Netreba vždy hľadať veľké riešenia problému, niekedy stačí len jeho prijatie, vraví Taťjana Horká.
Foto: archív Taťjany HorkejV rámci svojej praxe sa venujete aj problémom, ktoré si do dospelosti prinášame z detstva. Dá sa povedať, ktoré sú tie najzávažnejšie zranenia?
Zranenia vznikajú životom samotným. Sú súčasťou života. Môžu vzniknúť už v lone matky, pri pôrode i neskôr. Kontinuálne, ako ide život. Jedno z najväčších zranení je odpojenie sa od života samotného. Ak sa odpojíme od prúdu života a zacyklíme sa v nejakých predstavách, konštrukciách, ktoré si vyrobíme v hlave a ktorým uveríme.
Taťjana Horká
Má predkov z východu Slovenska, je však rodáčka z Brna, kde dodnes žije. Vyštudovala medicínu, všeobecné lekárstvo. Z oddelenia detskej kardiológie v brnenskej nemocnici prešla na detské oddelenie, neskôr, v rokoch 2002-2004 bola primárkou oddelenia detskej klinickej psychológie a psychiatrie Fakultnej nemocnice Brno – Detská nemocnica. Má atestáciu z detskej psychiatrie, pracovala na detskej onkológii a absolvovala viaceré odborné kurzy, vrátane terapie pevným objatím psychologičky Jiřiny Prekopovej. S manželom založili neštátne zdravotnícke centrum Psychoprofi, dnes sa venuje konzultačnej a poradenskej činnosti v oblasti duševného rozvoja. Prednáša a organizuje liečebné a zážitkové semináre aj v Bratislave. Je rozvedená, má dve dospelé dcéry a jednu vnučku.Odpojenie od života niekedy začína tým, že matka nemôže so svojím dieťaťom byť a odovzdá ho – inštitúcii alebo príbuzným. S matkou je dieťa v maternici spojené pupočnou šnúrou, a táto kontinuita by mala pokračovať nejakým spôsobom i po narodení. Keď sa kontakt s matkou preruší, dieťa je odlúčené, zažíva zmätok. S čím som sa ja stretla v praxi, bolo to, že ľudia sa rozpomínali, ako v detstve prišli o blízku osobu, napríklad ochorením alebo tým, že matka šla pracovať a oni to skrátka nezvládli, adaptovať sa. Plakali, pol roka, rok, kým okolie zväčša utešovalo rodinu: „Nechajte ho vyplakať, to prejde.“ A oni plakali. Na takúto traumu sa potom nabaľujú ďalšie a ďalšie traumy, ktoré človek už nedokáže spracovať. Takže potom si už sebou nesie toto opustenie, strach zo separácie aj od ďalších ľudí, neprijatie v skupine... Je toho veľmi veľa, čo ľudí zraňuje, už v tých raných vývojových obdobiach.
Ktoré zážitky sú najťažšie spracovateľné?
Opustenie. Dospelí muži i ženy sa boja, že zostanú sami, že ich svet neprijme, že im ublíži. To im potom spôsobuje obrovský strach zo života. Ľudia nemajú tú „zdravú výbavu“, často hovoria „nemôžem ďalej, neviem, čo bude ďalej“. Sprevádza ich obrovská neistota, nedôvera k ostatným. Neustále sú v strehu, či im nebude ublížené, čo neraz vedie aj k telesným ťažkostiam.
Nepreceňuje sa význam týchto zranení? Veľa ľudí by vám možno povedalo, že všetci sme si prešli nejakými ťažkosťami, tie patria k životu, akurát sa kedysi nerobila z toho taká veda, sme tu, žiadne padavky, a podobne.
Na to by som povedala, že sa môžeme pozrieť, čo sme urobili so Zemou, ako ju rabujeme, ako sa staviame proti životu, robíme veci, ktoré nie sú v súlade so životom a považujeme to za normu. Vojna, mocenské záležitosti, strach z chorôb, neustály tlak na výkon... Nemáme k životu ten postoj, ktorý nám ukazuje príroda – že je tu nejaký cyklus, že to mláďa zo začiatku potrebuje naozaj intimitu, len pár ľudí okolo seba, sprevádzanie zo strany dospelých, a neskôr si ide životom... My sme z tohto rytmu úplne vypadli. Keď niekto dnes povie, že človek to predsa musí prežiť, všetci sme to prežili, nuž, ja vidím tú bolesť tých ľudí, ktorí ku mne chodia, ktorí plačú, krčia sa v kútikoch, berú tabletky, len preto, že nie sú vypočutí, neboli vypočutí... Spoločnosť, ktorá dáva na každú vec medikamenty, mi príde chorá. Sú ale aj rodiny, kde je úcta k životu a vytvorené podmienky, kde sa deti neboja života, riskovať, skrátka žiť.
Tieto deti nikto nezranil?
Možno aj áno. Ale potom došlo k dosýteniu ich potrieb a ide sa ďalej. Deti sú zvedavé, prejavujú sa. V protiklade s deťmi, ktoré sú utiahnuté, chveje sa im hlas, keď sa majú ozvať, lebo sa boja odmietnutia, majú veľké strachy. A aj dnes sú dospelí muži a ženy, ktorí o tom dokážu hovoriť, vravia napríklad, čo by za to dali, keby mohli vtedy ako deti ostať ešte chvíľu doma, keby ich nik nepresviedčal, že to musia zvládnuť, lebo to zvládli všetci... Poznám konkrétne prípady, keď sa s tým muž v strednom veku potáca doteraz, nie je schopný nadviazať partnerský vzťah, lebo v každej žene vidí tú matku, ktorá ho opustila, a ktorá ho zas opustí. Takže kontinuita tohto zranenia pretrváva.
A čo s tým?
Myslím, že sme schopní tie zranenia zvládnuť, vzájomne si pomáhať. Ak sa človeku dostane to, čo potrebuje – dotyk, súcit a podobne. Ak sa však stretnú dve, tri zranené bytosti v jednej rodine, je to potom bitka o moc, územie a vyhráva ten, kto zaženie do kúta ostatných.
Do akej miery sa dajú zranenia z detstva vyliečiť?
Je to individuálne. Niekto začne cítiť, že sa s ním niečo deje, začne chodiť po lekároch, ak mu nič nenájdu, skúsi psychohygienu, bojové umenia, sebarozvoj a podobne. Kým my ženy svoje zranenia častejšie zdieľame, vyplačeme sa, muži to často riešia cez fyzické tréningy. Niekto si dá zasa tabletku a ide do práce, ale je to tiež v poriadku, je to jeho cesta. Iný to zapíja, utlmí zranenie a vedomie, že sa bojí, alkoholom, drogami. Za každou závislosťou, ktorú vidíme, je trauma. Prejedanie sa, gamblerstvo, a podobne. To je tiež odpoveď na to, že niečo je zlé v našej civilizácii, ak trpíme závislosťami kvôli niečomu, čoho sa nám nedostávalo.
Čiže dá sa povedať, že cestou, ako predchádzať zraneniam, je venovať deťom dostatočnú pozornosť a dať im blízkosť, ktorú si vyžadujú?
Vytvoriť podmienky, aby sme v detstve boli čo najviac závislí na blízkej osobe, ktorá nás nosí, mazná, kolíše, aby sme sa na ňu mohli spoľahnúť, aby tam pre nás bola vždy, keď potrebujeme – to je cesta k nezávislosti v budúcnosti. Také dieťa sa potom lepšie osamostatní. Je to aj môj prípad – nezažila som škôlku, šesť-sedem rokov som vyrastala vonku, na dedine, s mamou, ku ktorej som mohla kedykoľvek prísť.
Dnešné škôlky sú kadejako špecializované, snažia sa o rozmanité prístupy a je veľa rodičov, ktorí povedia, že ich dieťa je v škôlke šťastné.
Je to možné a je to v poriadku. Dieťa je možno už tak podriadené, alebo naopak, tak nasýtené matkinou prítomnosťou, že už bolo schopné urobiť tú separáciu. Ak je to ten druhý prípad, že matka mu dala to maximum a dieťa získalo dôveru k ľuďom, to je to víťazstvo.
Vráťme sa ešte k liečbe zranení – každý teda potrebuje niečo iné? Niekto naplnenie dávnej potreby, iný vyrozprávať sa, cvičiť v posilňovni či užívať tabletky...
Tých ciest je veľa. Koľko nás tu je, toľko ciest sme schopní vymyslieť. Nových a objavných. Každému bude pomáhať niečo iné. Netrúfam si povedať, čo je dobré a čo je zlé, pretože neviem, na základe čoho by som to mohla vedieť.
Taťjana Horká miluje prírodu. V lete navštívila kraj svojich predkov a s batohom na chrbte prešla hrebeňom Polonín.
Foto: archív Taťjany HorkejCítim sa skôr ako konzultantka, človek, ktorý vedie rozhovory. Terapeutka, tak som sa videla pred rokmi. Dnes už vidím, že môžem len sprevádzať, že to liečenie prebieha úplne bezo mňa. Mám veľkú úctu k tým procesom, sprevádzanie človeka naspäť k tej bolestnej spomienke, pozrieť sa na to zranenie znova, otvoriť ho... Tá jazva tam už často bude navždy, ako chirurgický rez. Ale niekedy postačí len tomu porozumieť. Inokedy je účinná aj fyzická podpora, dotykom, objatím. Prípadne nechať človeka vykričať sa, ak ho to bolí, neblokovať bolesť, ale prijať tie emócie, dať im čas a priestor na ich vyjadrenie, zároveň byť s tým človekom pri tom – to som sa naučila od Jiřinky Prekopovej (uznávaná psychologička, propagátorka terapie pevným objatím, pozn. red.).Tých techník je veľmi veľa a ja nemôžem vybrať jednu. Dá sa použiť kadečo. Rozhovor, dotyk, práca s telom, niekto je adept do tmy – sedem dní v tme a tichu. Je dobré porozumieť svojmu zraneniu, tomu mechanizmu. Niekedy tiež pomáha nájsť niekoho, kto človeku pomôže zažiť ten zážitok, ktorý nezažil, a ktorý potrebuje zažiť, to prijatie, že aj s tým zranením tu daný človek môže byť a že je to v poriadku.
To postačí? Priznať si problém, zmieriť sa s ním?
Áno, je na to dokonca jedna technika, ktorú mám tiež od Jiřinky (Prekopovej, pozn. red.) – zmierenie sa s vlastnými rodičmi. Robili, čo mohli.
Áno, človek si to povie, ale ovplyvní ho to natoľko, aby začal vnútri cítiť niečo iné?
Človek predovšetkým začne mať radšej sám seba, pretože je akoby utkaný zo svojich rodičov, pracuje s ich esenciou v sebe. To vnútorné zranené dieťa je totiž často odlišné od obrazu, ktorý vidia ostatní. To zranenie je vlastne vlastný vnútorný obraz toho, ako sa k človeku chovali ostatní, v tomto prípade rodičia. Človek to vo svojom vnútri vníma podľa seba a to najväčšie zranenie môže byť potom práve ten obraz, ktorý si o tom vytvoril, a ktorý tam nosí. Niekedy môže byť teda ozdravné zmierenie sa s rodičmi, prípadne nasimulované postavenie rodiny a jej jednotlivých členov tak, aby človek videl aj iný obraz, než doposiaľ vnímal. Že on sám v tej rodine môže stáť niekde úplne inde, než sa sám doteraz videl.
Áno, videla som to na vašom seminári, že ľuďom nasimulujete situáciu napríklad svojho zrodenia, resp. oni si sami ju narežírujú, čo ako chcú. Do akej miery to ale môže reálne pomôcť človeku, ak mu niekto cudzí bude hrať láskyplného rodiča a povie mu vopred určené láskyplné slová? Veď stále je to len cudzí človek a slová, ktoré sme mu nakázali povedať. Dá sa takému niečomu uveriť?
Je to o tej tvorivosti. Či človek chce zažiť ten zážitok skrz inú ľudskú bytosť, či si to dovolí takto zažiť.
Ale tá iná ľudská bytosť predsa stále len hrá to divadlo, ktoré jej ten človek narežíroval. Nie je to naozaj.
Ale tomu zranenému človeku sa v hlave tiež hrá len to divadlo toho zranenia. Je teda otázka: Je to ozajstné divadlo? Poviem príklad z praxe: Chlap meter deväťdesiat, ktorý sa práve vrátil z dôležitého rokovania, mi tu vykladá, že je zranený, že sa schováva v kútiku, lebo sa bojí. Je to ozajstné? To je tá otázka. Čo mu to vyživuje? Je to len v jeho hlave. A rovnako, keď si my vytvoríme prostredníctvom simulácie iný zážitok, je to akoby sme jedno divadlo nahrádzali iným. Akoby sme začali tancovať iný tanec. Skrátka dovoliť si hrať ten život aj s inými kartami. Skúsiť to.
Na seminároch Taťjana pracuje s rôznymi pomôckami. Úsmev nechýba nikdy.
Foto: archív Taťjany HorkejVeď napokon, prečo je pre deti taká dôležitá hra na počítači? „Veď to tam máš iba akože,“ vravím im. A oni, že nie: „To nie je akože, to je naozaj, my to cítime, riadime to.“ To je tá hra. Je to veľmi podobné. Dostať sa do tej hry.
Aha, čiže hra, ktorú si riadim tak ako chcem ja.
Môžem byť v tej hre a môžem v nej hrať inú rolu. V hlave nejde o nič iné než o hru. Hru myšlienok, ktoré vyvolávajú emócie. Pretože máme myšlienkové vzorce, ktoré nám vstupujú do tela a menia sa v rozličných situáciách. Napríklad ak človek pracuje v záhrade, sústredí sa len na tú prácu, zrazu necíti trápenia, nič. Zapojil telo, bola to iná hra, ktorej veril. A keď zas príde dovnútra, kde má pokoj a ticho, trápenia opäť nastúpia.
Dajú sa zranenia vyliečiť úplne, aby sme nemali potrebu procesy opakovať?
Je otázkou, či sa dá hovoriť o vyliečení. Ak budeme uvažovať v zmysle, že sme boli zranení a je tam nejaká jazva, tak vždy, keď nás do nej život vženie, bude to bolieť. Ale vyliečiť sa... Ide o to, čo ľudia považujú za vyliečenie. Možnosť je vytvoriť podmienky, aby som sa tej bolesti nedotkla, prípadne sa z nej vyplačem. Niekto zasa ranu len zalepí, nevidí ju a považuje za vyliečenú. Aj to rešpektujem, je to jeho voľba. Niekto zas chodí s dvoma-troma zraneniami celý život a hľadá. Za jeden z najväčších zázrakov považujem prijatie: Mám to tu, patrí to ku mne, viem o tom, môže to vyjsť na povrch, ale ani nemusí.
Do akej miery je ťažké dostať ľudí k tomu, aby boli ochotní nazrieť takto na seba, na vlastné životy?
Tu je na nás, aby sme rešpektovali ich postoje. Som konzultantka, nerozhodujem o tom, aby som ja presviedčala ľudí: Poďte, pomôžem vám, lebo vy to neviete. Možno aj to, že sú ľudia, ktorí nezmenia svoje myslenie, správanie, ktorí neuznávajú, že niečo môže byť inak než je ich predstava, je dôležité. A tam si myslím, že ak by sme išli proti ich predstave, vyvolávame nátlak. Ale tiež môžeme povedať – áno, je to tvoja predstava, ja to vidím inak. Ide o to, či môžeme niekomu pomôcť, ak to nechce.
Možno aj chce, len nie je schopný zmeniť uhol pohľadu.
Tak potom môžeme uznať, že mu v tejto chvíli nemôžeme pomôcť. Ak nie je ochotný nič zmeniť, urobiť. Niekedy príde šoková terapia, napríklad skok do ľadovej vody, ktorá človeku zmení celý život viac než všetky slová. Niekedy si uvedomí, že takto to ďalej nejde a pomôže mu už len to, že začne svoj život pozorovať. Zrazu sedí akoby na zadnom sedadle auta, nechá sa životom viesť a zistí, že to, čo vidí vonku, to naučené, že takto nemusí vlastne vôbec byť. Pretože všetci žijeme v konštruktoch, ja tiež. Očakávame od vecí, od života, že „to má nejako vyzerať“, ale ja tiež často neviem, ako má čo vyzerať. Vravím – poďme hľadať spolu, čo vlastne hľadáme.
Keď som bola v tej pasci terapeuta, tiež som videla všetky tie riešenia. Môžem ich aj teraz ponúkať, urob toto, stane sa toto... Ale nie je potrebné hľadať veľké riešenia. Niekedy stačí iba nádych, výdych, prvý krok je to, že človek príde a hovorí o tom, čo ho trápi. Aj keď nič nechce zmeniť.
Čiže v takých prípadoch si len vypočujete...
Keď ma niekto zavolá, poviem – poďme sa o tom pobaviť, „nasvietiť“, zistiť, čo sa s tým dá robiť. Lieky nepredpisujem. Nemám šablónu, metodiku. Základy vzdelania, to áno. Kedysi som to mala tak, že čím väčšiu neistotu som cítila, tým viac som sa opierala o školy a vedomosti. Teraz je to o pozorovaní a rešpektovaní toho, s čím ľudia ku mne prichádzajú. A mám to úplne rovnako ako oni – nič viac nič menej. Ducha a telo. A tie vedomosti. Stávam sa tým priestorom, kde sa môže zahrať akékoľvek divadlo.
Pôsobenie na detskej onkológii mi dalo veľmi veľa, videla som veľa bolesti, napriek ktorej ľudia išli ďalej, spomína Taťjana Horká.
Foto: archív Taťjany HorkejSte aj rodinnou terapeutkou, absolvovali ste aj kurz rodinnej systemickej terapie. Čo trápi súčasné rodiny najviac?
Deti a starosti s nimi, deti a škola, bolesti brucha a telesné ťažkosti, najmä pri separácii, úzkosti, strachy, depresie. Tiež rozpadajúce sa rodiny, poruchy príjmu potravy, závislosti... Niekedy rodiny trápi samotný život, ktorý majú ťažký, napríklad s postihnutým dieťaťom, ako mu nájsť školu, aby bol prijatý, zaradený v spoločnosti. Dospelí zasa majú úzkosti, depresie, liečené liekmi... Často sa vraciame do detstva. Je zaujímavé vidieť, ako si odtiaľ nesieme niektoré veci. Len sa opýtam, či je to niečo z detstva, a už sa začne otvárať celá bublina – áno, toto robieval môj otec...
Majú tie ťažkosti korene práve v detstve, v tom odlúčení, nedostatku, o ktorom sme hovorili na začiatku?
Je to často spojené. Nájdeme tam, že tam niečo bolo, čo to dieťa zranilo.
Čím to je, že deti zraňujeme? Každý rodič sa snaží čo najlepšie viesť svoje dieťa, je tu množstvo rád, výchovných smerov...
Možno tiež tým, ako sme nastavení ako systém. Na výkon, na rast, na prosperitu, moc, úspech... Chýba tam rovnováha. Zabúdame na kolobeh prírody, na múdrosť starých mám, že v zime sa stíšime, odpočívame... My sa snažíme prikazovať vetru a dažďu. Nerozoznávame, kedy je tma a kedy svetlo, lebo si môžeme svietiť celú noc. Na mobile tiež môžeme byť celý deň. Odpočívať, iba byť, sa pre mnohých stáva nebezpečným. Mám tu ľudí, ktorí hovoria, že ak sa zastavia, cítia paniku. V tichu a tme potrebujú svetlo.
Kedy prišiel zlom, keď ste si uvedomili, že už nechcete byť terapeutkou v tom klasickom ponímaní?
Vždy som si priala liečiť. Už ako dieťa som chcela uzdravovať svojich rodičov, aby spolu komunikovali, aby to fungovalo. A hoci to nefungovalo, napokon sa rozviedli, tam som naberala tú energiu pomáhať a liečiť. A vravela som si, že nad tým budem mať moc, nebude ma to tak zraňovať. Potom som prešla klasickou medicínou – od detskej kardiológie až po detskú psychiatriu, ale cítila som, že to nie je ono. Chcela som dávať lásku, ktorú som v sebe cítila. Pomaly som zjemňovala – od skalpelu, striekačiek, intubácie som šla do slov, neskôr dotykov a teraz som tu. Veľa mi dalo pôsobenie na detskej onkológii, kde som pôsobila ako detský a dorastový psychiater a rodinný psychoterapeut. Tu som si uvedomila, že súčasťou života je aj smrť. Videla som veľa ľudskej bolesti, trápenia a toho, že tí ľudia išli ďalej. Povedala som si, že život je veľká hra a je na nás, v akých úlohách v ňom zostávame.
