Nesmieš, nerob! Ako a kedy povedať deťom „nie“

Patricia Poprocká, 17. januára 2019 o 10:56

Aj keď základom vzťahu medzi rodičmi a deťmi by mali byť rešpekt a slovko „áno“, sú prípady, kedy treba povedať „nie“. Dieťa musí cítiť určitú hierarchiu, kam patrí, a musí sa naučiť, že svet sa netočí vždy tak, ako by si ono želalo. Na druhej strane však nemôže ísť o diktát. Rodičia by sa mali snažiť deti chápať a rešpektovať detské stanovisko. A každé „nie“ pravdivo a s citom vysvetliť.

Ako povedať "nie"? S citom, pokojom a rešpektom.

Foto: shutterstock.com

„V rodine by mala byť zachovaná hierarchia, ktorá sa týka rolí, napríklad že otec bude vždy otec, ale zároveň aj rovnosť, ktorá znamená ctiť si dieťa ako človeka. V bežnom živote je potrebné ich vedieť citlivo kombinovať,“ vysvetľuje princíp klinická psychologička Lýdia Adamcová.

Keď ide o život

Na otázku, kedy deťom povedať jednoznačné „nie“, má jednoznačné kritérium – keď ide o život ohrozujúcu situáciu. To je z pohľadu rodiča rôzne – niekto vidí ohrozenie života už keď dieťa na nerovnej ceste začne rýchlo behať... Ale bez extrémov: „Nie“ je potrebné, ak chce dieťa prebehnúť cez cestu plnú áut, ísť s neznámymi ľuďmi na výlet, siahne po drogách, alebo sa nebezpečne vykláňa z okna na piatom poschodí.

Aj v takom prípade je však potrebné dieťaťu zákaz vysvetliť. „Nie, lebo som povedal!,“ je to najhoršie, čo môže dospelý urobiť. „Nie, lebo spadneš,“ nie je tiež vhodný spôsob, vysielate ním dieťaťu signál pochybností o ňom.

Najlepšie je, ako vo väčšine názorových stretov, hovoriť o sebe a svojich pocitoch. „Cítim sa vydesená, keď ťa vidím vykláňať sa z okna. Budem spokojnejšia, ak zostaneš takto,“ je napríklad vhodná forma, ktorú odporúča aj americká psychoterapeutka Naomi Aldort v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi. Pozor ale na formuláciu: „Veľmi si ma vydesil“ – to už opäť nehovoríte o sebe, ale vyčítate dieťaťu.

Vysvetľujte aj otázkami

Ak si dieťa neuvedomuje hroziace nebezpečenstvo, napríklad v prípade výletu s cudzími ľuďmi alebo vyskúšania drog, je úlohou dospelého vysvetliť mu ho. Samozrejme, pokojne, s ohľadom na detské postoje a predstavy o veci. Najlepšie je, ak dieťa príde na podstatu toho, čo mu chcete povedať, prostredníctvom otázok, ktoré mu rodič kladie.

Platí to aj v prípade, ak dieťaťu potrebujete vysvetliť, že nemôže jesť sladkosti, pretože má nadváhu, alebo že výlet do lesa bude prospešnejší než hra v tablete.

Hovorte pravdivo

Pokojne povedzte „nie“ napríklad aj v obchode, ak sa dieťa dožaduje zbytočnosti. Ako vysvetľuje Lýdia Adamcová, jeho potreba mať stále niečo nové býva zväčša odrazom nejakej inej nenaplnenej túžby, depresie, nedostatku lásky či záujmu. Nákup nových vecí však podstatu nevyrieši.

„Ak dieťaťu nechcete niečo kúpiť, povedzte mu otvorene, že je to zbytočné, alebo že už má podobnú hračku. Nevyhovárajte sa na nedostatok peňazí, lebo deti potom sústreďujete na potrebu mať peniaze a materiálne hodnoty,“ zdôrazňuje Lýdia Adamcová vo svojich Princípoch výchovy.

Ako vysvetľuje, v praxi sa stretáva s tým, že deti potom v testoch často píšu: „prajem si, aby sme mali viac peňazí“, alebo „aby sme boli bohatí“, len aby si mohli kúpiť viac hračiek.

Aj „nie“ môže znieť ako „áno“

„Nie“ môžete v niektorých prípadoch povedať aj s rešpektom voči dieťaťu. Deti si totiž nie vždy uvedomujú, že robia zle. Je rozdiel, ak príde napríklad trojročné dieťa do izby v zablatených topánkach, a vy ho prísne napomeniete, že toto sa nesmie, alebo keď ho zoberiete za ruku a skonštatujete: „Ty si prišiel dnu a máš zablatené topánky, daj, vyzujeme ich.“ Ak budete v pohode, vy, a teda aj dieťa, môžete skôr čakať, že vám následne aj pomôže s čistením koberca, než keď ho najprv okríknete.

Naomi Aldort pripomína, aby ste deťom prejavili pochopenie, aj keď sa im aktuálna realita, ktorej sa musia prispôsobiť, nepáči. Rodičia môžu byť k nahnevaným deťom láskaví a zároveň si trvať na svojom. Ako vysvetľuje vo svojej knihe, dieťa nemôže svojvoľne rozbíjať taniere, a rovnako rodič nemôže zmeniť chod sveta tak, aby bolo dieťa vždy spokojné.

Ak napríklad musíte niekam odísť, ale dieťa by radšej zostalo doma, čo však nie je možné, nechajte ho prejaviť hnev, ukážte pochopenie: "No samozrejme, kto by sa nehneval, keď musí robiť niečo proti svojej vôli..." Zo zároveň trvajte na tom, čo sa musí robiť.

Dieťa je dosť silné, aby zvládlo aj nepríjemné veci, najlepšie to dokáže, keď bude cítiť u rodiča podporu a pochopenie pre svoje pocity.



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >