Skôr naopak, všetko, čo sa človek v detstve naučí, sa mu raz zíde. Nejde pritom len o samotné stláčanie spúšte a trafenie do terča (v najhoršom prípade zabitie nepriateľa). Za streleckým umením sa skrýva aj veľké množstvo práce – ovládanie emócií, práca s vlastným telom, svalová sila i psychická vyrovnanosť.
Vedeli by o tom rozprávať naši športoví strelci, ktorých úspechom na medzinárodných podujatiach nadšene tlieskame. S pretekárskou prípravou začínali síce o pár rokov neskôr než malá dcéra speváčky Pink, doba sa však zmenila a aj u nás sú deti vo veku Willow, ktoré tiež vedia, aké je to strieľať z pušky.
„Máme vzduchovku, strieľame na terč, a deti to ohromne baví,“ vraví Radovan, otec sedemročnej dcéry a päťročného syna. So streľbou začali asi pred rokom. „Samozrejme, trocha som im pomáhal, najprv vysvetlil, ako a prečo so zbraňou opatrne zaobchádzať. Teraz pod stromček dostali detskú vzduchovku, ktorú už udržia sami. A vždy strieľajú pod dozorom.“
Vzduchovku kúpil pre seba a deti aj Ľubomír z Bernolákova. „Radi si ideme zastrieľať, deväťročný syn sa aspoň vtedy ochotne zdvihne od počítačov, ktoré sú jeho záľubou," usmieva sa.
So sedemročným synom a jeho kamarátmi strieľa zo vzduchovky aj Bratislavčan Miroslav. „Som pri nich, dávam pozor, baví ich to, tak prečo by sa nemohli učiť aj niečo naozajstné?,“ hovorí.
Zbraň nemá byť tabu
Nemenej podstatné je aj vedomostné hľadisko. Deti majú spoznávať svet so všetkým bezpečným aj nebezpečným, čo k nemu patrí. Vždy je lepšie, ak vie dieťa narábať s puškou a trafiť do terča, než keď náhodne chytí do rúk zbraň a postrelí sa, pretože nevie, čo zbraň vlastne je a aká je nebezpečná.Súhlasí aj predseda Prvého prešovského športového streleckého klubu Július Priputen. „Kedysi deti v školách v rámci brannej výchovy spoznávali zbrane, strieľali zo vzduchovky a nič zlé na tom nebolo. A nevidím na tom nič zlé ani dnes, ak deti strieľajú pod dozorom a s dobrým zámerom. Neraz k nám prídu do klubu rodičia, ktorí vravia – aj my sme v mladosti strieľali zo vzduchovky, no keď im poviem: tak si zastrieľajte, hneď zmenia názor: nie, zbraň, nie, to je zabíjanie!,“ vraví.
V skutočnosti je však streľba pod dozorom podľa neho pre ľudí prínosom. „Učí disciplíne, sebazapreniu, sebapoznaniu,“ vyratúva Július Priputen. Vysvetľuje na vlastnom príklade. „Keď mám problém a idem na strelnicu, vidím napríklad, že sa mi trasie ruka, je to pre mňa signál, že musím so sebou niečo robiť.“
Lov a boj majú muži v génoch
Okrem toho sú tu aj historické súvislosti. Muži boli od nepamäti lovci a bojovníci a táto stránka je v nich zakorenená dodnes.Niektorí si možno pamätajú príbeh slávneho ostreľovača z bitky o Stalingrad Vasilija Zajceva, ktorého dedko učil streleckému umeniu od detstva. Keď mal dvanásť rokov, zastrelil v tajge svojho prvého vlka a veveričky triafal do oka, aby z ich kožušín mohli vyrobiť kabát pre sestru.
Podľa psychologičky Lýdie Adamcovej zbrane a chlapci, to patrí dokopy. „K mužom patrí boj a bojovať ich treba učiť. Poznať pravidlá, taktiku boja, súpera. A k tomu potrebujú zbrane, ide totiž o zachovanie ich bojového ducha, sily a odvahy. Preto by deti mali hrať bojové hry, ale nie v počítači, lež v prírode,“ píše vo svojich Princípoch výchovy.
Určite pod dozorom a bezpečne, ale inak nie je dôvod, prečo by deti nemali poznať strelné zbrane.
Foto: Patricia PoprockáPripúšťa, že zbrane sú kontroverznou témou. Najmä tie módne a zložité zbrane sú často imidžové a slúžia skôr na prezentáciu, demonštráciu sily, čo nie je dobré. Jednoduché zbrane by však podľa nej mali určite ovládať.
Spomína prípad z praxe, keď na súde sa rodičia sporili o zverenie syna do starostlivosti otca. „Na pojednávaní mi právny zástupca matky predložil fotografiu s otázkou, či si myslím, že toto je správna výchova chlapca. Na fotografii bol otec a syn v maskáčoch a mali paintballové zbrane. Otec vysvetlil, že sa takto stretávajú partia otcov so synmi a akože bojujú. Moja odpoveď bola jednoznačná, že to je tá najsprávnejšia výchova, predovšetkým chlapca. Páčila sa mi reakcia sudcu, keď povedal: Už som sa bál, čo odpoviete, lebo aj ja som sa hrával so samopalom.“
Proti zbraniam či bojovým hrám má spoločnosť výhrady, paradoxne, nič zlé však nevidí v tom, ak deti hrajú počítačové hry plné násilia a zabíjania. Nemôžu byť skôr tie príčinou rastúcej agresivity?
„Fyzické napätie, ktoré sa naakumuluje v priebehu počítačových bojových hier v ich tele sa fyzicky neodreaguje, no hľadá cestu von. Môžu byť nervózni a podráždení,“ pripúšťa Lýdia Adamcová.
Pochopiteľne, nie každý rodič musí teraz hneď učiť svoje dieťa strieľať. Je množstvo iných zručností a vecí, ktoré môžu spoznávať. Na druhej strane však nie je ani dôvod zavrhovať tých, ktorí svoje deti chcú zoznámiť aj s touto stránkou nášho sveta.
ANKETA:
