Ako spoločnosť sme stratili dojčenie. Riešením je zvýšenie počtu dojčených detí, vraví MUDr. Lucia Kantorová z Mamily.
Foto: archív Lucie KantorovejKritici matkám, dojčiacim svoje deti na verejnosti, vyčítajú, že sa zbytočne ukazujú. Že aj keď je dojčenie prirodzené, má zostať takpovediac „doma“. A že aj ženám samotným je lepšie niekde, kde majú pokoj a vlastný priestor. Čo by ste im odpovedali?
Byť dojčené je základné ľudské právo dieťaťa. Ženy si môžu zvoliť, kde a ako chcú dojčiť. Neustále sa hovorí o tom, aké je dôležité prekonať izoláciu matiek na materskej dovolenke. Naozaj si ľudia myslia, že ženy počas celého obdobia dojčenia nemôžu vyjsť z domu? Ženy nechodia naschvál dojčiť von. Ženy chodia von a popri tom dojčia. Je dôležité, aby diskusia o dojčení nedospela na úroveň budovania špeciálnych miestností na dojčenie. Dojčiacej žene úplne stačí, že si ju nikto nevšíma.
V posledných prípadoch, keď matkám zakazovali dojčiť v banke či reštaurácii, obe dojčili už staršie deti, takmer dvojročné. Kritici argumentovali, že staršiemu dieťaťu už mohli vysvetliť, že teraz mlieko nemôže dostať, že je to v nevhodných priestoroch, napríklad. Je chybou matiek, že dvojročnému dieťaťu „ustúpia“, a začnú ho dojčiť namiesto vysvetlenia, aby vydržalo?
Verejnosť je potrebné začať viac informovať o dojčení a o tom, prečo vlastne majú deti záujem sa dojčiť, keď je s nimi matka vonku. Dojčenie je pre dieťa zdroj istoty, upokojenia, ochrany. Keď sa dieťa dojčí, tak získa množstvo oxytocínu a endorfínov, ktoré mu zlepšujú náladu, prestane sa báť. Dojčenie reguluje teplotu dieťaťa, jeho srdcovú činnosť, dýchanie, hladinu stresu. Dojčiace dieťa nepremýšľa nad dojčením ako nad jedlom či nad pitím. Vníma ho ako starostlivosť matky, ktorá napĺňa jeho akútne potreby. Takže namiesto vysvetľovania 2-ročnému dieťaťu alebo 2-mesačnému bábätku, že sa „nemôže“ dojčiť, je oveľa jednoduchšie vysvetliť verejnosti, že sa vôbec nemusí pozerať.
Prečo vlastne riešime, či sa má alebo nemá dojčiť na verejnosti? Kde k tomu vznikol takýto odmietavý postoj spoločnosti?
Kedysi bolo dojčenie vidieť všade – na freskách v kostoloch, na obrazoch slávnych umelcov, v rodinách, pri práci či pri rozhovoroch. Bolo opisované v literatúre známych spisovateľov. Vďaka tomu mala vyrastajúca generácia možnosť zažiť si vizuálny obraz dojčenia. A potom vedela, ako vyzerá dojčiace sa bábätko, vďaka čomu bolo omnoho menej problémov s dojčením. Potom prišlo obdobie 20. storočia, keď sa kultúrnou normou stalo kŕmenie umelou výživou z fľaše a celý tento vizuálny obraz dojčenia sa stratil. A spolu s tým sa stratili aj zručnosti potrebné na dojčenie. Dnes nie je neobvyklé, aby mladé dievča vyrástlo bez toho, aby malo dostatočne odpozorované dojčenie. Možno dokonca nikde nevidelo dojčiace sa bábätko či väčšie dojčené dieťa. Ak dojčenie zostane naďalej za dverami, znamená to, že celá spoločnosť stráca možnosť učiť sa dojčiť pozorovaním. Preto MAMILA ako organizácia podporujúca dojčenie ponúka ženám možnosť prísť na podporné skupiny dojčenia, kde sa môžu ženy učiť dojčiť pozorovaním a môžu vidieť iné ženy ako dojčia.
Ako spoločnosť sme stratili dojčenie. A preto ho teraz nevieme vnímať ako niečo, čo sa bežne deje a čo si netreba na verejnosti nijako špeciálne všímať.
Pohľad na dojčiace matky mnohých ľudí poburuje, tak aspoň vysvetľujú inštitúcie svoje zásahy voči dojčiacim matkám. Čo je na dojčení poburujúce – odhalený kúsok prsníka?
Dojčenie je normálne, je súčasťou toho, ako z hľadiska biológie funguje starostlivosť o deti. Dojčenie zároveň chráni zdravie dieťaťa, ale aj zdravie ženy a znižuje náklady na zdravotnú starostlivosť, ktorú by sme inak my všetci museli zaplatiť. Najviac poburujúce na dojčení je to, že máme spoločnosť, ktorá vyrástla bez toho, aby dojčenie vnímala ako spoločenskú normu. Ako spoločnosť sme stratili dojčenie. A preto ho teraz nevieme vnímať ako niečo, čo sa bežne deje a čo si netreba na verejnosti nijako špeciálne všímať.
Dojčenie na verejnosti nie je len slovenský problém, riešia ho aj inde – v Česku vykázali dojčiacu ženu z banky, v USA dokonca z lietadla. Keď však dieťa dostáva fľašu, je všetko v poriadku. Prečo?
Dojčenie sa stratilo na celom svete. Podľa najnovšej správy WHO je na svete iba 41 krajín, kde je viac ako 2 roky dojčených aspoň 50 % detí . Slovensko medzi tieto krajiny nepatrí, hoci vďaka pôsobeniu laktačných poradkýň máme vyššie percento dojčených detí ako v Čechách či v USA. Aj napriek tomu na Slovensku už v šiestich mesiacov máme dojčených len okolo 50 percent detí, a preto v 2 rokoch je to ešte výrazne menej.
Anna Mydlilová z českej Laktační ligy vyzýva verejnosť, aby sa začala pozerať na prsia „zdravým spôsobom“ s tým, že dojčenie nie je nemorálne. Súhlasíte?
V MAMILE pracujeme s tisíckami žien, a môžem vám povedať, že ženy nedojčia na verejnosti preto, aby ukazovali prsia, a ani preto, aby mali pri dojčení obecenstvo. Ani preto, že chcú vystavovať dojčenie na obdiv. Dojčia preto, že dojčenie je spôsob starostlivosti o deti, je to niečo oveľa viac než len nakŕmenie dieťaťa. Napĺňa tak základné potreby dieťaťa, ktoré sú súčasťou jeho biologického a evolučného nastavenia.
Ako podľa vás možno meniť povedomie verejnosti o dojčení?
Zvýšením počtu dojčených detí. A efektívnou pomocou s dojčením vďaka profesionálnym laktačným poradkyniam. Problémy s dojčením na verejnosti sú prejavom spoločnosti, v ktorej sú dojčené deti menšina. Dojčenie treba prestať vidieť ako „alternatívny životný štýl“. Dojčenie je norma. Dojčenie je verejný záujem, pretože je to otázka zdravia a starostlivosti o deti. A preto dojčenie ako otázka verejného zdravia patrí na verejnosť.
Ak dojčenie zostane naďalej za dverami, znamená to, že celá spoločnosť stráca možnosť učiť sa dojčiť pozorovaním.
Väčšina za dojčením vidí poburujúce a neprípustné odhaľovanie sa, na druhej strane rešpektuje reklamy s erotickým podtónom, odhalené celebrity či ľudí v roztrhaných tričkách či nohaviciach podľa najnovšej módy – odvolávajúc sa na slobodu. Nie je to paradox?
Ľudia nie sú dostatočne oboznámení s významom a dôležitosťou dojčenia. Ľudia s pobúrením reagujú dokonca na rozličné dokázané vedecké fakty o dojčení.
Aké napríklad?
Napríklad to, či po pôrode žena hneď v prvých dňoch má alebo nemá mlieko. To, či je normálne mať na tretí či štvrtý deň po pôrode bolestivo naliate prsia. To, či je normálne, že ženy pri dojčení bolia bradavky. To, či dojčenie je dobré pre zdravie ženy alebo či žene ničí zdravia. Keď sa spomenie, čo dojčenie znamená pre dieťa z hľadiska rozvoja mozgu, z hľadiska jeho dlhodobého zdravia. To, aké zložky materské mlieko obsahuje a aké sú dôležité pre organizmus dieťaťa. To, či je alebo nie je možné pomôcť s dojčením ženám, ktorým ostatní ľudia povedali, že "nemôžu" dojčiť.
