Skok cez pahrebu má slúžiť na očistu ducha. Alebo môže aj na prekonanie vlastného strachu.
Foto: shutterstock.comObrad bol oslavou sviatku jedného zo staroslovanských bohov, príležitosťou na očistu tela a duše. Na rozdiel od marcového workshopu o indiánskych liečebných technikách „pod vedením duchovného učiteľa“, z ktorého sa vykľul opis turistických zážitkov z cesty za šamanom za 20 eur, toto malo väčší zmysel.
Začiatok bol trocha rozpačitý. Skupinka záujemcov sa stretla na dohodnutom mieste, odkiaľ sa mala presunúť na lúku. A hoci sa nešlo viac než kilometer, a hoci bijeme na poplach pre klimatické zmeny, a hoci akcia bola aj o návrate k prírode, ak ide o komfort, u mnohých zvíťazila pohodlnosť a vyviezli sa autom doslova až na lúku.
Potom to už bolo viac-menej v poriadku.
Naboso a v prospech predkov
Prvým krokom bolo vyzutie sa. „Na lepšie prepojenie sa so zemou a energiou z nej,“ znelo vysvetlenie. Aj keď bol podvečer, po daždi a vonku okolo 15 stupňov, stálo to za to. Chodenie naboso po lúke bolo netradičné a príjemné. Aj pre deti.Nasledovalo čítanie z knihy predkov (vydanej nedávno), čo malo slúžiť ako podklad k meditácii. Po ňom sa zapálila „obetná“ vatra (žiaľ, pomocou moderného prostriedku na podpaľovanie, sú obrady, na ktorých sa používa kresadlo), do ktorej mohli ľudia hodiť čokoľvek, čo sami vytvorili a chcú obetovať predkom, alebo komukoľvek inému. Potom mohli zobrať z nachystanej kôpky a hodiť do pahreby za hrsť raždia spolu s myšlienkou na to, čoho sa chcú zbaviť.
Nehľadiac na to, čomu človek verí, bola to príležitosť upratať si vo svojom vnútri, usporiadať myšlienky, vyrovnať sa s minulosťou aj aktuálnymi trápeniami. A skúsiť si pomôcť živlom, ohňom.
Tak sa chyťme za ruky...
Nasledovalo chodenie v kruhu a zapálenie hlavnej vatry a ohňov. Všetci sa chytili za ruky a vytvorili veľký kruh. Bez ohľadu na symboliku v staroslovanskom náboženstve, malo to svoj význam z hľadiska ľudskosti. V časoch, keď sa zatvárame do svojich bytov alebo za veľké betónové ploty toto praobyčajné sa chytenie za ruky s neznámymi ľuďmi pripomenulo, že sme si všetci rovní a spätí, či sa nám to páči alebo nie.Myšlienku vzájomnosti na celom obrade podporovalo aj to, že každý mal priniesť niečo, čo vlastnoručne vytvoril – uvaril, upiekol, vypestoval... A položiť na spoločný stôl.
Po zapálení hlavnej vatry sa čakalo, kým dohorí, čo bola príležitosť zoznámiť sa, porozprávať a ochutnať z prinesených výtvorov. Neorganizovane, samozrejme. Kto to ako cítil. Deti si chvíľu čakania užívali hraním sa s ohňom a palicami, behaním, či rúbaním triesok – čo je na našich sídliskách či väčšine organizovaných krúžkov nemysliteľné.
Na večnú slávu, alebo čokoľvek iné
Keď sa oheň zmenšil, nasledovalo skákanie cez vatru. Odstupňované: odvážnejším a silnejším veľká vatra, slabším a deťom ponechaný užší pásik. Každý na čo si trúfol. Pred skokom mal povedať, komu ho venuje, odporúčané to bolo niekomu zo staroslovanských bohov, na čo mu ostatní odpovedali: „Večná sláva.“
Čakanie, kým sa vatra bude dať preskakovať, využívali ľudia väčšinou na debaty, deti na hry.
Foto: Patricia PoprockáNiekto si mohol pripadať hlúpo, preskakovať oheň volajúc „sláva Kupalovi, Perúnovi...“, ani to však nebolo celkom márne. Kto nechcel, nemusel volať bohov (nemusel vlastne hovoriť nič), mohol však volať na slávu, resp. venovať svoje myšlienky a energiu čomukoľvek inému. Prírode, slnku, predkom, Zemi, svojim deťom či rodine. Zvolať na slávu pred každým skokom (či neskôr pred prejdením sa po pahrebe) dalo opäť príležitosť na „prestavenie si“ mysle, človek orientoval myšlienky na niečo pozitívne, ušľachtilé, na niečo, čo si cení a za čo je vďačný.
Bez ohľadu na vzťah k staroslovanským bohom pozitívne myšlienky liečia a povznášajú ducha, to je známe. A toto bola šanca naladiť si ich.
Po skoku sa mal každý prejsť kúsok po potoku. Z náboženského hľadiska šlo o očistenie duše ohňom a tela vodou. Z ateistického o príjemné ochladenie sa, otužovanie a ukázanie deťom, že chodiť po potoku a zmáčať si nohy či tepláky aj v chladný večer je úplne normálne. Dokonca deväťkrát, čo bol odporúčaný počet skokov a prejdení sa.
Prešli aj deti
To najlepšie, chodenie po žeravých uhlíkoch „na posilnenie ducha“, prišlo nakoniec. „Budete sa čudovať, ale prejdete a nebudete nič cítiť,“ sľuboval hlavný organizátor. Mal pravdu.Po pahrebe (aj keď teda nebola zvlášť veľká, asi na päť-šesť krokov dospelého) prešlo za ruku s otcom aj trojročné dieťa, tie šesťročné chodili samé. Čo môže byť pre ne lepšou školou?
Mnislav Zelený Atapana to v decembrovom rozhovore pre náš portál vystihol: „Vnuka som zobral na prechod po žeravom uhlí, aby sám v sebe prekonal strach. On, šesťročný, to prešiel a teraz to vykladá v škole. Niektorí mu možno neveria, no deti sa už zrazu aspoň bavia o iných veciach, ktoré lákajú zvedavosť. Nie je to len zvedavosť na nejaké hry v mobiloch, ale na niečo ozajstné. A to je tá cesta. Treba ju uchopiť a ísť po nej.“
Posunutie vlastných hraníc
Práve preto mal obrad svoj zmysel. Znalci by mu možno mali čo vyčítať (nedostatočný priestor pre meditáciu, slabá pahreba z uhlíkov, čudné postoje k niektorým záležitostiam...), v každom prípade však bol prospešný. Či už človek verí v nejaké božstvá alebo nie, mal priestor pracovať so svojím vnútrom a niečo nové spoznať.Vieme o dejinách kresťanstva, islamu, judaizmu, budhizmu, no o náboženstve našich predkov vieme pramálo. Nemusíme veriť, stačí poznať. A najlepšie poznanie je, zažiť na vlastnej koži.
Samotný skok cez pahrebu a potom prechod po žeravom uhlí bol tiež (ohliadnuc od náboženstva) o odvahe, prekonaní samého seba. Zákaz alkoholu zasa o jasných zmysloch, prinesenie vlastných jedál, vegetariánskych, o delení sa a vzájomnosti. Zákaz mäsových jedál o ochrane zvierat a samotné obrady boli šancou na precítenie vlastného bytia a energií plynúcich okolo nás.
Keď už nič, aspoň skúsenosť
Akcia, na ktorej sme boli, bola zadarmo, čo je ďalšie pozitívum. Mnohé združenia hlásajúce podobnú filozofiu ponúkajú totiž atraktívne obrady, semináre a meditácie za nemalé poplatky. (Duchovno, neduchovno, živiť sa niečím treba.) Tu nešlo o nič viac ani menej než pôvodne sľubovali. Nikto nič nepropagoval ani sa nepokúšal predávať. Aspoň nie na tomto obrade.Preto človek z neho odchádzal vcelku príjemne naladený, obohatený o novú skúsenosť. Nájsť sa v tom dalo všeličo – návrat k božstvám predkov, spojenie s prírodou, načerpanie energie, očistu ducha či skúšku vlastných schopností. Z každého niečo. Alebo všetko v jednom.
ANKETA:
