Uznať si chybu nie je vždy ľahké, je to však dôležité, rovnako ako vhodná forma ospravedlnenia.
Foto: shutterstock.comRozdiely vysvetľuje na sociálnej sieti detská psychologička Jana Kubíčková, autorka projektu Tisíc tvárí radosti zameraného na pomoc rodičom a deťom vo výchove. Odporúča nežiadať deti o prepáčenie, ale jednoducho sa im ospravedlniť. „Ospravedlňujem sa. Je mi to ľúto. Mrzí ma to,“ to sú podľa nej vhodné slová, ktorými si priznáme chybu, resp. zlyhanie. Prečo nie „prepáč“?
Nuž, je to jednoduché. Ak sa prosto ospravedlníme, ukazujeme dieťaťu, že ho vidíme a berieme zodpovednosť za svoje konanie. Ak ho žiadame o prepáčenie, tak mu opäť z pozície moci nariaďujeme, aby nám odpustilo.
Prepáč
„Žiadam dieťa, aby prevzalo aktívnu úlohu a zodpovednosť za napravenie situácie, a zbavilo ma tiaže mojich výčitiek. Tiež aby potlačilo vlastnú fyzickú či emočnú bolesť a postaralo sa o moje emócie,“ vysvetľuje nevhodnosť spojenia „prepáč mi to“ Jana Kubíčková. Rodič sa tým navyše podľa nej stavia do pozície obete, a nie toho, o koho sa dieťa môže oprieť. Slovko prepáč okrem toho nevyjadruje ľútosť, súcit ani zámer situáciu napraviť, vypočuť dieťa a všímať si ho. No a v neposlednom rade „prepáč“ učí deti, že riešenie nespočíva v porozumení druhého, ale v tom, že nás ten niekto zbaví výčitiek, dodáva Jana Kubíčková.Slovné spojenie prepáč je podľa nej vhodné v situácii, keď sa rozprávajú dvaja rovnocenní partneri, kedy nasleduje náprava, resp. keď na nej obaja pracujú, a tiež vtedy, keď je vina obojstranná.