Gabriela Šimová.
Foto: archív Gabriely ŠimovejČasto sa hovorí, že deti sa učia v škole veľa zbytočného učiva, a to nudným a nezáživným spôsobom. Je to podľa vás skutočne tak a školy sa veľmi nemenia?
Áno aj nie. Sú školy, kde to tak je, našťastie poznám veľa takých, kde učiteľské srdce horí. Učitelia tam nemajú cieľ iba splniť do bodky učebné osnovy a zaslúžiť si svoj plat, ale vedia učiť len vtedy, ak sú deti zaujaté. Učenie je pre nich prirodzenou potrebou, dokážu pre deti pripraviť aktivity, ktoré ich spoľahlivo vtiahnu do diania, hlboko ponoria do témy. Zaujmú každého, pripravia pre deti učenie objavovaním, cez zážitok. Sú takí učitelia, je ich dosť, nie sú všade. Viacerých poznám osobne, iných cez on-line svet. Dokážu nájsť tú správnu rovnováhu medzi učivom, sebou a deťmi, prepojiť učivo s detským svetom, ktorému rozumejú, urobiť niečo čarovného - školu, kde je dobre aj deťom, aj učiteľovi, kde si deti nevšimnú zvonenie a kde doma rozprávajú, čo zaujímavé dnes v škole robili a zažili, zistili a objavili.
Viacerí takíto učitelia často pracujú aj v ťažkom prostredí, oni však deťom rozumejú. Deti ich rešpektujú a do školy sa tešia. Títo učitelia sa neboja dať na prvé miesto dieťa, vzťah s ním, až potom ide učivo. Nepotrebujú, aby do bodky detailne prebrali všetko, ako to stojí v učebných osnovách. Nezaujímavo, faktograficky. Odvážia sa a vedia pre deti vybrať to podstatné z učiva. Dokážu to deťom predložiť a nechať ich učivo ohmatať zhora, zdola, dovnútra a von. Zapojiť viaceré zmysly súčasne. Vidieť, počuť, ohmatať, ochutnať, ovoňať, precítiť, odhadnúť... Pozrieť na vec z viacerých uhlov. Nechajú deti cibriť si kritické myslenie a zdieľať ich vlastné názory. To sú tí učitelia, na ktorých deti nikdy nezabudnú. Aj my sme takých mali.
Našťastie viacerí takíto učitelia sú už dnes aj mediálne známi vďaka súťaži o Učiteľa Slovenska. Dôležitú rolu hrajú vedenia škôl - či učiteľov a deti nechajú pracovať progresívne. To nie je len o interaktívnej tabuli. Je za tým oveľa viac. Odvaha tolerovať pracovný hluk na hodine. Vidieť a podporovať všetko dobré, čo tam vtedy prebieha. Nedusiť tvorivosť snahou o disciplínu vyžadujúc tiché sedenie v radoch, na svojom mieste, keď sa žiak hlási a môže odpovedať len vtedy, keď ho vyvolá učiteľ a keď jedinú správnu odpoveď pozná len učiteľ. A ešte si myslí, že musí byť neomylný, alebo má vedieť všetko. Omyl, nikto nevie všetko. A učiteľ je tiež len človek, ktorý sa stále učí. Čím viac viem, tým lepšie vidím, ako málo toho viem. To je cesta, ktorú potrebuje vidieť žiak. Nie učiteľské ego.
V čom je dnešná škola lepšia ako tá dajme tomu pred 30 rokmi?
V škole je viac života a dúfajme, že aj menej memorovania, viac objavovania a porozumenia učivu. Už nemáme jednotnú školu, kde sa v pondelok na hodine slovenského jazyka a literatúry učíme prídavné mená všetci naraz v republike. Pravdaže aj v minulosti boli učitelia, ktorí napriek dobe a prostrediu boli veľké osobnosti a dokázali aj za takýchto podmienok zasiať semienka, z ktorých vyrástlo niečo mimoriadneho a z tejto studnice čerpáme dodnes. Pravdaže sú ešte i dnes školy tradičného tipu a učitelia tradicionalisti, ktorí nikdy iní nebudú. Chce sa mi veriť, že miska váh sa nakláňa na tú lepšiu stranu.
Čo sa na školách veľmi nezmenilo a malo sa?
Zjavne pretrváva obrovský rozsah učiva a hlavne memorovania. Sú to zvyšky skostnatenosti molocha, akým školstvo je. Ťažkopádny, málo flexibilný, hoci sa o čo-to stále usiluje. Pri každom novom ministrovi školstva je to o niečom inom. Ten aktuálny zlepšuje prostredie škôl, nábytok a celkovo vonkajší vzhľad, čo nie je na škodu veci. Len sa samozrejme neujde všetkým a všetky školy ani o to nestoja. Žiaci so špeciálnymi potrebami, mnohí, čo sa doteraz prepadali systémom, dnes dokonca dostávajú viac, než na čo majú nárok zo zákona. Dostávajú špeciálnych pedagógov, psychológov, asistentov učiteľa, z čoho mám ja sama preveľkú radosť. Vždy som si priala, aby deti mali pri vzdelávaní v škole to, čo potrebujú a aby nikto nebol diskriminovaný, ako som to videla na viacerých zahraničných stážach. Odtiaľ som prinášala nové vetry do svojich tried aj pre kolegov z iných škôl, ako špeciálnu starostlivosť o deti so špeciálnymi potrebami robiť lepšie. Mnohé mnou odpozorované našťastie už prichádza aj k nám do škôl reálne, nielen teoreticky.
Čo podľa vás bráni väčším zmenám, aby sa moderné spôsoby vyučovania stali viac normou? Rodičia, zaužívané postupy?
Paradoxne nie rodičia ani deti, ale práve ten tradicionalizmus, zaužívané postupy zo strany niektorých učiteľov a vedení škôl. Čo všetko ešte dnes funguje v dnešnej škole! Jeden by neveril. Niekedy aj inšpekcia upevní niektorý neduh a učiteľ len „ohne chrbát“ pred požiadavkami všetkých. Je tu absencia odvahy, sebavedomia v učiteľskom prostredí, samozrejme nehovorím paušálne a verím, že väčšina škôl má zdravé prostredie.
Pravdou tiež je, že na učiteľov sa veľa nakladá a zbytočná administratíva na mnohých školách kvitne. Zodpovednosť za zdravie detí má učiteľ neustále, čo je prirodzene nutné. Len ten štýl, ktorým sa to istí, nebýva vždy adekvátny. Učiteľ často nemá základnú psychohygienu a rýchlo sa opotrebúva. Zväčša „nemá gule“ obhájiť si svoje poslanie, pre ktoré v škole je. Stačí nazrieť do učiteľských skupín na sociálnych sieťach. Keď sa učiteľ odváži a napíše úprimný status, je príspevok rýchlo virálny. Učitelia si posťažujú, uľavia, prejavia súhlas a na druhý deň pokračujú v pôvodnom stereotype. Nie je to dobrý vzor pre deti.
Ako by podľa vás teda mala vyzerať ideálna škola dneška?
Miesto moderné, flexibilné, plné podnetov, kde učitelia môžu realizovať svoje projekty. Sebarealizovať sa podľa svojej prirodzenosti, záujmu, zamerania a individuálnej hodnoty, kde sa kolegovia vzájomne podporujú a pomáhajú si, kde sú deti spokojné, aj ich rodičia, kde sa všetci rešpektujú a majú príjemné, úprimné vzťahy, kde je priestor pre kreativitu, kritické myslenie, otvorenú myseľ, kde sa nehľadajú prekážky a ako sa čo nedá. Naopak hľadajú sa možnosti, ako robiť veci inak, lepšie a tvorivejšie. Duplikovať osvedčené postupy. Žiaci sa tešia do školy a sú v nej radi. Rovnako aj učitelia. Ich práca je pre nich poslaním. Rodičia ľahko zverujú svoje poklady do rúk učiteľov, lebo im dôverujú. Pri konfliktoch efektívne vzájomne komunikujú a nachádzajú riešenia.
Dieťa má právo, aby sme ho podporovali v tom, čo ho baví.
Akými metódami sa dá dosiahnuť, že škola bude zmysluplnejšia pre deti aj učiteľov?
Využívať silné stránky učiteľov, podporovať ich v tom, čo robia, v ich vzdelávaní a aktivitách. Ako hovoril už Ján Amos Komenský, aby bolo menej averzie a zbytočnej práce a viac radosti a porozumenia z objavovania sveta. To je pre dieťa prirodzené. Na svet sa rodí zvedavé, ochotné zúrivo objavovať svet okolo seba. Posmeľme ho a ukazujeme mu jeho cestu za poznaním a objavovaním sveta. To chce predsa každé dieťa. Dieťa sa smie spýtať na to, čo ho zaujíma a dostať odpoveď. Má právo byť rozvíjané a podporované v tom, čo ho baví. Môže si vybrať spôsob, akým sa učí, čas, koľko mu to zaberie. Keď dáme na prvé miesto dieťa pred učivom, vtedy sa dejú „zázraky“. Cez učiteľovu osobnosť, jeho toleranciu a lásku k dieťaťu otvárajme pomyslené dvierka do sveta poznania.
V školách je veľa rôznych projektov a školských podujatí, fungujúcich školských tradícií. Vrátane zábavných aktivít, ktorými budujeme lokálnu komunitu. Je fajn realizovať všetky dobré nápady vlastných učiteľov, preberať najlepšie pedagogické skúsenosti aj z iných škôl, nápady, ktorými sa nadchnú učitelia školy, skúsia ich, adaptujú si ich pre svoje prostredie a aktuálnu situáciu. Vedieť nielen nadchnúť deti, ale aj oživiť rutinu a priniesť svieži vietor do školy. Je žiadúce iniciovať párové, skupinové a projektové metódy, pretože sú aktivizujúce, otvárajú možnosti, podporujú tvorivosť, samostatnosť, logické myslenie, kritické myslenie a hlavne spoluprácu medzi deťmi. V živote budú deti zväčša pracovať v tímoch. Kde inde ako v škole by sa to mali naučiť? Je dobré, keď sa vzdelávanie učiteľov podporuje. Lebo odtiaľ nosia učitelia nové a nové metódy a formy práce. Múdrosť sa ešte stále nedá naliať do hlavy pomyselným lievikom. Treba zapáliť iskru, z ktorej sa rozhorí plameň v očiach detí, v ich srdciach, vyvolá to u nich záujem, po čase vášeň.
Nudný učiteľ samozrejme rýchlo vychová nudnú triedu a nadšený učiteľ čoskoro nadchne aj deti a kolegov. Tomu sa nedá dlhodobo odolávať. Len nezabiť to nadšenie a vášeň zbytočnosťami a vecami nesúvisiacimi s výchovno-vzdelávacím procesom. Za mojich aktívnych čias sme robili v našej škole s veľkým úspechom školské aktivity ako Superstar, Vilomeniny, Miss, Spieva celá škola, žiacku konferenciu, karnevaly, projektové súťaže, Farebné dni, hrali sme divadielka v angličtine a iné aktivity. Vždy priniesli svieže vetry do stuchnutého stereotypu chodu školy, vyjasnili priestor, preteplili klímu školy a vzájomné vzťahy medzi deťmi, učiteľmi, rodičmi sa skvalitnili. Nehovoriac o emotívnom prvku a sile zaujatia zo zážitku. Deti boli presvedčené, že sa v taký deň neučia. A naučili sa prirodzene viac ako inokedy, a to životným zručnostiam.
Dlhoročná pedagogička.
Foto: archív Gabriely ŠimovejNapríklad moji piataci zvykli vyhadzovať desiatu do koša. Bol to chlebík. Na mesiac október, ktorý je mesiacom úcty k starším, som preto naplánovala návštevu starých rodičov v triede, nech vidia školu, kde chodia ich vnúčatká. Od rána sme piekli v pekárničke vlastný chlebík. Piekol sa teda sám, len cez prestávky sme ho chodili sledovať. Slinky sa zbiehali. Na poslednú hodinu sme privítali starkých. Téma triednickej hodiny bola „Chlebík je dar“.
Deti privítali svojich starých rodičov poéziou a príbehmi. Nasledovala prezentácia o tom, ako ťažko sa dorába obilie, v pote tváre. Melie sa na múku. Pekár chlebík upečie a to, že chlebík je dar, si už deti vyvodili samé. Starí rodičia im povedali o tom, ako sa správať ku chlebíku. O tom, že chlebík sa nevyhadzuje. Že keď padne na zem, treba ho pobozkať. Bol to zážitok. Nakoniec sme ten náš napečený chlebík pokrájali, natreli maslom a spolu zjedli. Odvtedy už nebýval chlebík vyhodený v koši.
Námetov na triednickú hodinu bolo vždy dosť, vyplývali zo života v škole. Lásku ku knihe sme podporili prespávačkou v miestnej obecnej knižnici. Pred spaním sme si čítali. Deviataci zasa pripravili prekvapenie pre malých piatakov. Bol čas Halloweenu. V parku sme dali vypnúť verejné osvetlenie a išli sme hľadať skrytý poklad. Po ceste sme stretali príšery, mátohy, bosorky a kostlivca. To bolo piskotu. Nakoniec sa po toľkých peripetiách poklad našiel. Bol to zážitok? Preveľký. Alebo stanovačka v škole. Deti chceli stanovať v škole. Piataci. Pani učiteľka si musela kúpiť stan, všetky tam s ňou chceli spať. Na stanovačku si priniesli zoznam piesní aj s textami. Piesne, ktoré sa u nich v rodine spievajú. Zaspievali sme si ich pri ohníku spolu s pani riaditeľkou, ktorá naše zážitky podporila.
Aj učiteľka sa môže stať Supermanom.
Učili ste angličtinu, ako to na vašich hodinách vyzeralo z pohľadu zážitkového vyučovania?
Veľmi jednoducho, hlavne u mladších žiakov. Tí uveria všetkému. Máme v knihe Supermana? Povieme im: „Aha, deti, Superman letí“, otvoríme mu dvere, natiahneme ruky a učiteľka v roli Supermana priletí pred deti. Na otázku, kto chce byť Superman, vystrelí les rúk do vzduchu. Učíme sa klásť jednoduché osobné otázky. To ale deti nevnímajú a spontánne otázky kladú Supermanovi. Ten odpovedá na to, ako sa volá, akú má adresu, telefón, záľuby, rodinu. Všetko, čo ich napadne. Aby sa urobilo zadosť systému známkovania, tí najaktívnejší na konci hodiny dostanú jednotku. Za vedomosti, prirodzene. Za mojich čias nebolo ťažké povedať, že k nám do triedy príde princezná Diana a deti sa jej môžu opýtať, čo ich zaujíma. Dnes môžete pozvať princezničku Charlotte či malého Archyho. Deti sa ich môžu spýtať, ako sa majú, koľko majú rokov, na ich obľúbené veci, čo robia vo voľnom čase. Je to hranie rolí. A deti rady hrajú role.
Alebo ako naučiť malé deti názvy krajín? Už sú oddprezentované, výslovnosť precvičená, teraz je tu otázka, ako učivo upevniť, aby to nebolo číre mordovanie memorovaním. Žiak teda príde pred ostatné deti s knihou, ktorá predstavuje tabuľku s názvom krajiny, ktorú nesie športovec na olympiáde a hovorí: „I am from Argentina“, všetci tlieskajú, mávajú, vystriedajú sa všetky krajiny a všetky deti. Potom pridáme variant s národom, to isté, len „I am from the USA. I am America.“
Na nasledovné treba mať riadnu dávku odvahy aj tolerancie okolia, o to môžeme požiadať vopred. Minulý čas sme upevnili raz pomocou „lúpežného prepadnutia“, ktoré prebehlo priamo na hodine. Diskrétne sme sa dohodli so žiakom z inej triedy, ktorý si priniesol masku, banán namiesto pištole a vletel nečakane do triedy: „Ruky hore, to je prepadnutie!“ Pobral deťom perá, zošity, peračník a zmizol. Deti lapali po vzduchu. Vydýchli si, len keď uvideli, že pani učiteľka na tabuli píše slovíčka z témy, ktorú zažili a hádali významy slov. Pýtala sa ich na slovesá ako prísť, byť, stáť, kričať, zobrať, utiecť a k nim napísala tvar minulého času a vetný vzor, s ktorým išli pracovať. Popisovalo sa lúpežné prepadnutie. Priamo do zošita. Zhrnutie, domáca úloha, urobiť k tomu projekt, ktorý prezentovali pred triedou a minulý čas bol nenásilne osvojený. Pre námety ako hranie rolí či pantomíma sú dostupné zdroje. Jedným z nich je aj moja metodika „Učiť angličtinu zábavne“. Učiteľ tam vie nájsť tipy dostupné k ruke, metódy overené praxou.
Ďalej dialógy si deti môžu nahrať priamo na mobil na hodine. Myslím teraz na mladšie deti. Je to pre ne tiež zážitok. Pravda, dialóg má svoju osnovu, vopred sa naučiť frázy, ktoré budú potrebovať. Starší žiaci môžu tvoriť príbeh pod vedením učiteľa. Na začiatku hodiny deti tvrdia, že ony žiadne príbehy nepoznajú, ani nič také nezažili. Na konci hodiny majú všetci svoj jedinečný príbeh, ktorý zaujme pri prezentácii pred triedou. Berieme ich tiež von, urobia si fotografie do projektov, získajú materiály na spracovanie.
Učiť sa angličtinu pomocou počítačových programov, to je tiež zážitok. Teraz majú učitelia obsiahle zdroje, knižné, digitálne, až môžu byť zahltení. Boli časy, keď neboli také možnosti a učilo sa na kolene. Dnes stačí vybrať si z mora webov, hier, programov, naplánovať, čo budeme učiť, ako a hlavne prečo to urobíme takto, aký bude výsledok, za aký čas.
U mňa fungovala aj práca s cvičeniami, napríklad v programe Alf. Ten milujú nielen deti, ale aj učiteľ, lebo nemusí prácne opravovať každú žiacku chybu. To urobí za neho počítač. Dieťa hrá a hrá, kým nedosiahne stopercentný výsledok a to už je výborne zvládnuté učivo. Upevní si slovnú zásobu, frázy, gramatiku.
Ako učiť cudzie jazyky zábavne, ale pritom efektívne? Napríklad moja dcéra je zo zábavnej angličtiny v škole nadšená, ale v skutočnosti ju potom jazyk učíme doma, aby vôbec niečo vedela.
Skĺbiť oboje, to je práve to majstrovstvo učiteľa. Psycholingvistika hovorí, že ak dieťa požiadame, aby napríklad použilo angličtinu s cudzincom, je to naň veľa. Aj dospelý človek sa najskôr osmeľuje, oťukáva, kým sa odváži prehovoriť. To, čo vie, nemusí automaticky dávať von. Je to schované, ono to vyjde von, keď príde potreba a správny čas. Rovnako aj pred rodičom. A nezabudnime, že ak ide o malé deti, učivo sa ešte bude stále opakovať, rozširovať a upevňovať rôznym spôsobom, v rôznych kontextoch, kým bude pevno osvojené. To, že to dieťa nereprodukuje rodičovi „na požiadanie“, ešte nemusí znamenať, že to aj neovláda. Raz budete isto prekvapení, keď sa uvoľní a bez svedkov si bude pre radosť deklarovať riekanky, spievať pesničky, vyratúvať čísla, dni, mesiace a nachádzať anglické slovíčka všade. Na tričku, na plagátoch, na bilbórdoch, obchodoch a inde.
Mohli by ste mi popísať váš projekt, tematické vyučovanie Farebné dni? Čo všetko ponúka školám učiteľom i žiakom?
Deti radi zisťujú, skúšajú, bádajú. Objavujú nové učivo. Je to iné učenie, zážitkové. Niečo ako vpustiť do školy čerstvý vzduch, zmenu. A zmena funguje ako zázrak aj počas Farebných dní. Ako to vyzerá, napríklad počas „Bieleho dňa, dňa mlieka“? Deti zvyknú hovoriť, že mlieko nepijú. Neľúbia ho. Počas Bieleho dňa sledujú prezentácie o mlieku a mliečnych výrobkoch. Pred ich očami sa premietajú farebné fotografie jogurtov v pestrých obaloch, acidká, tvarohy a rôzne syry. Sledujú s rozžiarenými očami to ľúbivé divadlo. Odmietavý postoj k mlieku nenápadne odchádza. Objavujú pre seba, že túto takmer dokonalú potravinu, mlieko predsa len konzumujú v mliečnych výrobkoch.
Cestu mlieka od kravičky až na stôl žiakovi ponúkneme na praktickom stanovišti Mliečna cesta formou tvorivej dramatiky. Predstavte si žiakov v bielom oblečení, ako sa vžijú do roly kravičky pasúcej sa na zelenej lúke. Užíva si slnka a šťavnatej trávičky. A teraz ste dojič. Svoju kravičku podojíte. Mliečko vylejete do kanvy. Ste vodičmi mliekarenského auta a veziete nadojené mlieko do mliekarne. Tam ho nahrievajú, ukážte, ako silno nahrievate. Tak a teraz ochladzujete. Nakoniec mlieko balíte do tetrapakových krabíc a rozvážate do obchodov. Ste zákazníkmi v obchode, naložíte si mlieko do vozíka, odnesiete domov a vypijete. Formou improvizácie žiaci zažívajú učenie sa celým telom. Objavujú fakty prostredníctvom silného, intenzívneho zážitku.
Počas Červeného dňa zasa zisťujú na príbehoch detí, ich rovesníkov, kedy a prečo deti a ľudia potrebujú dostať krv od darcu. Objavovaním zistia sami, že krv je vzácna, nedá sa vyrobiť ani ničím nahradiť. A darcovia krvi sú vlastne hrdinovia. Nikto im tento názor nehovorí, prídu na to sami počas sledovania prezentácií, ktoré prezentujú deti samotné a na praktických stanovištiach. Tam si získané vedomosti precvičujú a upevňujú. Dokonca sa pochvália svojimi darcami krvi z rodiny a okolia. Tú úlohu naplnili ešte pred Červeným dňom. Na záver dňa prebehne vedomostný kvíz. Odmenení sú víťazi a tými sú všetky deti. Odchádzajú domov so silným emotívnym zážitkom. Myslia si, že sa neučili a naučili sa v ten deň viac ako inokedy. Samé deti vravia, že Farebné dni majú šťavu, sú popretkávané hudbou, videami, pohybom, umením, logikou, jazykom...
Pri tomto vyučovaní sú zapojené viaceré zmysly súčasne a postupne aj všetky typy inteligencie. Deti sú hlboko vnorené do témy, na celý deň. Školský zvonec je vypnutý a téma sa preskúmava zo všetkých uhlov, do hĺbky a šírky. Podporuje sa tvorivosť, umenie a kritické myslenie. Je to projekt, jeho hlavnou organizačnou formou je skupinová práca. Zaujímavé je, že napríklad na druhom stupni sú v skupinke deti od piatej po deviatu triedu. Spolu v jednej skupinke.
Učia sa spolupracovať, presadiť sa, podriadiť sa. Spoznávajú sa. Pretepľuje sa klíma školy. Úlohy sú premyslené. Nenalievajú sa deťom hotové poznatky, ale deti učivo sa objavuje krok za krokom. Farebné dni, integrované tematické vyučovanie, je vysoko efektívne učenie vhodné pre 2. stupeň ZŠ, s úpravou pre všetky typy škôl. Zážitok z Farebného dňa umocňuje jednotná farba oblečenia detí a učiteľov. Červená, biela, modrá (Deň vody), zelená (Deň Zeme) a pestrá (Pestrofarebný deň). V závere je prirodzená zvedavosť nasýtená, učivo porozumené a lepšie zapamätané.
Aký je záujem o Farebné dni zo strany škôl?
Viaceré školy si organizujú jeden Farebný deň ročne. Iné majú Farebný týždeň. Je veľa osvietených riaditeľov aj nadšených učiteľov. Tí si naše materiály adaptovali na svoje prostredie, aktualizovali si ich podľa svojej potreby a boli spokojní. Zopár stoviek Farebných dní si našlo svoje miesto v školách na Slovensku. Kolegovia, ktorí skúsili tematické vyučovanie, vedia, že chcú niečo iné, nové. A deti milujú zmenu. Nie všetky deti a ihneď. Chce to prípravu. Robíme to tak, aby sa deti na ten deň tešili týždeň vopred. Vystavíme pozývací plagát. Deti v triedach si urobia nástenky k téme, splnia úlohu. Napríklad odpovedia na otázky v ankete o ich stravovacích návykoch, či zistia, kto v ich okolí je darcom krvi, alebo zberajú tetrapakové krabice od mlieka. Na konci Farebného dňa sa doteraz deti bežne spýtali, aký Farebný deň bude nabudúce a kedy sa to stane.
Čo známky, majú v súčasnosti vôbec nejaký význam, nie je to prežitok?
Mňa ako učiteľku niekedy až otravovali. Nepotrebovala som ich. Najviac pri malých deťoch. V našich slovenských končinách však majú svoje hlboké korene, ktoré sa nedajú len tak vytiahnuť. Je to prostriedok vonkajšej motivácie. Nie sú kľúčové, nie sú naším cieľom. Tým sú vedomosti, vzdelanie a životné zručnosti.
Nie je však škola stále len súťaž o to, kto bude mať dobrú známku a viac sa podporuje súťaživosť na úkor spolupráce?
Tá súťaživosť je u niektorých detí, lebo ich tak vedú rodičia či učitelia. Môže vylepšiť výsledok učenia, spolupráca v škole je však lepšia vec. Vlastnou vzájomnou pomocou vedia deti zájsť ďalej a ďalej. Ja sama som skúsila pridať vo vlastnej triede aj slovné hodnotenie. Predsa len je tu aj tá výchovná stránka, ktorá je dôležitá tiež. Deti dostali aj známky, aj slovné vysvedčenie. Myslím, že si ho dlho čítali a odložili. Deti vraveli, že mama si to stále číta.
V slovnom hodnotení sa o sebe dozvedeli viac. V čom sú ich silné stránky, v čom slabiny, na čom treba popracovať. Keď som ukážky zverejnila v našej virtuálnej učiteľskej knižnici, mnohým mojim kolegom sa to veľmi páčilo. Väčšina sa zhodla, že absolútne na také niečo nemajú čas, lebo musia robiť práve tie veci nesúvisiace so vzdelávaním a výchovou. Stále vyberať nejaké peniaze, vyplňovať formuláre pre každý pohyb dieťaťa, vyrábať veľa dokumentov na každú akciu, potom to posielať rodičom na podpis, zberať, riešiť škody, priestupky, organizovať nielen vyučovanie, stále strážiť bezpečnosť na dozoroch. Učiteľ zväčša nestíha, nemôže sa ani napiť ani na WC zájsť... A pritom všetko v škole sa odvíja od jeho osobnosti. Škola je taká, akí učitelia v nej pracujú. Od nich záleží, aká atmosféra v škole panuje. Isto formálna autorita tu je. Chcem veriť, že jej je v našich školách stále menej a menej. Som večný optimista. Všetko, čo chceš, to dokážeš, je moje krédo a ostalo mi aj na dôchodku.
Gabriela Šimová, učiteľka na dôchodku, je matkou troch dospelých detí. Vyrástla v Bábe, dedinke pri Nitre. Študovala v Nitre, aj vo Volgograde. Učila 35 rokov v základnej škole ruský jazyk a anglický jazyk. Aktívne sa stále a všade vzdelávala, aj na zahraničných stážach v Dánsku, Belgicku a vo Veľkej Británii.
Miluje svoju rodinu a vzdelávanie. Jej koníček metodika vyučovania. Svoje skúsenosti šírila na konferenciách, viaceré pretavila aj do knižnej podoby a do pomôcok. Viac o projekte Farebné dni nájdete na tomto odkaze.
Jej srdce ostalo pri deťoch a v deťoch. Na dôchodku sa venuje marketingu vlastných vzdelávacích projektov. Čas venuje i ekológii priestoru, krásy a zdravia - Gabi ZELENÁ CESTA , BEZ chémie | Facebook. Svoje nadšenie a energiu vkladá do ľudí, ktorí si chcú formovať postavu, byť zdravšími a šťastnejšími - Gabi SCHUDNI | Facebook.
Miluje svoju rodinu a vzdelávanie. Jej koníček metodika vyučovania. Svoje skúsenosti šírila na konferenciách, viaceré pretavila aj do knižnej podoby a do pomôcok. Viac o projekte Farebné dni nájdete na tomto odkaze.
Jej srdce ostalo pri deťoch a v deťoch. Na dôchodku sa venuje marketingu vlastných vzdelávacích projektov. Čas venuje i ekológii priestoru, krásy a zdravia - Gabi ZELENÁ CESTA , BEZ chémie | Facebook. Svoje nadšenie a energiu vkladá do ľudí, ktorí si chcú formovať postavu, byť zdravšími a šťastnejšími - Gabi SCHUDNI | Facebook.
