Mrzí ma, že som sa o dojčenie nezaujímala ešte pred pôrodom, no som rada, že sa mi podarilo problémy vyriešiť.
Foto: shutterstock.comJu k tomu prinútili okolnosti a jedna náhoda. „No môžem si za to sama, pretože pred pôrodom som sa o záležitosti dojčenia vôbec nezaujímala. Takže som musela absolvovať tri mesiace učenia sa za pochodu, kým som sa dostala k skutočnému dojčeniu a do pohody,“ vraví.
Pred pôrodom Mária riešila najmä pôrod samotný. Porodiť prirodzene, s kontaktom koža na kožu, o ktorom verila, že všetko vyrieši. I bezproblémové dojčenie. No hneď tu sa všetko zadrhlo. Namiesto vysnívaného prirodzeného pôrodu rodila cisárskym rezom a svoju dcérku do starostlivosti dostala až po takmer 24 hodinách.
„Dlhých 24 hodín, ak nerátam dva krátke pokusy o priloženie dcérky k prsníku počas obdobia, kedy som ešte musela ležať, ktoré moja kráska prespala. Na izbe to však už také idylické nebolo. Nelka sa prebudila a samozrejme, žiadala si svoje. Môj prsník. Sestrička mi síce ukázala, ako si ju mám nastaviť do zavinovačky, vyskladať paplón na jej podloženie, keďže po cisárskom reze som si dieťa na brucho nesmela dať a dojčiť. Teória je však jedna vec, skutočnosť druhá.
Nešlo to, nešlo a ešte raz nešlo. Sestrička ma povzbudila: „Nevadí, dokŕmime,“ čo pre mňa znamenalo niekoľko pokojných hodín, ktoré moja dcérka prespala a ja som sa na ňu nevedela vynadívať.
Keď sa však zobudila, začalo sa to opäť. Plač, neúspešné pokusy... Vedela som, že na „Nevadí, dokŕmime...“ sa už spoliehať nemôžem. Šla som teda za sestričkami s prosbou o radu, začala študovať návody na nástenkách a skúšala a skúšala.
Klobúčiky. A ďalej?
Keď mi sestrička povedala zmienenú vetu o klobúčikoch, dokonca aj odporúčala najlepšiu značku, hneď som zavolala manželovi, ktorý mi ich zakrátko kúpil. Nelka sa pomocou klobúčika prisala a začali sme si vytvárať „klobúčikový“ systém.Stále som však mala veľa otázok, predovšetkým: Je dojčenie s klobúčikmi to isté ako bez nich? Dá sa zbaviť klobúčikov?
Čo sestrička, to odpoveď. Pokrčenie plecami, mlčanie, prípadne: „Vždy lepšie dojčiť s klobúčikmi ako vôbec.“ S tým som odchádzala z pôrodnice.
Na klobúčikoch sme fungovali viac než dva mesiace. Už som vedela, že kamkoľvek idem, musím si pribaliť známu krabičku, klobúčikové puzdierko. Zvykla som si ich umývať po každom použití, opláchnuť ešte raz pred... Našli sme si polohu, bez zavinovačky, v ktorej sme si pri dojčení pohodlne oddychovali, ja i dcéra. Nelka priberala, síce pomalšie, ale priberala, a na moje ďalšie otázky mi dával odpovede postupne sám život. Dcérke som dávala piť na požiadanie, teda často, postupne sa jej vytvorili v kútikoch úst biele bodky, neskôr ich mala aj v ústočkách. Bolo mi teda jasné, že dojčenie s klobúčikmi nie je to isté ako bez nich.
Čo som sa nedozvedela v pôrodnici, som našla na internete. Modrý koník, Mamila, Dojčenie..., dokonca aj weby výrobcov umelých mliek mi postupne dopĺňali skladačku vedomostí, ktoré som bola lenivá vyhľadať si pred pôrodom.
Po necelých troch mesiacoch som si bola istá, že ozajstné dojčenie je dojčenie bez klobúčikov, že priamy kontakt úst a bradavky je dôležitý a pitie cez silikón nie je vôbec „ono“. Klobúčikov by bolo dobré sa zbaviť, vravela som si. Len som si nebola istá, či to dokážem, pretože moje „ploché bradavky“ nie sú na dojčenie vhodné, ako mi vravela sestrička v nemocnici.
Veriť sebe
Premýšľala som, že kontaktujem laktačnú poradkyňu, radila sa s kamarátkou, čo robiť... Tak som uverila tomu, čo mi vravela sestrička v pôrodnici, že mi ani nenapadlo jednoducho skúsiť dojčiť dcérku bez klobúčika.Tu zasiahla náhoda. Ako sme boli u mojich rodičov na dedine, zistili sme, že klobúčiky ostali u sesternice, ktorú sme boli navštíviť. Nelke to však bolo jedno, chcela mlieko. Klobúčiky, neklobúčiky.
Priložila som si ju k prsníku teda bez nich a čuduj sa svete, dievčatko sa prisalo. Bol to veľmi silný pocit, sedela som a užasnutá sa dívala. Prvý raz po takmer troch mesiacoch som NAOZAJ dojčila svoje dieťa.
Nemusím vravieť, že odvtedy sme klobúčiky už nepoužili. Ani keď sa Nelke o tri roky narodil brat. Adamko sa prisal hneď ešte v pôrodnici a dojčila som ho takmer štyri roky. Nelku necelé tri.
Dodnes ma trocha mrzí, že som si veci nenaštudovala ešte pred pôrodom a že som sa namiesto riešenia problému podriadila sestričkinmu konštatovaniu o plochých bradavkách a klobúčikoch. Na druhej strane som rada, že to dopadlo takto a bola by som ešte radšej, keby bol môj príbeh poučením pre ostatné mamičky. Všetko sa dá, ak sa chce. Aj dojčiť s „plochými bradavkami“,“ uzatvára Mária.
