Jankina slovensko-talianska rodina.
Foto: archív Jany D Amato TóthovejKde ste na Slovensku vyrastali?
Narodila som sa v Bratislave pred 45 rokmi. Vyrastala som v šťastnej rodine so svojimi rodičmi, starším bratom a mladšou sestrou v mestskej časti Dúbravka. Rodičia nás od malička viedli ku športu a jazykom, s cieľom umožniť nám cestovanie vo vtedy totalitou uzavretej krajine. Od deviatich rokov som sa začala venovať športovému šermu. Je to vášeň, ktorú som dodnes neopustila, i keď časom som prešla z pretekania na trénovanie. Ako reprezentantka ČSSR a Slovenska v šerme som mala možnosť cestovať do zahraničia a veľmi rýchlo som si uvedomila, aká je znalosť jazykov dôležitá. Jazyky vrátane vtedy povinnej ruštiny ma vždy veľmi bavili. Mala som veľké šťastie, keď som sa v roku 1990 uspela na prijímacom pohovore na práve založené francúzske gymnázium na Metodovej ulici, ktoré ma veľmi ovplyvnilo kvalitou i zábavnou formou vyučovania a dodnes existujúcimi nerozlučnými priateľstvami.
Ako váš život pokračoval potom?
Po maturite v roku 1995 som sa bezstarostne a tvrdohlavo vybrala študovať do francúzskeho Štrasburgu, sama a dá sa povedať bez financií. Po neľahkých rokoch som si zarobila na štúdium na Univerzite Louisa Pasteura, kde som vyštudovala molekulárnu biochémiu.
Ako sa stane, že Slovenka žijúca vo Francúzsku zakotví v Taliansku?
Myslím, že do Talianska ma zavial osud. Nikdy nebolo v mojich plánoch, pretože som nepoznala jazyk, ľudí ani krajinu. Pamätám si, ako sa mi na ulici v Štrasburgu dostal do rúk leták o možnej výhre pobytu v Benátkach, ktorú som mohla získať počas valentínskej večere v neďalekej reštaurácii. Večeru v nej som si samozrejme nemohla dovoliť, ale bolo to pre mňa zaujímavé znamenie, pretože práve v tých dňoch som sa cez internet dostala do kontaktu s jedným Talianom práve z Benátok. Podotýkam, že mobilné telefóny boli v tých rokoch rarita a internet novinka pre mňa prístupná len v študentskej knižnici alebo na recepcii hotela, v ktorom som pracovala ako recepčná. Dnes je ten Talian už 17 rokov mojím manželom a máme dve dcéry, Carolinka oslávi tento rok štrnásť a Caterinka deväť rokov. Bývame v mestečku Pianiga v Benátskej provincii, pár kilometrov od mesta Padova.
V Taliansku som neskôr získala doktorát z molekulárnej a bunkovej biológie a patológie na padovskej univerzite a mojím dnešným povolaním je riaditeľka výskumu a vývoja vo firme Alchimia Srl, ktorá sa zaoberá vývojom a výrobou zdravotníckych pomôcok určených na chirurgiu oka. Večer sa venujem trénovaniu športového šermu kordom v padovskej Accademia Comini 1885 Scherma Padova.
Dcéry Caterinka (8) a Carolinka (13).
Foto: archív Jany D’Amato TóthovejVeľmi dobre, som spokojná. Myslím, že Taliani vedia oceniť a užívať si plnohodnotný život založený na rodine, práci, športe a zábave. Nemyslím si, že je to pravidlo pre úplne všetkých Talianov, ale v mojom okolí ľudia dbajú na určitú rovnováhu medzi pracovnými povinnosťami a oddychom. Veľmi rýchlo som si zvykla na dobré talianske jedlo, krásu prírody, mora a hôr. Mám rada Talianov, ich bezprostrednosť, úprimnosť a autentickosť v dobrom aj zlom. Myslím, že v rozhovore s Talianmi viete na rovinu, čo si myslia, málokedy sa skrývajú za prehnanú diplomaciu alebo nejasnosti.
Vravíte, že Taliani sú veľmi zameraní na rodinný život. Aké sú podľa vás najväčšie rozdiely medzi Slovákmi a Talianmi, čo sa týka rodinného života či výchovy detí?
Myslím, že je to veľmi pestré a individuálne. Výchova detí je tu podľa mňa voľnejšia ako u nás, i keď ja už ani veľmi neviem, ako vychováva mladšia generácia na Slovensku. V Taliansku ma považujú za prísnejšiu mamu i za prísnejšiu trénerku.
Čo sa vám na výchove talianskych rodičov páči?
Páči sa mi ich prístup k jedlu a spoločné stolovanie pri obede a večeri. V rodine sa zvyčajne varí každý deň a každá rodina si sadá za stôl, aby strávila spoločné chvíle a porozprávala sa o prežitom dni. Je to radostná chvíľa, ktorú majú mnohé talianske rodiny ako veľkú prioritu. Veľmi sa mi páči ešte jedna vec, ktorá na Slovensku nie je tak citeľná. Už do malička deti vedú k ústnemu prejavu organizovaním vystúpení a pravidelných akcií v rámci akejkoľvek aktivity, v ktorej chce škôlka, škola, krúžok či šport ukázať progres detí. Deti sú zvyknuté sa ústne prejavovať a komunikovať s neznámymi dospelými alebo s publikom. Podľa mňa sú talianske deti všeobecne menej hanblivé, čo sa prejavuje aj na milej stránke talianskej mentality, keď sa neznámi ľudia radi spontánne porozprávajú na ulici, v autobuse či v obchode.
Je niečo, čo vo výchove talianskych detí nechápete?
Už menej sa mi páči prehnaná starostlivosť a obsluhovanie detí, čo má podľa mňa veľmi zlý dopad na detskú samostatnosť. Veľa detí sa rýchlo naučí rodičovské obsluhovanie zneužívať. Rodičia namiesto toho, aby deti učili, ako na to, vykonajú vec namiesto nich. Stretávam sa s deťmi aj vo vyššom veku, čo si nevedia zaviazať šnúrky, nevedia sa rýchlo obliecť. Nikdy si sami neustali posteľ alebo nepripravili tašku do školy či na krúžok, hoci majú desať dvanásť rokov.
Nepáči sa mi ani prehnaná ochrana detí a ľutovanie, aj keď nečíha žiadne reálne nebezpečenstvo. V Taliansku sa rodičia boja o deti do takej miery, že im zakazujú aj pre mňa bežné aktivity, ktoré sú potrebné na telesný vývoj: voľný beh, pády, liezť hore a dole po preliezačkách, na posteľ alebo po schodoch. Niektorí rodičia zo strachu z poranenia niekedy podľa mňa až bránia telesnému vývoju detí. Občas pozorujem, že niektoré deti nemajú možnosť prežiť žiadnu nebezpečnú situáciu a potom vo vyššom veku nevedia rozpoznať bezpečnú situáciu od nebezpečnej. Všade počujem: „Utekaj pomaly! Neutekaj, lebo sa spotíš. Neutekaj, lebo spadneš." Aj ich veľmi teplo obliekajú, aby neprechladli a mohla by som spomenúť veľa ďalších, pre mňa nepochopiteľných príkladov.
Rodina v horách.
Foto: archív Jany D’Amato TóthovejAkú výchovu uplatňujete vo svojej rodine?
Rodine sa snažím venovať toľko, čo treba. Nie viac a nie menej. U nás sa každý stará o vlastné záležitosti, prispieva, ako vie a môže a nie je to všetko na mame. Napríklad pred dovolenkou si každý pripraví svoj kufor, vrátane detí, ale veľa Talianok chystá kufre pre celú rodinu. U nás varí napríklad viac manžel ako ja, ale to tiež nie je úplne bežná talianska realita.
Čo z talianskeho životného štýlu ste prevzali do vlastnej výchovy a vlastného života?
Hodnotu spoločných chvíľ pri jedle v kruhu rodiny alebo priateľov. Rodinné stretnutia pri obede, kam je pozvaná aj širšia rodina. Býva to milé a vždy neuveriteľne hlučné. A keď rodina nebýva nablízku, tak sa obedy alebo večere konajú v kruhu priateľov. Pri týchto príležitostiach sa na deti myslí osobitne. Zväčša majú vyhradený detský stôl, detské menu a detský program.
Ako tragická skúsenosť s covidom životný štýl Talianov zmenila?
To by bolo na dlhé rozprávanie. Najviac ma dojíma, keď si Taliani, ktorí sú tak spoločenskí a neustále sa objímajú, podávajú si ruku a dotýkajú sa pri rozprávaní, teraz držia metrový odstup, neobjímajú sa, nepodávajú si ruky a zdravia sa na diaľku. Je to smutné. V šerme sa nám zrušil povinný pozdrav podaním ruky po zápase. Stratili sme sympatické gesto, ktoré vyjadruje rešpekt. Pandémia si odniesla veľmi veľa ľudských životov a do spoločnosti priniesla strach a odlúčenie rodín počas lockdownu. Pre Talianov to bola silná rana, pretože priamo zasiahla tie najvzácnejšie talianske hodnoty: ľudský život a rodinu.
Aj opravy robíme s mužom spolu.
Prekvapilo vás niečo vo vzťahoch mužov a žien v Taliansku, čo sa na Slovensku veľmi nevidí?
Stále ma prekvapuje, keď vidím, že páry radšej robia všetko spoločne. Ja som skôr praktický človek a chcem efektívne využiť každý moment. Ak teda za ten istý čas zvládneme toho viac, ja som za to, aby muž išiel do potravín a žena do zelovocu, ale ten môj je zásadne proti. A tak ideme spolu na nákup a spolu robíme aj domáce práce.
V Taliansku je veľmi ojedinelé chodiť na návštevy bez manžela. Ja som nikdy nenútila svojho muža ísť tam, kam som bola pozvaná, no keď som prišla sama, všetkým to bolo podozrivé a pýtali sa, kde je a čo sa mu stalo, keď nie je prítomný. Môj muž neznáša chodiť na stretnutia s kamarátmi bezo mňa, ale časom som ho prinútila si na to zvyknúť.
Ako Taliani vnímajú slovenské ženy? Považujú ich v niečom za iné ako Talianky?
To by bolo treba opýtať sa ich. Určite je veľmi známa a obľúbená prirodzená krása slovenských žien. Podľa mňa Taliani vnímajú slovenské ženy ako silné a priebojné. Ja som sa občas o sebe dopočula, že som prísna a chladná, v zmysle necitlivá. Ale myslím, že moju generáciu naše mamy jednoducho vychovali v prísnejšom, takmer až vojenskom režime.
A naopak, ako vy vnímate talianskych mužov? Je o nich dobre známe, že sa pekne obliekajú, ale dokážu si napríklad poradiť s opravou niečoho v domácnosti?
Taliani všeobecne, ženy aj muži veľmi dbajú na svoj vzhľad aj na dizajn bývania. Podľa mňa je veľmi príjemné pozorovať pekne upravených a štýlovo oblečených ľudí v akomkoľvek veku a pri akejkoľvek príležitosti. Mám sa ešte sama čo učiť, aj v tejto oblasti opäť prevláda moja praktická stránka nad estetickou.
Čo sa týka opráv v domácnosti, myslím, že je to podobné ako na Slovensku. Niektorí muži to zvládajú, iní nie. Môj muž patrí do tej druhej kategórie, aj keď sa vždy o všetko rád pokúsi. Napokon ale robíme domáce opravy spoločne, pretože mňa môj otec naučil pribíjať klince, používať vŕtačku a základne opravárske náradie. Môj muž pozná dôverne iba kladivo.
Jana sa v Taliansku presadila i pracovne.
Foto: archív Jany D’Amato TóthovejPred pandémiou sme sa snažili chodiť na Slovensko veľmi pravidelne. Boli roky, keď sme chodievali raz do mesiaca na víkend, keďže boli priame letecké linky do Bratislavy. Teraz som rada, keď sa nám podarí prísť dva- až trikrát do roka. Deti chodia na Slovensko veľmi rady, lebo majú veľa slovenských bratrancov a sesterníc, takže je to pre ne veľká zábava a zmena. Keď sme na Slovensku, tak je náš program ušitý na mieru všetkých našich detí. Chcem, aby spolu trávili čo najviac času, ale rovnako aj so starými rodičmi.
Myslím, že najpozoruhodnejšia je pre ne voľnosť. Keď ideme napríklad na chatu, majú voľný výbeh do dediny bez prítomnosti dospelých, idú samé do obchodu - to sa im doma nestáva.
Staršia dcéra Carolina sa pred pandémiou občas zúčastňovala na slovenskom vyučovaní a aj to boli pre ňu výnimočné zážitky, lebo mohla priamo porovnať školu na Slovensku a v Taliansku.
Veľmi som dbala na to, aby sa moje deti naučili po slovensky.
Čo podľa vás dáva deťom fakt, že vyrastajú v dvojkultúrnom prostredí?
Podľa mňa je to veľká pridaná hodnota do ich života, no či to naozaj budú vedieť využiť a bude to mať reálny vplyv na ich život, to záleží na nich a ich budúcich rozhodnutiach. O tom vám budú vedieť porozprávať dcéry samé o pár rokov. Dvojjazyčnosť, spoznanie dvoch krajín a mentalít im určite otvára myseľ smerom k väčšej tolerancii e rešpektu.
Rozprávali ste sa s deťmi už od malička po slovensky? Nerobí im slovenčina v niečom problém?
Veľmi som dbala na to, aby sa moje deti naučili po slovensky. Staršia dcéra vie dobre po slovensky hovoriť, čítať aj písať. Mladšia dobre rozumie, vie aj hovoriť a čítať, no problémy má s písaním. Výučba slovenského jazyka je naozaj ťažká a vyžaduje veľa času a úsilia zo strany učiteľa a žiaka.
Ak by raz vaše deti povedali: „Chceme žiť na Slovensku“, ako by ste sa na to pozerali?
Potešilo by ma to, som presvedčená, že Slovensko ponúka veľa príležitostí na plnohodnotný život.
Dokázali by ste sa vrátiť a žiť znovu na Slovensku?
Určite áno, aj keď som nad tým nikdy ešte vážne neuvažovala, za tie roky som si vybudovala rodinné a pracovné zázemie tu v Taliansku, ale v mojej budúcnosti nič nie je vylúčené. Keď som mala 20 rokov, ani som nesnívala o tom, že budem žiť v Taliansku a s talianskym manželom. Neviem, čo ma v budúcnosti čaká.
Čo človeku podľa vás dá život v zahraničí?
Široké pole príležitostí, ktoré ale nemajú hodnotu, ak nie sú využité. Mne osobne môj život v zahraničí neustále dodáva veľký nadhľad, odstraňuje predsudky a učí ma rešpektu k ľudom bez ohľadu na vzhľad, rod a pôvod.
Rodina na oslave.
Foto: archív Jany D’Amato Tóthovej
