Roky žila v Taliansku: „Ani koronavírus ich v družnosti nezastaví.“

Gabriela Bachárová, 8. marca 2020 o 04:51

„Že to v Taliansku dopadlo s koronavírusom tak, ako to dopadlo, ma neprekvapuje. Myslím si, že práve v tejto krajine má ideálne podmienky na šírenie. Taliani sú tak srdeční, že ani koronavírus ich v družnosti nezabrzdí,“ myslí si Češka Lucie Šifaldová (40), ktorá na juhu Európy dlho žila, s talianskym manželom má tri deti a dodnes sa do Talianska často vracia.

Súrodenci Lisa, Stefano a Alberto.

Foto: archív Lucie Šifaldovej

V sobotu Taliansko hlásilo 5 883 nakazených, počet mŕtvych dosiahol čísla 233. Šírenie choroby v krajine je prekvapujúco rýchle, Lucie Šifaldová sa však tomu ani trochu nečuduje: „Taliani síce majú zatvorené školy, ale keď má dieťa narodeniny, všetci sa zídu na oslave. Najskôr je popoludní oslava pre deti, večer pre dospelých. Neustále sa stretávajú, pri osobnom styku sa stále bozkávajú, objímajú, podávajú si ruky. To u nás si každý ide po svojom, doma je zatvorený tak či tak a ak hrozí koronavírus, ešte viac.

My sme do Talianska leteli pred štrnástimi dňami na jarné prázdniny. Odlietať do Lombardie (tá je nákazou postihnutá najviac), odkiaľ pochádza manžel, sme mali 22. februára ráno, večer predtým sa objavila úplne prvá správa o prvých šestnástich nakazených. Zvažovali sme, či letieť, alebo nie, ale potom sme si povedali, že riziko nákazy je minimálne. V Taliansku sme chceli stráviť tri dni a potom letieť do Švajčiarska na lyžovačku.

V Taliansku sme pre istotu nikoho nenavštevovali, nikam sme nešli, neboli sme si ani nakúpiť a nakoniec sme do Švajčiarska odcestovali ešte o deň skôr. Naša talianska rodina sa však medzitým veselo navštevovala, organizovala rôzne oslavy... Dokonca vzdialenejší príbuzní majú teraz naplánované krstiny dieťaťa. V tejto situácii by ma v živote nenapadlo niečo také urobiť...

Zo Švajčiarska som zavolala riaditeľovi školy, ktorú navštevujú moji synovia a pýtala som sa, čo máme robiť po návrate. Odporučil nám kontaktovať hygienu, tam nám povedali, aby sme zostali 14 dní v dobrovoľnej karanténe. Prvý týždeň karantény sme si odbili vo Švajčiarsku, druhý týždeň už doma. Koronavírus nemáme, verím, že ak by sme ho aj dostali, poradíme si s ním bez problémov, synovia majú silnú imunitu a prakticky nebývajú chorí.

Ale išlo mi o druhých. Nerada by som nákazu zavliekla do Česka, práve preto sme radšej kontaktovali úrady. V Taliansku to takto ľudia nemajú, oslavy si neodpustia, z ničoho si nerobia problémy. Naša talianska príbuzná hovorí, že koronavírus je len davová psychóza a ona sa veru obmedzovať nebude...

Môj manžel je momentálne v Taliansku, vravela som mu, nech tam nechodí, pretože potom sa sem možno pol roka nevráti. No a teraz česká vláda vyhlásila karanténu pre všetkých, čo sa z krajiny vrátia. Ak by teraz prišiel, museli by sme byť v karanténe znovu..."

Po mesiaci bez jazykovej bariéry

Do obľúbenej turistickej destinácie, ktorej sa však teraz turisti oblúkom vyhýbajú a rušia svoje naplánované pobyty, odišla Lucie Šifaldová pred šestnástimi rokmi. Krajinu a jej obyvateľov tak poznala naozaj detailne: „Do Talianska som išla strážiť deti, pretože to bol v tej dobe asi jediný normálny spôsob, ako sa tam dostať. Pamätám si, že som dlho váhala, spojila som sa s pár agentúrami, ktoré sprostredkovávali rôznu prácu, ale nakoniec som sa rozhodla pre au pair. Nasadla som do autobusu a vystúpila v Bologni, kde ma už čakala moja rodina. Našťastie vedeli po anglicky, pretože moja taliančina v tej dobe ešte nebola príliš dobrá, učila som sa ju asi pol roka ako samouk. Reč je to však pomerne jednoduchá a asi behom mesiaca som už s jazykovou bariérou nemala problémy.

Začiatky pre mňa neboli vôbec ťažké. Do Talianska som prišla v júli a v auguste celá krajina odcestovala na dovolenku k moru. Zostala som v Bologni sama, nemusela som v ten mesiac nič robiť, veľa som cestovala. Z mesta je výborná dostupnosť vlakom, to ma príjemne prekvapilo. A cestovanie nebolo vôbec drahé, za päť až necelých desať eur som sa vtedy mohla dostať prakticky kdekoľvek. V blízkosti sú krásne historické mestá ako Ferrara, Padova, Vicenza, Bergamo, Brescia, Ravenna.

To, že sa v auguste v Taliansku vôbec nepracuje, ma prekvapilo. Mestá sa vyľudnia, obchody zatvoria. O hlade síce nezostanete, ale supermarkety naozaj zatvoria. Nehovorím, že na celý mesiac, ale tak na týždeň určite. U nás niečo nepredstaviteľné. Tu má niekto prázdniny na začiatku júla, iný na konci prázdnin, ale v Taliansku sa na dovolenku chodí takto hromadne. V mestách, ktoré nie sú vyslovene turistické, je potom naozaj mŕtvo.

Družní ľudia a perfektná zmrzlina

V Taliansku sa mi veľmi páčilo hneď od začiatku. Stačilo vyjsť z domu a okamžite sa mi niekto prihovoril. Mladík, 80-ročný deduško či nejaká teta na trhu. Sadnete si do parku a behom chvíle už do vás niekto niečo „hučí“. Je to tam normálne a veľmi príjemné. Keď sa moja rodina vrátila vtedy v auguste po mesiaci z dovolenky, veľmi sa čudovali, ako som sa v jazyku zlepšila. Bolo to práve vďaka družnosti tamojších obyvateľov.

A potom tie ich úžasné gelaterie, zmrzlinárne. Zmrzlinár ponúka sto príchutí a vy netušíte, ktorú si máte vybrať. Každá je dobrá, ale nemáte najmenšiu šancu všetky ochutnať. Čo ma však na začiatku možno prekvapilo, boli veľké horúčavy. Človeku je jasné, že v Taliansku je teplo. Ak tu už bol v minulosti na dovolenke pri mori, vie, čo má čakať, ale keď som v tom júli prišla do rozpáleného a vyprahnutého mesta, bol to trochu šok. Horúco, vlhko, niečo hrozného. Idete do parku a vidíte, že tráva nie je zelená, ale žltá a všetko je suché. A horúčava nepoľavuje ani v noci. Práve z tohto prvotného obdobia mám zážitok len pre drsné povahy.

Najskôr však poviem, že som nebývala priamo v rodine trojročného chlapčeka, o ktorého som sa starala. Rodina nemala až tak veľký byt, tak som sa ubytovala u jeho babičky, čo bolo dobré, pretože som od rodiny získala istý odstup. Pracovnú dobu som mala ráno od ôsmej a končila som o jednej popoludní. Zvyšok dňa som si organizovala, ako som chcela. Nehrozilo, že by matka chlapca napríklad o štvrtej zavolala, že niekam potrebuje odísť a mám ísť strážiť.

Bývala som na hlavnej triede Via Independenza v obrovskom, krásnom, luxusnom byte, kde vyrastala mama chlapčeka spolu so svojimi dvomi sestrami. Dostala som k dispozícii tak akurát veľkú izbu s krásnym balkónom orientovaným do dvora. V lete bolo v noci všetko pootvárané, počula som, o čom sa bavia susedia, cítila som vône z reštaurácií.

Aby som sa vyspala, musela som mať aj ja balkón otvorený. Všetko bolo fajn až dovtedy, kým som sa jednej noci nevybrala na toaletu. Po rozsvietení som uvidela, ako sa podlaha plní šesť- až sedemcentimetrovými chrobákmi, ktorí možno privandrovali práve cez balkón. Som človek, že mi veľa vecí neprekáža, ale z tohto som bola trochu v šoku. Nepríjemný pocit, keď idete na WC a šliapete po chrobákoch. Ale prežila som to našťastie v zdraví.

Moja rodina bola výborná a celé to fungovalo dobre. Asi po roku však otec dostal ponuku na prácu v Ríme. Tam som nechcela, hoci rodina mi to navrhla. Bola som tam s nimi dvakrát na kratší čas, raz asi na tri týždne a raz na týždeň. Mama chlapca nepracovala, tak sa oňho celý deň starala a ja som si robila, čo som chcela. Chodila som po pamiatkach, prakticky zadarmo som poznala celé mesto. Chlapca som strážila večer, keď rodičia odišli napríklad na večeru.

Keď sa rodina presťahovala do Ríma, dostala som ponuku od dedka chlapca, či nechcem pracovať v jeho firme. Bola som u neho asi rok, našla som si nové bývanie. Potom som sa zoznámila s budúcim manželom a presťahovala som sa k nemu do mesta Varese.

Veď vy rodíte!

V Taliansku sa mi narodili dvaja synovia. So zdravotnou starostlivosťou som bola spokojná. Pri prvom dieťati mi praskla plodová voda, a tak sme išli do pôrodnice. Raz za čas ma pripojili na monitor, aby sledovali kontrakcie a dieťa. Priebeh pôrodu približne taký ako u nás. S druhým pôrodom to bolo kurióznejšie. Rodila som v pomerne veľkom meste a v nemocnici práve nemali miesto. Vyšetrili ma, povedali, že sa ešte nič nedeje a poslali nás domov.

Manžel si však postavil hlavu, že nikam nejdeme a už tam zostaneme. Sestrička nám odporučila, že môžeme čakať v čakárni. Keď o ďalšiu polhodinu iná sestra nakukla dovnútra, čudovala sa, čo tam robím. Manžel na to: „Nevidíte? Asi rodí!“ Rýchlo ma znovu vyšetrili a išla som na sálu, kde som hneď porodila. Vravím si, že ak by ma prijali hneď, mohlo to byť všetko jednoduchšie, ale v zásade mi to bolo jedno (úsmev).

Tretie dieťa sa mi už narodilo u nás. Trochu ma prekvapilo, že tu prepichujú plodovú vodu pri pôrode lekári. Neviem vlastne, ako je to v Taliansku, pri prvom synovi mi voda odtiekla sama a pri druhom som ani nevedela, čo sa deje. Inak ale všade bol personál ochotný, príjemný, ustretový a tolerantný. S tým som bola spokojná.

Lucie Šifaldová so staršími synmi v talianskom hlavnom meste Ríme.

Foto: archív Lucie Šifaldovej

Návšteva u súkromného doktora stojí až 120 eur

Po pôrode má každé dieťa k dispozícii štátnych lekárov, ktorí sú zadarmo. Rodičia si môžu vybrať zo zoznamu. Okrem toho existujú ešte súkromní pediatri. U takého sme nikdy neboli, ale viem, že si za jednu návštevu účtuje až 120 eur. Mnohí lekári pracujú zároveň ako štátni aj ako súkromní. Moja kamarátka chcela toho istého štátneho lekára ako ja, ale nemal už miesto, tak k nemu chodila ako k súkromnému a musela za to poriadne platiť.

Prvý polrok po narodení sa chodí k pediatrovi každý mesiac, návšteva prebieha podobne ako u nás. Dieťa zmerajú, zvážia, lekár sa opýta, či dojčíte. Môj sa na to pýtal hneď do dverách. Keď som zahlásila, že áno, potešil sa a odpovedal: „Výborne!“ Urobil základnú prehliadku a išli sme. To bolo u prvého syna. Druhý sa narodil v lete a my sme chceli ísť domov. Volala som mu, že sa chystáme k prarodičom a on, že to nie je žiadny problém a máme sa prísť ukázať, keď sa vrátime. Bertík bol tak u pediatra prvýkrát až štyri mesiace po narodení, do tej doby ho lekár vlastne vôbec nevidel. Ak by sme chodili k súkromnému pediatrovi, asi by sa deťom viac venoval, keď si za to pýtajú také peniaze. Ale svoj výber som neľutovala.

Chladný sever

S manželom sme žili v jeho meste Varese, úplne na severe Talianska, päť kilometrov od švajčiarskych hraníc a asi 50 kilometrov od Milána. Tu už to bol úplne iný svet, nie to typické Taliansko ako v Bologni, kde vyjdete na ulicu a okamžite sa s vami dá do reči päť ľudí. Ľudia sú tu chladnejší, nikto nemá veľmi chuť baviť sa s druhými, každý si ide svojou cestou.

Ekonomicky sú na tom asi lepšie ako iné časti Talianska, ale osobne sa mi viac páčilo v Bologni, kde sú ľudia vrelší, otvorenejší, usmievavejší, príjemnejší a sympatickejší. Čo sa týka rodinného života, bolo to však vo Varese lepšie ako vo vyprahnutej Bologni.

Neviem si predstaviť, kam by som tam s deťmi chodila. V porovnaní s ňou je 80-tisícové Varese zelené mesto. Všade sú parky a vily, kde sa síce pôvodne bývalo, ale potom pripadli mestu a každá má obrovský park sprístupnený verejnosti. Naviac hneď pod mestom je jazero, kde je tiež veľký park.

V parkoch sa vždy stretávalo veľa mamičiek s deťmi. Každé predpoludnie o desiatej sme sa s nimi zišli a bolo to perfektné, človek nesedel celý deň doma. Dve tri hodinky sme boli v parku, o jednej sme išli domov a popoludní sme už zostávali u nás na dvore alebo doma.

Lucie Šifaldová s najmladšou Lisou.

Foto: archív Lucie Šifaldovej


Dieťa je v Taliansku sväté

Talianska výchova? Je to skôr nevýchova. Deti tam považujú za bohov. Všetko, čo urobia, je správne, vždy majú pravdu. Nič sa im nemôže povedať. Hlas sa na ne nesmie zvýšiť, nedajbože im dať po zadku. Deti si môžu dovoliť všetko a podľa toho to potom aj vyzerá. Ja som zástanca inej, prísnejšej výchovy.

Čo sa mi napríklad nepáčilo, bolo, že rodičia nie sú ani po narodení detí ochotní vzdať sa spoločenského života, čím sú Taliani samozrejme povestní. Takže chodia na večere do reštaurácií či večer k moru aj s deťmi, dokonca s tými najmenšími, ktoré by mali byť doma. Predsa ich nedajú spať večer o ôsmej, keď chcú ísť večer von alebo ísť sa ukazovať na promenádu!

Pred rozšírením mobilných telefónov deti po reštauráciách lietali a rušili hostí, ale nikto sa neodvážil im niečo povedať, pretože dieťa je tam sväté. Teraz ale deti v reštauráciách sedia a pozerajú na displej. A to niekedy pokojne aj do polnoci. Rodičov nezaujíma, že dieťa je unavené a potrebovalo by ísť do postele.

Raz k nám prišiel manželov spolupracovník, bolo asi štvrť na osem a doma „kľud“. Návšteva sa neveriacky pozerala okolo seba a pýtala sa, kde sú deti. Ja na to, že spia. Kolega bol z toho veľmi zaskočený, asi päťkrát za večer zopakoval otázku, či naozaj spia. A vraj, keď to povie doma, žena mu neuverí.

Pre nich je úplne nepredstaviteľné, že by dieťa malo ísť spať o šiestej alebo siedmej večer. Deti sú tam dlho hore bez ohľadu na to, či majú rok alebo desať rokov a či idú ráno do školy. Potomok zaspí pri televízore, alebo až keď je úplne unavený. Rodičia nemajú chuť byť s ním v izbičke a uspávať ho...

Jedlo skvelé, ale deti dostanú len jednoduché cestoviny

Ako je známe, Taliani sú veľkí gurmáni a majú vynikajúce jedlo. Docela ma však prekvapilo, že s prvými príkrmami začínajú skôr ako u nás. Možno je to dané tým, že v Taliansku väčšina žien nedojčí a deti sú na umelom mlieku. Už zhruba v štvrtom mesiaci deti dostávajú príkrmy, hoci sa odporúčajú až od pol roka.

A nie je to ako u nás, že najskôr opatrne jeden druh zeleniny, potom opatrne druhý, počkať, čo to urobí, po ďalšom týždni kvapku oleja a za ďalších štrnásť dní kúsoček mäska. Taliani sa s tým netrápia. Už v šiestich mesiacoch je dieťa úplne všetko, dávajú im aj mliečne výrobky, napríklad syr parmezán, hoci mliečne výrobky by sa mali podľa našich odporúčaní dávať až od jedného roka. Tam deťom už v pol rok dávajú biele jogurty. Asi je to v poriadku, nikto na to nezomrel, ale na môj vkus na to idú prirýchlo.

Ďalej ma prekvapilo, že hoci Taliani majú veľké množstvo najrôznejších skvelých jedál a jedia veľmi rozmanito, malým deťom dávajú prakticky len pastu in bianco, teda cestoviny, olej a parmezán, alebo pastu in rosso, čo znamená cestoviny s paradajkami, olejom a parmezánom. A pritom je milión iných variácií a sofistikovanejších chutí. Ďalej deti samozrejme jedia pizzu, mäso sa pridáva až neskôr. Ale samozrejme to záleží prípad od prípadu.

Súrodenci.

Foto: archív Lucie Šifaldovej

Dvojjazyčnosť do vienka

Moje deti sú dvojjazyčné. Už od malička na ne manžel hovorí po taliansky a ja po česky. Občas sme narážali na odlišné predstavy, manžel chcel, aby som sa aj deťom, nielen jemu prihovárala v taliančine. Mali sme kvôli tomu veľké spory, ale teraz sa to už ustálilo.

Deti perfektne rozumejú obom jazykom. Niekedy si síce hovorím, že taká angličtina by pre ne možno bola aj užitočnejšia, ale tú sa môžu naučiť v škole. A svoju taliančinu budú môcť v budúcnosti využiť napríklad tak, že ju môžu niekoho vyučovať. V každom prípade je to pre ne výhoda a navyše vec, o ktorú sa sami nijako nezaslúžili a majú ju zadarmo."





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >