Dúha je dúha a patrí všetkým.
Foto: shutterstock.comGesto popradskej škôlky, ktorá tento týždeň stiahla z internetu fotografiu svojej budovy s krásnou dúhou v pozadí s ospravedlnením, aby to nevyzeralo, že podporuje LGBT, odhaľuje chorý stav našej spoločnosti. Vážne chorý stav. Je naozaj nebezpečné, keď sme sa začali báť obyčajnej dúhy.
Zaslepení strachom zo všetkého, čo sa len trochu vymyká z radu, sme zabudli na podstatu, že dúha je predovšetkým stále dúha: nádherný prírodný úkaz, hra vody a slnečného svetla. A patrí nám všetkým. Tak, ako je symbolom LGBT, tak je aj symbolom napríklad majstra sveta v cyklistike. Akí sme boli hrdí, keď si tri sezóny obliekal dúhový dres Peter Sagan, koľkí si vtedy kupovali jeho napodobeniny! Prekážala vtedy niekomu dúha na tričku? Dnes sa bojíme, keď sa z nej tešia deti, aby náhodou nepodporili skupinu homosexuálov... A keby aj podporili, tak čo?!
Dúha nad škôlkou nemá s LGBT, samozrejme, nič spoločné. Začala mať, až keď škôlka odstránila spomínanú fotku. Myslel však niekto pritom aj na deti? Aký signál sme k nim tým vyslali? Čomu ich takýmto gestom vlastne učíme? Čo im ukazujeme?
Namiesto tolerancie a sebadôvery sa nechávame ovládať strachom, od ktorého je krôčik k nenávisti a neznášanlivosti. Ale čoho sa tu vlastne bojíme?
Strach zo sexuálnych menšín je rovnako chorý ako strach z dúhy. Bojíme sa, že nám homosexuáli pokazia (nakazia homosexualitou???) naše deti? Že zanikne tradičná rodina ako zväzok muža a ženy? Že muž nebude mužom a žena ženou? Že nás všetkých zafarbia „na dúhovo“?
Strach nikdy nič dobré nepriniesol, nikomu. „Nerob, nesmieš, nepozeraj sa“ na deti nikdy neplatilo. Viac než zákazy platí vždy osobný príklad. Ak teda chceme, aby naše deti chceli uchovať tradičnú rodinu, ukazujme im, že má zmysel, vytvorme im funkčné rodinné prostredie, kde môžu vyrastať v tolerancii, láske a sebadôvere prejaviť sa.
No a ak sa obávame, že z nich „raz budú homosexuáli“, obávame sa zbytočne. Sexuálna orientácia sa ovplyvniť nedá, človek ju raz má a nič s ňou nenarobí. „Nevylieči“ sa z nej na tú „správnu“ (pre koho správnu?). Môžeme každému len umožniť, aby prišiel na to, kým je a mohol s tým slobodne žiť. No schovávaním dúhy to veru nedosiahneme.
Erika/Erik
Zhodou okolností, práve tento týždeň vysielala RTVS film Erika/Erik, skutočný príbeh rakúskej majsterky sveta v zjazde Eriky Schinegger, ktorá bola v skutočnosti mužom. Rodičia od malička nad jej inakosťou privierali oči a vychovávali ju ako dievča. Vyšetrenie chromozómov v 18 rokoch však napokon odhalilo pravdu, že sú mužské, a Erika/Erik si musela prejsť ťažkým rozhodovaním, ako ďalej. Dnes je z Erika šťastný otec rodiny, známa osobnosť, ktorá má známu lyžiarsku školu. O čo to však mohol mať jednoduchšie, keby od malička vedel, kým je?Nevedomosť je zlá, napokon, nie nadarmo sa apeluje na dôležitosť vzdelávania detí. Aj o sexuálnych menšinách a ich právach, ktoré sú dnes u nás naozaj biedne.
Homosexuáli a iné sexuálne menšiny tu boli aj budú. S tým by mali naše deti vyrastať. Namiesto strachu, aby náhodou mimovoľným gestom neprejavili solidaritu s nimi, by sa mali učiť normálne žiť a tolerovať inakosť druhých. A zastať sa ich, ak sa im krivdí.
Nie nadarmo je v prvom článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv napísané, že všetci sme si rovní. Všetci sme ľudia, ktorí si môžeme a musíme navzájom pomáhať. Bez ohľadu na to, kto s kým spáva.
