Slovenka žijúca v Miláne: Taliani situáciu tragicky podcenili. Neopakujme rovnakú chybu

Gabriela Bachárová, 19. marca 2020 o 05:10

„V Taliansku situáciu s koronavírusom veľmi podcenili už na začiatku. A opatrenia neboli premyslené,“ vraví v rozhovore Slovenka Marcela Šulková, ktorá žije v Miláne. Včera úrady oznámili, že za deň zomrelo rekordných 475 ľudí a počet nakazených presiahol 28 700 ľudí.

Marcela Šulková žije v Miláne už skoro 20 rokov.

Foto: archív Marcely Šulkovej

Aká je momentálne situácia v Taliansku?
Celá situácia v Taliansku je žalostne tragická. Už od prvých informácií o rozšírení vírusu a od zavedenia prvých reštrikčných opatrení sa náš život od základov zmenil. Museli sme zmeniť naše návyky a prispôsobiť sa tejto vypätej situácii. Pamätám si, ako som v pondelok ráno 24. februára, v prvý deň reštrikčných opatrení v Miláne a Lombardii, nastúpila do poloprázdneho vlaku smerujúceho do centra Milána. Zahalená v šále, plná strachu pred niečím, čo ani nie je vidno, ale tam niekde je. Zrazu všetci boli potencionálni nepriatelia. Zrazu všetci predtým priateľskí Taliani sa na seba vystrašene pozerali. Akonáhle niekto zakašľal či nebodaj prskol, všetci sa odtiahli čo najďalej a, môžeme povedať, doslova zabíjali pohľadom. Celú cestu bolo hrobové ticho. Bol to šok. Každý chcel čo najrýchlejšie vystúpiť.

V práci to bolo tiež v prvé dni veľmi napäté. Kolegyne namiesto toho, aby išli ako každý deň von na obed, zostávali v kancelárii a celkovo to boli také dni temna. Ďalšie dni si ale guvernér Lombardie, starosta Milána a takisto celá vláda začali uvedomovať ekonomické následky a každý z nich vyhlásil, že teda možno nie je dobré všetko takto uzavrieť a v niečom povolili.

A to bola podľa vás chyba...
Áno, začalo sa s podporou optimizmu, nacionalizmu a produktivity Lombardie, kolovali videá s odkazom, že Miláno sa nezastaví, že Lombardia sa nezastaví, nikto nás nepokorí, prosto aby ten strach a celkový ekonomický dopad neboli také silné. Pozývali turistov, natáčali odkazy, že Taliansko je bezpečná krajina, že len 0,1 percenta územia je zasiahnuté vírusom, nech len turisti a obchodní partneri naďalej chodia. Čo bola ale veľká chyba, pretože v tom momente sme sa všetci uvoľnili, ľudia začali znovu vychádzať večer z bytov, chodili na aperitív. Nastalo také uvoľnenie, a čo horšie posmech a vtipkovanie na účet vírusu.

Potom prišiel príhovor prezidenta, ktorý mal upokojiť situáciu. Zakončil ho vetou: Všetko bude ok, všetko sa dobre skončí. Akoby tieto jeho slová mali byť zárukou, že sa vlastne nemáme čoho báť. A znovu sme sa všetci tí, čo sme chodili do práce - ostatní mali naďalej home office - veselo vo vlakoch rozprávali bez rúšok, lebo nám doteraz nikto ešte nepovedal, že ich máme nosiť. Od začiatku hovorili, že rúška má nosiť len ten, kto je chorý alebo opatruje starších ľudí, a samozrejme lekári či sestričky.

Ja som ale prikázala celej mojej rodine nosiť rúška, lebo som videla, že v Číne všetci nosili rúška a ešte aj teraz, keď už vyriešili situáciu, stále ich  nosia. Preto veľmi schvaľujem to, že na Slovensku sa rúška musia nosiť pri vstupe do autobusu či do obchodu. To je základ a takisto meranie teploty by malo byť zavedené, aby sa robilo také sito zdravých a chorých, a čím skôr sa dokázala ohraničiť nákaza.

Oslava narodenín staršieho Dominika kvôli karanténe len v úzkom rodinnom kruhu a doma.

Foto: archív Marcely Šulkovej

Taliani teda situáciu veľmi podcenili...
Už od začiatku. Mali veľký príval turistov, neskoro reagovali, najprv obchody a podniky zatvoríme, potom ich otvoríme, potom znovu zatvoríme, potom dekret o uzavretí Lombardie prenikol do medií a ľudia sa húfne pobrali na juh, nebolo to podporené nejakou stratégiou, psychologicky premyslené... Kládla som si otázku, prečo štát nemá nejakú celonárodnú inštitúciu, ktorá by podrobne študovala to, čo sa dialo v Číne a pripravovala krajinu na krízu. Tiež nechápem, prečo nie sú poradcovia, ktorí by vláde povedali, ako masy reagujú na určité situácie a opatrenia. U nás sa mi páčilo, ako premiér Pellegrini situáciu upokojoval a presviedčal ľudí, že máme program, vďaka ktorému to zvládneme.

Často sa hovorí, že príčinou vysokého počtu obetí je aj staršie obyvateľstvo a kontaktný životný štýl. Sú aj toto dôvody okrem podcenenia situácie?
Ako všetci vieme, Taliani sú veľmi spoločenský národ. Milujú spoločné večere, trávia stále čas so svojimi priateľmi, rodinou, stále sa musia s niekým stretávať. Už pri pozdrave sa hneď bozkávajú na obidve líca, pri konverzácii gestikulujú, chytajú sa za ruky, prosto všetky aktivity, ktoré sú teraz zakázané.

Talianski dôchodcovia sú taktiež veľmi aktívni, žijú zdravo, a preto i dlho žijú. Ich typický deň sa začína mezi pol deviatou až deviatou, kedy sa seniori z ulice či štvrte stretávajú v bare. Dôchodkyne, vdovy, si spoločne vypijú kapučíno, dajú croissant, poklebetia si, pohádajú sa. Chlapi si zase dajú svoj prvý pohár vína, podiskutujú, zanadávajú na vládu a idú sa prejsť po mestečku.

Okolo obeda sa vrátia domov na obed, niektorí chodia do reštaurácie na obedové menu, a popoludní si zasa vyjdú von do parku, kde sa stretáva okolo 40 - 50 dôchodcov a venujú sa hre bocce, čo je petang. Prvý a druhý týždeň reštrikcií, kedy ešte bary boli otvorené od ôsmej ráno do šiestej večer, sa toto opakovalo každý deň a dôchodcovia si medzi sebou vírus rozniesli. Stačil jeden nakazený. V Bologni to naraz schytalo 40 dôchodcov práve pri petangu.

Ďalšou črtou tohoto národa je, že individualita každého jedinca má prevahu nad spoločným záujmom. Disciplína, zodpovednosť a dodržovanie pravidiel sú takisto dosť neznámy pojem, takže okrem televíznych šotov ministerstva zdravotníctva museli nastúpiť aj šoty známych osobností všetkých generácií, aby odkaz o rešpektovaní pravidiel a o tom, aby ľudia ostávali doma, prišiel všetkým. Musím povedať, že ľudia si bohužiaľ začali uvedomovať, že sa to týka aj ich samotných, až keď začali stúpať čísla nakazených a mŕtvych.

Marcela Šulková, Benjamín, manžel Luca a starší syn Dominik pri mori.

Foto: archív Marcely Šulkovej

K nariadeniam sa teda stavali benevolentne nielen starší ľudia, ale aj mladí…
Áno, ešte v posledných dňoch dostávali mestské zastupiteľstvá upozornenia, že v parkoch sa stále združujú mladí. Parky zatvorili príliš neskoro. My Slováci sme z minulosti viac naučení na dodržiavanie pravidiel. Tu všetko trvá veľmi dlho, policajti musia ľudom jednotlivo hovoriť, aby sa rozišli, a na juhu krajiny je to ešte horšie. U nás na severe, v blízkosti švajčiarskych hraníc sa to ešte dá. Na juhu ešte včera (rozhovor sme robili v utorok 17. marca) bolo veľa ľudí v uliciach.

Influenceri, jútuberi, autority zo sveta tínedžerov museli začať nahrávať odkazy pre mladých, aby si uvedomili, že problém sa týka aj ich. Aj u nás sa v médiách hovorilo, že nákaza postihuje len seniorov, ale skutočnosť je taká, že máme osemnásťročných dvadsaťročných ľudí na umelej ventilácii. Vôbec nie je pravidlo, že koronavírus postihuje len seniorov.

Čo z Talianska odkazujete na Slovensko?
Slovákom odkazujem, aby hneď od začiatku brali situáciu vážne, správali sa zodpovedne, boli opatrní, disciplinovaní, trpezliví a zostávali doma. Jediná možnosť, ako predísť kolapsu v nemocniciach a zastaviť vírus, je brániť sa kontaktu s druhými ľuďmi. Doma sa konečne môžu venovať svojim drahým, sami sebe, svojim záľubám a vášniam. Musíme tento čas využiť čo najlepšie v náš prospech. Teraz keď nepotrebujeme nikam utekať, za ničím sa náhliť, je dobré sa stíšiť, vrátiť sa k tým najdôležitejším hodnotám v živote a prečo nie, nájsť aj nové možnosti. Ako sa hovorí, z najväčších kríz sa rodia tie najlepšie nápady. Zachovajte si chladnú hlavu, optimizmus, nádej, ale nezabudnite, že základom je disciplína, zodpovednosť a opatrnosť. To je teraz jediná možnosť, ako sa dostať z tejto situácie.

V Taliansku je zavedená karanténa, čo to presne znamená?
Nie je to úplná karanténa, priemysel funguje, hlavne ten, ktorý zabezpečuje dodávky potravín. Obchodné siete musia fungovať. Ale niektoré iné firmy už oznámili, že zatvárajú. Ide hlavne o spoločnosti vyrábajúce luxusnejší tovar, napríklad výrobca áut Lamborghini. Ak nejaká firma funguje, musí dať zamestnancom ochranné pomôcky.

Na nákupy len v rozostupoch.

Foto: archív Marcely Šulkovej

Von sa môže, iba keď sa ide na nákup, do práce či za niečím neodkladným. Ako vyzerá práve nakupovanie?
Nakupovať môže chodiť len jeden člen rodiny. Pred obchodmi sú dlhé rady, medzi ľuďmi rozostupy minimálne jeden meter. A rady sa tiahnu cez celé mesto, je to šialené. Do obchodov sa smie len po pár ľuďoch. Bola možnosť nechať si voziť potraviny domov, ale donášková služba nestíha a nemá viac kapacitu, na tovar by ste čakali aj mesiac. Čo je ale dobré, teraz ľudia oveľa viac chodia do obchodíkov vo svojej štvrti, kým predtým navštevovali lacnejšie supermarkety.

Na prechádzky do prírody sa môže?
Čo sa týka prechádzok, tie síce nie sú zakázané, ale je lepšie zostať doma. Je to riziko, veď napríklad neviete, kto bol vo výťahu pred vami a vírus sa drží vo vzduchu nejakú dobu. Je nutné naozaj všetko rešpektovať.

Aké pokuty hrozia Talianom, ak príkazy porušia?
Tomu, kto ohrozí verejné zdravie, hrozí pokuta od jedného do piatich rokov väzenia. Týka sa to ľudí, ktorí sú infekční a chodia po vonku. Tomu, kto cestuje niekam, kam nemá, alebo nechá otvorenú prevádzku, hrozí väzenie tri mesiace alebo pokuta 206 eur. Za uvedenie nepravdivých informácií v prehlásení, ktoré si stiahnete, keď idete von a uvádzate v ňom dôvody odchodu z domu, je väzenie do dvoch rokov. Kontroluje sa to! Kto je v karanténe alebo ujde z nemocnice a je pritom infekčný a spôsobí smrť druhého človeka, ten môže čakať väzenie až 21 rokov. U nás sa už stalo, že človek nepočkal na výsledok odberov a ušiel. Alebo na juhu niekto opľul sestričku a lekárku a bude stíhaný. Veď to je, akoby ich chcel zabiť, sliny sú infekčné a v tomto prípade pôsobia ako strelná zbraň.

Dezinfekcia dopravných prostriedkov.

Foto: archív Marcely Šulkovej

Ako teraz v Taliansku funguje doprava?
Vlaky fungujú tak na polovicu, videla som napríklad, že v Miláne pred nimi hliadkujú a merajú cestujúcim teplotu. Uvažuje sa aj o obmedzení medzimestských autobusov. Autom môžete ísť len na nákup, do práce alebo kvôli inému urgentnému dôvodu, napríklad máte v optike hotové okuliare a potrebujete si ich vyzdvihnúť. Predtým, ako vyjdete z domu, si musíte stiahnuť z internetu to prehlásenie. Môže vám ho dať aj policajná hliadka, ak vás zastaví.

Sú Taliani stále ochromení zo situácie, alebo vidia už aj nádej, že snáď bude lepšie?
Najhoršie to bolo minulý týždeň, čo bol tretí týždeň opatrení. Tie čísla nakazených aj obetí začali strašne narastať a bolo to veľmi depresívne. To najhoršie príde v najbližších dňoch, ale verím, že potom už začnú počty klesať. Taliani začali spievať na balkónoch, púšťať si karaoke, najskôr som si hovorila, ako môžu, veď toľko ľudí umiera. Ale potom mi sused povedal, že je to o niečom inom. Je nám ľúto, že máme toľko obetí, ale potrebujeme sa zomknúť, práve to nám spev dáva. V nedeľu som aj ja vyšla na balkón, spievala som hymnu a keď sme si zaželali dobrú noc, rozplakala som sa. Nie, nie je to žiadne divadlo ani povrchnosť. Dalo mi to obrovskú energiu a silu. Minister povedal, že našich dedov povolávali do boja, nám len kážu, aby sme zostali doma a niektorí sa aj tak sťažujú. Kedy sa nám stane, že môžeme zachrániť svet z gauča?

Vy s manželom do práce chodiť nemusíte?
Ja som do práce chodila do predminulého týždňa, od minulého som na „maródke“, ale keď mi skončí, budem našťastie pracovať z domu. Manžel je distribútor vín, nikam nemusí, môže sa zariadiť cez telefón či počítač. Som rada, že je doma a že sa môže aj on starať o deti. Žijeme v 46-tisícovom meste Paderno Dugnano, asi desať kilometrov od Milána. U nás máme trinásť nakazených, čo našťastie nie je veľa. Ale ak niekto musí za prácou do Milána, má to horšie, neviete, koho stretnete vo vlaku, pri kom budete stáť…

Von už len takto.

Foto: archív Marcely Šulkovej

Vyhlásila talianska vláda nejaké opatrenia na podporu ľudí?
Zastavili platenie hypoték, nákladov na energie, platby nájomného. Minister hospodárstva vyhlásil, že nikto kvôli koronavírusu nestratí prácu. To sa ešte uvidí, ale veríme. Je nutné udržiavať náladu obyvateľov na určitej úrovni. Je nám ale jasné, že riziko nákazy nepominie behom týždňov, ale skôr mesiacov.

Aké sú v Taliansku odhady budúcej situácie?
Hovorí sa, že v najbližšie dni bude vrchol a o tri týždeň všetko skončí, iný odborník ale vraví, že to bude trvať do júna, ďalší spomína až január. Každý tvrdí niečo iného. Teraz sa zrejme nákaza od nás zo severu Talianska presunie na juh krajiny…

Taliani sa podporujú v ťažkých chvíľach aj takýmto spôsobom.

Foto: archív Marcely Šulkovej

Ako celú situáciu vnímajú vaše deti?
Deti to na začiatku brali tak, že majú prázdniny. Najskôr im zatvorili školu na týždeň, potom na dva. Sledovala som situáciu v Číne a bolo mi jasné, že toto bude na dlho, začala som preto kontaktovať mamičky, aby sme sa zorganizovali kvôli vyučovaniu. Potom aj učiteľky začali posielať úlohy cez kanál Youtube, aby to bolo pre deti zaujímavé, interaktívne. Učiteľky im nakrúcajú rozprávky, aby boli aspoň virtuálne spojení. Deti kreslia dúhy s nápisom Tutto andrá bene, všetko bude v poriadku. Ale vyučovanie cez televíziu ako u nás nemajú.

Staršiemu Dominikovi som vysvetlila, čo sa deje, nakreslila som mu strom nákazy, aby videl, ako sa vírus medzi ľuďmi šíri a že jeden človek môže nakaziť veľa ďalších. Naučila som deti, ako si umývať ruky, čoho sa nechytať...

Snažíme sa nič nezamlčovať, ale zároveň byť pozitívni a plní nádeje, potrebujeme ju všetci. A asi aj taká kríza musela prísť, aby sme si uvedomili, čo je v živote podstatné. Len je až neskutočné, že to prišlo tak zo dňa na deň a zastihlo nás nepripravených. Snažíme sa ale zachovať si chladnú hlavu, optimizmus a nádej. Vidíme aj pozitíva, čistý vzduch, spev vtáčikov, ľudia sú k sebe solidárni, navzájom si pomáhajú.

Je nejaký rozdiel v tom, ako na riziko koronavírusu reagujú ľudia v Taliansku a na Slovensku?
Veľmi sa mi páčila pohotovosť, prispôsobivosť a okamžité riešenie situácie v súvislosti s nedostatkom rúšok. Ako slovenské mamičky, babičky a zamestnanci viacerých firiem či väzni sa hneď dali do práce. Tu si rúška nešije nikto, len ja a ďalšie Slovenky. Je to také naše slovenské riešenie, namiesto nárekov sa hneď snažíme niečo robiť. Talianom ani len na um nepríde, že by si rúško mohli vyrobiť sami. Takisto opatrenia, ktoré dúfam budú stačiť na zabránenie veľkému rozšíreniu ochorenia, boli prijaté oveľa lepšie ako tu v Taliansku.

Marcela Šulková pochádza z Nitry, ale už skoro 20 rokov žije v Miláne. Pracuje v notárskej kancelárii v centre mesta, u jednej z najuznávanejších notárok v krajine. „Už od malička ma priťahovalo všetko, čo sa týkalo Talianska, či už taliansky jazyk, štýl života, mentalita, krásy krajiny, bola to moja vysnívaná krajina,“ vraví.

Začala pracovať ako turistická sprievodkyňa v strednom a južnom Taliansku, nakoniec sa jej stal osudným sever Talianska, z Milána pochádza jej manžel Luca. Majú spolu dve deti – Dominika (10) a Benjamína (4). Vo voľnom čase je turistická sprievodkyňa, pretože turizmus a propagácia Talianska sú je veľké lásky. Môžete ju nájsť na www.anomilano.sk a na facebookovom profile Áno, Miláno. Tiež vyrába mydlové kytice pre Talianky Bouquet di Gioia (v preklade Gioina kytička alebo kytička radosti).


V čase karantény raňajky už len na balkóne.

Foto: archív Marcely Šulkovej


S manželom Lucom veria, že všetko dobre dopadne.

Foto: archív Marcely Šulkovej







Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >