS nielen naprieč krajinami, ale i naprieč rôznymi podskupinami ľudí tak veľmi odlišné. Budeme o nich hovoriť na jesennom sympóziu v Prahe.
Spájanie SIDS so spoločným spánkom je pravdepodobne jedným z najväčších strašiakov rodičov.
Akékoľvek miesto k spánku bábätka môže byť potenciálne bezpečné i nebezpečné, i spánok v postieľke i v posteli. Je dôležité si uvedomiť, že bábätko môže náhle umrieť kdekoľvek. A to, že sa práve nachádzalo v spoločnej posteli neznamená, že práve to bola príčina.
Breastsleeping zahŕňa i preventívne opatrenia. Ľahké prikrývky, tvrdé matrace, triezvych dospelých, dojčenie (čo je v spoločnej posteli samo o sebe prevenciou), poloha bábätka na chrbte alebo na boku, nefajčiarska domácnosť, vyhýbanie sa spoločnému spánku na gauči, rozkladacích lehátkach alebo kreslách. Zodpovedná matka spiaca vedľa svojho dieťatka je „pridanou hodnotou“ ochrany. Podľa mojich výskumov mamičky pri spoločnom spánku neustále sledujú a riadia polohu svojich detí. Inštinktívne v noci kontrolujú, či bábätko nemá cez tvár prikrývku alebo či sa nepregúľalo do nebezpečnej polohy v posteli. Tiež reagujú na neznáme nebo podozrivé zvuky či príliš veľké ticho zo strany dieťatka. Spiace matky nie sú pasívne telá ležiace vedľa spiaceho dieťaťa, ktoré nemajú poňatia o stave svojich bábätiek.
Dieťa a matka spia väčšinou vytočené tvárou k sebe, matka dieťa podvedome vníma, ak nie je pod vplyvom liekov či omamných látok.
Foto: shutterstock.comV jednej americkej kampani proti spoločnému spánku bolo na plagáte zobrazené bábätko v spoločnej posteli a vedľa ostrý nôž ako metafora nebezpečenstva, ktoré predstavuje spoločný spánok matky s dieťaťom. Akoby matky boli neaktívnymi pasívnymi produktmi ohrozujúcimi svoje dieťa. To je ale nezmysel. Matka (ak jej zmysly nie sú utlmené liekmi, alkoholom či drogami) je aktívnym partnerom spiaceho dieťaťa. Ako som už zmieňoval, dokáže dieťa v polospánku polohovať i kontrolovať, dopriať mu prístup k dojčeniu a tým ho tiež chrániť. Pre bábätko, ktoré sa v noci vedľa matky dojčí podľa potrieb, je praktickejší spánok na boku alebo na chrbte. Spánok v takej polohe je i vo vedeckých kruhoch považovaný za najbezpečnejší, čo sa týka prevencie SIDS.
V jednej veľmi obsiahlej štúdii sa dokonca uvádza, že spoločný spánok, do ktorého nevstupujú žiadne známe riziká (teda ide o nefajčiarsku domácnosť, rodičia neužívajú drogy, utlmujúce látky ani alkohol) nepredstavuje v súvislosti so SIDS žiadne signifikantné riziko a u trojmesačných bábätiek môže mať dokonca ochrannou funkciu. (Bed-sharing in the absence of hazardous circumstances)
Čo je teda podľa vás zásadné, keď sa rozhodnem vziať si svoje bábätko k sebe do postele?
Okrem eliminácie rizík, o ktorých som už hovoril (nepožívať alkohol, nefajčiarska domácnosť, tvrdé matrace, dojčenie, poloha na chrbte alebo na boku, priestor zabezpečený proti pádu…) je tiež veľmi dôležitá motivácia k spoločnému spaniu. Vždy odporúčam, aby spolu rodičia prediskutovali zodpovednosť, ktorá je súčasťou ich rozhodnutí. Pre otca to napríklad znamená prevziať zodpovednosť a ísť spať s myšlienkou, že má v posteli bábätko. Spiaci mozog má úrovne vedomia, ktoré máme pod kontrolou i počas spánku. Ak sa rozhodnete, že budete reagovať na svoje dieťa vedľa vás, v skutočnosti je oveľa pravdepodobnejšie, že sa to stane. Vo svojom mozgu majte na pamäti „dieťa v posteli“. Pravdepodobne síce nebudete spať spočiatku rovnako dobre, ale spíte bezpečnejšie, čo je kompromis.
Dlhé roky skúmate v spánkovom laboratóriu aj rozdiely medzi spánkom bábätiek spiacich osamote a bábätiek spiacich na dosah maminky. Na aké rozdiely ste prišli?
V našich výskumoch pozorujeme veľmi podobné správanie bábätiek a mamičiek spiacich vedľa seba. Matka a bábätko spolu spia väčšinou tvárami k sebe, pričom matky ležiace na boku sa schúlili okolo dieťaťa a nohy podsunuli pod nohy bábätka. Vytvorili akoby ochrannú clonu.
Ich fázy spánku sa následne čiastočne synchronizovali a fyziológia spánku sa menila. Srdečná frekvencia, telesná teplota a dychové vzorce sa menili v závislosti na tom, čo robila spiaca matka, a to najmä ochranným a výhodným spôsobom. Zistili sme napríklad, že bábätká spiace vedľa matky sa kratší čas nachádzajú v hlbokej fáze spánku, čo ich paradoxne chráni. Práve v dlhšej hlbokej fáze najčastejšie dochádza k výpadkom dýchania alebo spánkovému apnoe, a niektoré bábätká majú potom v týchto dlhších hlbokých fázach problém opäť sa nadýchnuť alebo prerušiť dýchaciu pauzu.
Ľahký spánok vedľa matky pomáha nevyzretému fyzickému telu prekonávať rôzne nočné situácie. S tým samozrejme súvisí i ľahší spánok matiek. Tie sú vďaka ľahšiemu spánku ostražitejšie a môžu lepšie sledovať biologický stav dieťaťa spiaceho vedľa seba. Jednoducho sú na sebe vzájomne naladení.
Je zaujímavé, že naše štúdie ukázali, že bábätká spiace v postieľkach trávia dlhší čas v nebezpečných polohách alebo s hlavami zakrytými prikrývkami než deti spiace v dosahu svojich matiek, ktoré sa prebudia a stiahnu prikrývku a polohujú svoje deti i niekoľkokrát za noc.
Odborné sympózium o detskom spánku Jamesa Mc Kennu sa uskutoční v Prahe, 9. novembra. Bližšie informácie o podujatí aj vstupenkách nájdete TU.
(Pôvodný rozhovor s J. McKennom na portále Prosímspinkej si môžete prečítať TU.)
