Chápem ťa, je to hlavné, čo dieťa potrebuje počuť, keď ho niečo trápi.
Foto: shutterstock.comVetu „Neplač, bude lepšie,“ síce myslíme dobre, dieťaťu je však momentálne jedno, ako bude, keď je nahnevané alebo smutné práve teraz.
Rovnako nie je vhodné pokúšať sa jeho problém vyriešiť. „Keď riešim veci za iných, beriem im silu, lebo im tým vlastne hovorím, že sú slabí a neschopní ustáť to sami,“ pripomína terapeutka a dula Zuzana Bajkaiová.
Čo teda úplne stačí, je dieťaťu jednoducho iba povedať, že ho chápeme a podporujeme. Dieťa potom spravidla na riešenie príde samé.
Ak teda napríklad dieťa plače, pretože mu starší súrodenec nechce dať vec, s ktorou sa práve hrá, najlepšia reakcia rodiča bude len skonštatovať fakty. „Takže ty sa teraz hneváš, pretože by si chcel to isté autíčko, ktoré má teraz tvoj brat, áno?“ Je to naozaj účinné, dieťa si uvedomí, že niekto rozumie, ako mu je. Zvyčajne krik ustane, a ono prikývne. Ak by sa hnevalo ďalej, môžete mu potvrdiť. „No áno, to je naozaj nemilé. Máte len jednu hračku, a obaja ju chcete. To človeka naozaj nahnevá, ak niečo chce, a práve to nemôže mať...“
Psychológovia zdôrazňujú, že treba reagovať primerane. Teda nezveličovať jeho pocity prehnanou ľútosťou, ale zasa ich ani bagatelizovať vetami typu „Ale čo tam fňukáš pre jedno auto...“ Úplne nevhodné je podľa nich nariadiť súrodencovi, aby sa hračky vzdalo v prospech toho plačúceho. Ak ich necháte, vyriešia si to aj sami.
„Naozaj to funguje,“ potvrdzuje mamička trojročnej dcéry Iveta. „Dcérka mala problém ísť domov, keď sa hrala vonku. Väčšinou sa to nezaobišlo bez plaču a mojej nervozity. Zvýšenie hlasu, vyhrážky, sľuby, stále to skončilo zle. Skúsila som teda inú metódu, a naozaj, šlo to hladko ako šibnutím prútika. Dcérke som teda povedala, poď, musíme už ísť, na čo ona začala svoje tradičné „Nie, nechcem...“ Tak som jej povedala: „Nechce sa ti ešte ísť, že?“ Krik prestal, a ona prikývla. „A je to škoda, že už musíme ísť domov, čo?“ Opäť prikývla a pomaličky sa začala zberať. Takto sme ešte chvíľu pokračovali, a väčšinou sa to opakuje občas aj dnes. Niekedy jej poviem „To je hrozné, že už treba ísť domov, keď sa tebe tak dobre hrá vonku...“ alebo hocičo podobné, a naozaj to zaberá."
Metódu potvrdenia pocitov opisuje americká rodinná poradkyňa Naomi Aldort v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi. Na harmonickú a rovnocennú komunikáciu s dieťaťom má takzvanú metódu SALVE (z anglických slov S – separate – nájsť odstup od chovania dieťaťa a jeho emócií, teda nevybuchnúť hnevom, A – attention - venovať pozornosť dieťaťu, L – listen – načúvať mu, V – validate - uznať jeho potreby a pocity, ktoré prejavuje, E – empower – povzbudiť dieťa, umožniť mu, nech sa samé vysporiada s vlastným hnevom či problémom) .
Potvrdiť pocity odporúčajú aj slovenské psychologičky. „S dieťaťom nestačí o jeho pocitoch hovoriť. Dôležité je prijať a uznať jeho problémy a pocity,“ pripomína aj Lýdia Adamcová, autorka projektu Výchova v kocke. Presviedčať dieťa napríklad „To zvládneš, len sa viac musíš učiť, nesmieš byť lenivý," znamená, že rodičia jeho problém so školou neuznali. Dieťa sa upokojí vtedy, ak mu povedia „Vidím, že ťa to trápi, škola je náročná. Pomôžem ti, ak chceš.“
Hovoriť dieťaťu „Mrzí ma to, ale...,“ prípadne „Je mi to ľúto, ale... „ odborníci tiež neodporúčajú. Vo vnímaní dieťaťa potom totiž nastáva chaos: „Ak to mamu mrzí, prečo mi to prikazuje?“
Začnite vetu slovkom Áno
Teória je jednoduchá, ale čo robiť, keď nám v reálnom živote naozaj povolia nervy? Odborníci odporúčajú: Začnite vetu slovkom Áno. Myseľ sa vám totiž automaticky nastaví želateľným smerom. Najjednoduchšie dokážete zostať pokojní a teda následne aj potvrdiť dieťaťu jeho pocity. Ak sa nahneváte alebo sa vám zdá reakcia dieťaťa naozaj neprimeraná, ako prvé, čo poviete, nech teda je „áno.“ Sami sa potom možno budete čudovať, aké múdre slová za tým budú nasledovať.
Teória je jednoduchá, ale čo robiť, keď nám v reálnom živote naozaj povolia nervy? Odborníci odporúčajú: Začnite vetu slovkom Áno. Myseľ sa vám totiž automaticky nastaví želateľným smerom. Najjednoduchšie dokážete zostať pokojní a teda následne aj potvrdiť dieťaťu jeho pocity. Ak sa nahneváte alebo sa vám zdá reakcia dieťaťa naozaj neprimeraná, ako prvé, čo poviete, nech teda je „áno.“ Sami sa potom možno budete čudovať, aké múdre slová za tým budú nasledovať.
