Petra Slezáková.
Foto: Martina Juríčková„Zero waste pritom nie je len snaha o nulový odpad, ale ide tam aj o dobrovoľnú skromnosť, znižovanie skutočnej spotreby. Pri všetkom, čo spotrebúvam, sa pýtam, kde a ako to bolo vyrobené a či ja chcem byť toho súčasťou a podporovať to,“ vraví.
Ak by sme sa pozreli do vášho odpadkového koša, čo by sme tam našli?
V zmesovom odpade, ktorý je nevytriediteľný, nedá sa teda recyklovať, mám väčšinou takzvané kompozitné, zložené odpady. Z času na čas sa tam objaví obal z masla, blister z liekov, bločky z nákupov či festivalové náramky. Bežne chodím prednášať práve na festivaly a aj takto bohužiaľ generujem odpad.
Obal z masla nie je plast? Veľa ľudí si to myslí.
Nie, je tam hliník a voskovaná papierová vrstva. Nejde však o prírodný včelí výrobok, ale väčšinou o ropný produkt, zvyčajne nejaký parafín. Zložené sú aj obaly korenia či prášku do pečiva. Keď sa pozriete na ich zloženie, je to papier s plastom, prípadne hliník, papier a plast.
Na obaloch je možné zistiť zloženie napríklad práve obalov od korenia? To som nevedela.
Na niektorých áno, ale nie úplne vždy. Na Slovensku však máme dobrý pomer takto označených obalov. Že je obal kompozitný, spoznáte podľa toho, že pri recyklačnom symbole nájdete písmeno C, potom lomeno a za tým ešte niečo. To cé znamená kompozitný a je jedno, čo za ním nasleduje. Už viete, že sa to nedá triediť. Jediný kompozitný obal, ktorý sa u nás recykluje, je tetrapak, do ktorého sa balia mlieko či džúsy.
V jednom rozhovore ste povedali, že vo vašej domácnosti vyhodíte sedem kilogramov odpadu na jednu osobu ročne. Koľko to bolo, keď ste ešte nepraktizovala životný štýl zero waste?
Ono to číslo už neplatí, je menšie. Nie je jednoduché vážiť si celý rok odpad, ale pre svoju potrebu som štyri mesiace zbierala zmesový, nevytriediteľný odpad. A ten sa mi zmestí do klasického skleneného pohára od horčice. Takéto poháre vyhodím tri ročne, bude to do jedného kilogramu.
Čo sa týka recyklovaného odpadu, teda napríklad plastu, naň mám desaťlitrové vedro a chodím s ním raz za tri mesiace. Neviem presne, koľko odpadu som vyhadzovala predtým, veď na čo by som si ho vážila? Ale chodili sme ho vyhadzovať asi dvakrát týždenne.
Ako a kedy ste sa dostali k myšlienke, že chcete produkovať čo najmenej odpadu?
Bolo to pred štyrmi rokmi. Len tak bezcieľne som blúdila na internete a natrafila som sa na kratučký dokument The story of stuff, Príbeh vecí, v ktorom veľmi polopatisticky vysvetľovali, čo je problém konzumne zameranej spoločnosti. Ako čerpáme prírodné zdroje, ako vyrábame, ako zbytočne nakupujeme, čo všetko končí na skládkach a prečo nás samotná recyklácia nezachráni. Veľmi ma to zaujalo, povedala som si, že veď dokelu, majú pravdu. Zistila som, že už nechcem byť viac súčasťou tohto problému.
Začala som si k tomu hľadať viac. V dokumente síce načrtli aj nejaké riešenia pre jednotlivca, ale nie tak detailne. Pozrela som si prednášku Bey Johnson (známa americká propagátorka zero waste) a vedela som, že pre mňa už nie je cesta spať. Ona ukazovala, ako málo odpadu s rodinou vyprodukuje za rok a mňa to inšpirovalo. Keď toto ona dokáže v Kalifornii, tak ja chcem vedieť, kam sa to až dá dotiahnuť na Slovensku.
Ako ste sa k odpadu a ochrane životného prostredia stavali predtým, než ste poznali myšlienky Bey Johnson?
Odpad sme triedili poctivo, niekedy ma dokonca považovali za až priveľkú poctivku, keď som napríklad zoškrabovala etiketu z fľaše, čo mimochodom nie je vôbec potrebné. Vtedy som nevedela, že je tu ešte možnosť žiadny odpad neprodukovať. Mala som vzťah k prírode ako k tomu zelenému a živému, čo nás obklopuje, ale viac som sa nad tým nezamýšľala.
Keď ste si povedali, že chcete produkovať čo najmenej odpadu, čo nasledovalo?
Ako prvé som sa pozrela do smetného koša, čo tam mám a čo by som mohla zredukovať. Plasty boli tou oblasťou, kde som si povedala, že uf, tak toto je naozaj veľa. Chcela som sa vyhýbať obalom, pretože v koši som našla hlavne tie. Vtedy ešte neboli bezobalové obchody, tak som začala veľa nakupovať na trhu, čím sa mi aj veľmi zmenil jedálniček. Na trhu kúpite čerstvú zeleninu a ovocie, občas strukoviny, orechy, vajíčka.
Zo starých záclon som si ušila vrecúška na nákup a do nich som v supermarketoch vkladala pečivo či zeleninu. Uprednostňovala som potraviny balené v iných obaloch, ako je plast, napríklad sklo, ktoré je výborne recyklovateľné. Postupne som objavovala nové možnosti, založila som si záhradku, aby som bola sebestačnejšia.
Druhou veľkou oblasťou boli jednorazové vecí, ktoré som vôbec nechcela používať. Už vtedy som chodila s vlastnou fľašou, nápoje v plaste sme však výnimočne kupovali, pre návštevy či keď sme niekam cestovali. S tým sme úplne skončili. Hľadala som tiež alternatívy, ako by som sa mohla odličovať bež vatových tampónov alebo si uši čistiť bez tyčiniek. Neexistoval žiadny slovenský blog, kde by som sa o tom mohla dočítať, prácne som si všetko hľadala na zahraničných weboch a potom skúšala, či sa ich riešenia vôbec dajú na slovenské podmienky použiť. Manžel a priatelia ma povzbudili, aby som o tom začala písať blog a ďalší ľudia tak mali uľahčenú cestu.
Ako ste sa odličovali bez tampónov?
Odličovať sa dá rôznymi spôsobmi. Predávajú sa bavlnené tampóny, ďalej háčkované z jemnej bavlnenej priadze alebo sa dajú ušiť zo zvyškovej látky. Môj obľúbený spôsob je použiť morskú hubu. Je to prírodný materiál vylovený z mora. Stačí odrezať malý kúsok a krásne vám to odlíči oči. Potom ju len premyjete mydlovou vodou a použijete znova. Ale vlastne nepotrebujete vôbec nič, stačí si okolo očí vmasírovť olivový, kokosový či iný olej. Také boli moje začiatky, ale už to nerobím.
Ako prvé som sa pozrela do smetného koša, čo tam mám a čo by som mohla zredukovať.
A čo namiesto tyčiniek do uší?
Sami lekári hovoria, že používanie tyčiniek škodí. Momentálne si ich umývam tak, ako radia doktori, mokrým prstom si uši vytriem po každom umytí tváre. Ďalšou možnosťou je použiť socialistický spôsob: čiernu sponku do vlasov omotať vatou, ja používam látkovú vreckovku. Alebo môžete sponku použiť len samú.
Ak by chcel niekto znížiť odpad vo svojej domácnosti, ale je úplný začiatočník a nevie, ako na to, čo mu poradíte?
Urobte to tak, ako som to urobila ja. Pozrieť sa do koša, čoho tam mám najviac. Začať jednoduchými krokmi. Nahradiť jednorazové veci tými, čo sa dajú používať opakovane. Začať nosiť vlastnú fľašu na vodu alebo hrnček na kávu. Pritom si netreba nič nového kupovať. Postačí vám sklenená fľaša od mlieka alebo ja mám na kávu trojdecovú zavarovačku. Vybrala som si takú s pekným tvarom (smiech).
A nepália vás ruky, keď vám do nej nalejú horúcej kávy?
Je to hrubá zavarovačka, takže nie. Keď si dám iba espresso, je len na dne fľaše, tak ma nepopáli. A napríklad správne uvarené kapučíno by sa malo hneď dať piť, aj tam je to teda bez problémov
Ako sa tvária ľudia v meste, keď vás vidia usrkávať kávu zo zavarovačky?
Vôbec nemám pocit, že by na mňa niekto pozeral. V kaviarni sa niekedy uisťujú, či chcem kávu naozaj do tej zavarovačky, ale keď im odpoviem, že áno, nemajú problém. Nestretla som sa so žiadnym negatívnym ohlasom.
A ďalšie rady pre zero waste začiatočníkov?
Radím zadovážiť si sieťky na nákup, do ktorých si budete vkladať na nákupoch ovocie, zeleninu či pečivo. Nemusíte si ich šiť doma, predávajú ich napríklad už aj bežné supermarkety. Potom nahrádzať tie jednorazové veci: papierové kuchynské utierky vymeniť za handričku, ako sa to robilo kedysi. Začať smrkať do látkových vreckoviek namiesto jednorazových papierových.
Ďalej začať navštevovať bezobalové obchody. Chápem, že nie každý má taký obchod za rohom a uznávam, že v niektorých sú ceny vyššie ako v bežných obchodoch. Slovenská šošovica bude vždy drahšia ako čínska z Tesca. Veľa sa však dá urobiť aj v bežných či špecializovaných obchodoch. Niektoré z nich predávajú napríklad čapovanú drogériu či slovenskú kozmetiku v papierovom alebo sklenenom obale.
Tiež veľa výrobkov, ktoré v súčasnosti používate, je možné nahradiť jedným. Kúpte si napríklad mydlo v papierovom obale, ktoré použijete namiesto tekutého mydla, sprchového gélu, čistiacej emulzie, odličovača či pleťovej vody a dokonca aj namiesto šampónu, kondicionéra, fixátoru či peny na holenie. Vymenovala som vám tu teraz niekoľko produktov zabalených v plastovom obale, ktoré pritom vôbec nepotrebujete.
Petra Slezáková poskytuje aj individuálne poradenstvo a prednáša na školách, pre firmy i pre verejnosť.
Foto: Miroslava ŠárováUrčite vám ľudia často hovoria námietky, že je pre ne časovo aj energeticky náročné nakupovať na viacerých miestach v malých či bezobalových obchodíkoch.
Samozrejme, ak máte dve zastávky mestskou hromadnou dopravou bezobalový obchod, je to jednoduché. Ani ja nemám, nachádza sa na druhom konci mesta a tiež je to časovo náročné. Ale nechodím tam každý týždeň. Nerobím to tak, že minula sa mi ryža, tak utekám do „bezobaláča“. Používam iné suroviny, pohánku, pšeno či bulgur a až keď zistím, že domáce zásoby už naozaj dochádzajú, vyberiem sa do obchodu. Do bezobalového obchodu idem tak raz za tri týždne. Medzitým si nakúpim raz týždenne na trhu, čo by som však robila, aj keby som nebola zero waste. Zelenine od farmárov jednoducho dôverujem viac, už ich poznám, dokonca aj deti niektorých. A je to také príjemné.
Bežné rýchle nákupy riešim v supermarkete, ktorý mám po ceste. Pečivo, občas mlieko, ktoré sa dá kúpiť v skle. Veľkým supermarketom sa však snažím vyhýbať. Úplne ma to vyciciava. V malom obchodíku sa porozprávate s predavačkou, je tam príjemná atmosféra, spomalíte. Pomalé nákupy mi robia dobre. V supermarkete sa rútite uličkou, rýchlo hádžete položky z nákupného zoznamu do košíka a už chcete byť preč.
Recykláciu odpadu nepovažujete za riešenie problému, tým je podľa vás, aby odpad vôbec nevznikal. Problémom je na Slovensku aj to, že nie všetko, čo hodíme do separovaného odpadu, sa aj naozaj zrecykluje.
Papier a sklo sa u nás veľmi dobre recyklujú, s plastom je to horšie. Vynikajúco sa recyklujú napríklad pet fľaše, čo je kvalitný plast a je oň záujem. Lenže potom sú menej kvalitné plasty, ktoré sa používajú napríklad na rôzne obaly na keksíky. Takýto plast nechce nikto kúpiť, pretože z toho nejde urobiť kvalitný výrobok. Ropa už nie je dnes taká drahá a pre producentov je lacnejšie a jednoduchšie vyrobiť niečo priamo z nej, ako využiť recykláciu.
Bea Johnson predstavila päť jednoduchých zásad pre bezodpadový život. Môžete ich predstaviť našim čitateľom?
Prvé pravidlo je: Odmietni, čo nepotrebuješ. Často sa reklamou necháme presvedčiť, aby sme si kupovali ďalšie a ďalšie výrobky, ktoré nás majú urobiť šťastnými. Pritom k životu toho veľa nepotrebujeme a tie veci, ktoré máme doma, často ani nepoužívame. Odmietnite preto reklamu, vhadzovanie letákov do schránok, na rôznych podujatiach si neberte darčekové predmety, nechcite slámku do drinku.
Ďalšia zásada znie: Zredukuj to, čo skutočne potrebuješ. Tu je pekným príkladom oblečenie. Jasné, že obliekať sa musíme, zatiaľ si to spoločnosť vyžaduje (smiech). Ale môžem sa rozhodnúť, či budem mať päť riflí alebo len dve. A dvoje mi musia stačiť, pretože keď sa jedny perú, druhé nosím. Štatistiky zo západného sveta hovoria, že pravidelne nosíme iba dvadsať percent svojho šatníka. Máme teda kde uberať. Alebo načo je mi desať varešiek, keď mám iba dve ruky?
Treťou zásadou je: Znovu použi a oprav. Mať doma len trvácne veci, ktoré sa dajú prať a používať dokola celé roky. Nevyhadzovať, čo sa pokazí, ale snažiť sa to opraviť. Štvrtou zásadou je recyklácia, pričom platí, že recyklujem iba to, čo som nevedela odmietnuť, zredukovať či použiť znovu. No a posledným pravidlom je kompostovanie.
Slovenské domácnosti podľa prieskumov najviac produkujú práve bioodpad. Ako s ním naložiť lepšie, než ho hodiť do koša?
Podľa oficiálnych štatistík tvorí v slovenských zmesových kontajneroch bioodpad až 45 percent. Ideálne je skompostovať ho. Príde mi zvrátené vyhadzovať ho na skládku, kde tvorí skleníkový plyn metán a vedľa postaviť fabriku na umelé hnojivá, aby sme si mohli pohnojiť pôdu, na ktorej si pestujeme jedlo.
Do budúcnosti verím, že aj Európska únia bude vývoj tlačiť tým smerom, aby sa bioodpad oficíálne zberal a kompostoval sa. Dovtedy sa musíte zariadiť sami. Ak máte dvor či záhradu, je to jasné, riešenie sa volá kompostér, prípadne bohato stačí kompostovacia kopa. Ak žijete na sídlisku, ako ja v Petržalke, musíte tomu venovať viac úsilia. My sme si so susedmi kúpili záhradný kompostér. Jeden z nás je kompostmajster, ktorý zodpovedá za celé kompostovanie aj zaúča nových ľudí.
Treťou možnosťou je domáci vermikompostér, ktorý dáte do bytu, na chodbu, do pivnice a chováte v ňom dážďovky. Prikrmujete ich svojím odpadom a ony ho menia na kompost. Aby sa to darilo, musíte dodržiavať isté pravidlá. Keď to budete robiť dobre, nepocítite žiadny zápach ani vám okolo nebudú lietať žiadne mušky.
Vy si veľa vecí požičiavate, aby ste si ich nemusela kupovať. Čo a kde všade?
Primárne si vždy požičiavam od priateľov či v rodine. Často to riešim cez Facebook, dám výzvu, že potrebujem to a to a v drvivej väčšine mám úspech. Požičiavam si potreby na športovanie, špeciálne potreby na turistiku, od kamarátky pravidelne sušičku na ovocie. Ďalej využívam aj oficiálne požičovne, napríklad v knižnici často okrem kníh požičiavajú aj spoločenské hry. V Bratislave pri Goetheho inštitúte funguje knižnicu vecí, odkiaľ si požičiavam šijací stroj, keď sa mi nahromadí viac vec, ktoré potrebujem zúžiť, zašiť, ušiť. Manžel tam zavíta vtedy, keď si robí nejaký svoj domáci projekt, predsa len nemáme všetko náradie doma.
Zvykneme využívať aj komunitnú obývačku Bystro, oni robia každý posledný štvrtok v mesiaci „opravovačku“. Stačí priniesť niečo pokazené a tam si to sami alebo s dobrovoľníkmi, ktorí pomôžu, opraviť.
Čo sa týka oblečenia, kupujete si ešte vôbec nejaké? Využívate secondhandy?
Moje rozhodnutie bolo nakúpiť až vtedy, keď mi niečo bude obhájiteľne chýbať. To sa stalo po dvoch rokoch a troch mesiacoch. Roztrhla sa mi prechodná bunda a už nešla zašiť, tak som sa vybrala do secondhandu. Ani tam však zbytočne nenakupujem, nízka cena by nemala byť dôvodom na nákup.
Prečo je návšteva secondhandu lepším riešením ako kúpa nového oblečenia?
Vraví sa, že textilný priemysel je hneď po petrochemickom druhým najznečisťujúcejším. Podľa farby riek v niektorých čínskych provinciách viete určiť, aká bude farba nasledujúcej sezóny. Za textilným priemyslom sa skrýva detská práca za smiešne, pár centrové odmeny. Oblečenie v „sekáči“ už bolo vyrobené a ak by sa nepredávalo ďalej, skončí na skládke či v spaľovni, vy mu ale môžete životnosť predĺžiť.
Planétu sa snažíte chrániť aj tak, že ste z mäsa prešla na vegetariánstvo.
Pochádzam z maďarskej rodiny, kde sa mäso podáva trikrát denne a klobása na raňajky pre mňa nebola nič nezvyčajného. Na rastlinnú stravu som prechádzala pomaly, nebolo to zo dňa na deň, to by som nedokázala. Zaviedla som si najskôr tri vegetariánskej dni v týždni, potom som prešla na čisto vegetariánske obedy. Každý si v tom musí nájsť svoju vlastnú cestu. Utrpenie zvierat je enormné, ale mňa okrem etických oslovili aj ekologické dôvody. Pri výrobe mäsa vo veľkochovoch sa minie strašne veľa plodín ako krmivo pre zvieratá. Štatistiky hovoria, že polovica vypestovaných plodín sa použije v živočíšnej výrobe na nakŕmenie zvierat a na tieto účely sa využíva tridsať percent pôdy.
Keď si uvedomíme, že táto pôda by sa mohla využiť na pestovanie hodnotnej rastlinnej stravy pre ľudí, potom by už na svete možno ani nemusel byť hlad. Je to celé nelogické. Odlesňujeme pralesy v južnej Amerike, aby sme mali kde dopestovať dostatok sóje a kukurice pre dobytok v USA. Pôda v Afrike sa často využíva nadnárodnými korporáciami na pestovanie krmiva namiesto toho, aby sa tam pestovali plodiny na nasýtenie tamojších ľudí. A krmivo potom putuje do bohatých krajín, aby sme si my mohli dovoliť náš steak. Nehovoriac o tom, koľko vody sa minie pri živočíšnej výrobe. Na kilo bravčového šesť tisíc litrov vody. A my sa tu hráme na to, že šetríme vodu a zavrieme kohútik, keď si čistíme zuby.
Okrem toho, že máte svoj blog, v ktorom radíte, ako znížiť odpad, poskytujete i poradenstvo. Je to o záujem?
Osvetu sa snažím šíriť na blogu i Facebooku, píšem aj do niektorých časopisov a chodím prednášať pre verejnosť, školy a v poslednom čase i pre firmy. Čo sa týka domácností, väčšinou ma kontaktujú relatívne čerstvé mamičky, ktoré začínajú riešiť zdravú stravu pre dieťa, domácnosť bez chémie či neškodiacu kozmetiku a s tým ide záujem o znižovanie odpadu celkom prirodzene. Potom sú to páriky, ktoré práve zakladajú spoločnú domácnosť a hľadajú si svoju vlastnú cestu.
Ako k zero waste viesť deti?
Veľa ľudí tým nechce deti zaťažovať, myslia si, že sú na to ešte malé. Tak to ale nie je. Potrebujeme, aby to bola ich každodenná realita už od skorého veku. Dávajte im už od malička úlohy, napríklad aby si išli vyhodiť vlastnú plienku a videli tak, že aj ony produkujú odpad. Môžete im hneď aj vysvetliť, kam odpad mizne. Skládky či spaľovne ponúkajú často aj exkurzie, kam môžete dieťa vziať. Je aj veľa slovenských knižiek, ktoré sú ekologicky ladené.
Dôležité je tiež, viesť ich k dobrovoľnej skromnosti. Aby sa nenechali „oblbnúť“ tým, že keď všetci spolužiaci majú nejakú hračku, musia ju mať aj ony. A naučiť ich, že keď niečo dostanú, iného by sa mali vzdať, napríklad darovať hračky na charitu. Namiesto toho, aby hračka hnila na skládke či vo vašej skrini, poteší ešte iné deti.
Rovnako učte deti variť a pestovať jedlo, aby videli, koľko je za tým námahy. Začnete tým, že si dieťa bude pestovať bylinky na balkóne či na parapete. Taká žerucha, tá rastie rýchlo. Veďte ich skrátka k starostlivosti o svet a prírodu okolo seba.
Petra Slezáková (*1980) vyštudovala Ekonomickú Univerzitu v Bratislave a štrnásť rokov pracovala v bankovníctve na Slovensku i v zahraničí. V roku 2016 založila blog Zero Waste Slovakia, kde motivuje ľudí k zodpovednosti za životné prostredie a ukazuje im cestu k zero waste životnému štýlu. O zero waste prednáša na školách, vo firmách a pre širokú verejnosť. S manželom žije v paneláku v bratislavskej Petržalke a ako vraví, svojim každodenným životom dokazuje, že aj v modernom meste môže človek žiť plnohodnotný život bez zbytočného plytvania a smetí.
