Keď dieťa padne, prejavte mu účasť a pochopenie.
Foto: shutterstock.comNeplač, veď sa nič nestalo, nie je práve to, čo vaše dieťa potrebuje počuť, keď práve spadlo na chodník a z rozbitého kolena tečie krv. Akože sa nič nestalo, keď cíti bolesť, kto by tomu veril?
Rovnako nie je vhodné ani dieťa za plač zosmiešňovať: „Taká veľká, a plače? Ále, snáď by si neplakal za takú banalitu...“
Predstavte si seba v jeho situácii. Silno sa udriete, a všetci vás budú presviedčať, že o nič nejde. K bolesti z úrazu pribudne ešte aj hnev na okolie, ktoré vás nechápe. Tak isto reaguje aj dieťa, akurát že svoje prejavy ešte neovláda, takže výsledkom môže byť ešte väčšie kvílenie, než bolo bezprostredne po páde, len nech mu už konečne niekto uverí, že ho to naozaj bolí.
Čo teda robiť? Skúste zostať pokojní a reagujte primerane. Oveľa lepšie je dieťaťu potvrdiť jeho pocity. Či chcete alebo nechcete, s bolesťou mu nepomôžete, musí sa s ňou vyrovnať samé. Oveľa ľahšie to však dokáže, keď u dospelého nájde pre svoj úraz pochopenie. „Padol si, čo? Viem, že to bolí.“ Dieťaťu pomôže, aj ak mu ukážete, čo sa dá robiť ďalej. Teda napríklad mu boľačku pofúkate, alebo poviete, že teraz ju vyčistíte liečivou vodou, prípadne jemne pomasírujete. Verte, že dieťa bude plakať oveľa kratšie, než keď ho budete presviedčať, aby neplakalo. Navyše sa aj naučí, že môže slobodne prejaviť svoje pocity, či už sú príjemné alebo nepríjemné.
Niektorí rodičia sa snažia odpútať pozornosť dieťaťa od nehody, ktorá sa mu práve stala. Ak napríklad dieťa spadne, rýchlo zmenia tému. „Pozri, zajac , vtáčik!“ Prípadne skúsia žartovať „Čo, hľadáš v zemi, aký poklad si našiel?“ Detská pozornosť sa síce neraz obráti na to, čo mu dospelí podsunú, v podvedomí mu však zostáva napísané, že jeho bolesť a nepríjemné pocity sú niečo zlé, čo treba skrývať.
Ak dieťa spadne, nereagujte. Nechajte reagovať dieťa. Spravidla samé vyhodnotí, či si chce poplakať, a privolať tak dospelého na pomoc, alebo či sa stačí otriasť a pokračovať v hre.
Ak pád vyzeral naozaj strašne, alebo ste sa zľakli náhleho výkriku, skúste sa ovládnuť. Pokojne môžete povedať „Fúú, ale si ma vystrašil, keď si skríkol. No ukáž, pozrieme sa na to. Veľmi ťa to bolí?“
Niekedy sa totiž stane, že dieťa zoberie pristátie na zemi ako niečo prirodzené, no keď rodič vystrašene zhíkne alebo skríkne, vtedy sa preľakne aj dieťa a spustí plač.
Takže zhrnuté: Ak dieťa spadne, nereagujte. Nechajte reagovať dieťa. Spravidla samé vyhodnotí, či bol úraz tak bolestivý, že si chce poplakať, a privolať tak dospelého na pritúlenie či pomoc, alebo či sa stačí otriasť a pokračovať v hre ďalej. Aby to dokázalo, potrebuje pokoj a uistenie, že akákoľvek jeho reakcia je v poriadku.
