Mami, drž ma! Ale nie príliš pevne.
Foto: Shutterstock.comTo, že mamičky dohliadajú na svoje deti na detských ihriskách, sme si už zvykli. Mnohé v snahe uchrániť dieťa od pádu obetavo pobehujú od preliezky k preliezke, kam si ich ratolesť práve zmyslí, aby v prípade potreby poskytli pohotovú ochranu. Či je to potrebné, resp. či nie je lepšie nechať na dieťati, nech si samé zhodnotí svoje sily a možnosti, je otázka, ktorú nech si zodpovie každý rodič sám. U mnohých preváži argument, že malé dieťa ešte nemá dostatočný úsudok.
Hm, dajme tomu. Ak mu však neposkytneme v ranom detstve priestor, aby si ten úsudok dokázalo vytvoriť a poznať svoje hranice, kedy teda? Potom sa plynule dostávame k ďalšiemu novému obrázku dneška – deti sa hrajú na ulici pod dozorom dospelých. Normálne si kopú loptu, bicyklujú hore dolu, ale stále pod dozorom.
Poviete si možno, že chvalabohu, že sa aspoň na tej ulici hrajú, že nesedia doma s mobilom v ruke. Áno, stále je to ten lepší prípad, ako však majú deti získavať prirodzenú silu a zodpovednosť, keď sú stále pod ochrannými krídlami? V škole na nich dohliadajú učitelia, na krúžkoch tréneri a vedúci, na ulici rodičia či starí rodičia...
Kde sú tie časy, keď sme sa my v ich veku hrávali na ulici, u susedov, alebo v prírode stavali bunkre? Rodičia vedeli, že sme vonku a našou povinnosťou bolo prísť domov včas, aby sa o nás nebáli. Aj sme to dodržiavali, samozrejme, lebo neboli mobily, cez ktoré by sme poslali stručnú správu „budem meškať“ a vedeli sme, že následky neskorého príchodu domov by boli pre nás nemilé.
Podobne je to aj pri domácich prácach, pri ktorých sme chtiac-nechtiac pomáhali. Upratať si izbu, povysávať, vyniesť smeti, utrieť prach, dokonca prášiť koberce pred Vianocami či umývať okná, to akosi samozrejme patrilo k detstvu. Dnes? „Dieťaťu nepatrí do rúk nôž, dieťa nemá čo pomáhať pri varení, čo keď sa popáli, poreže, inak poraní?! Čo ak vypadne z okna, ak ho bude umývať? Čo ak...?“
Kuchyňa i celá domácnosť však boli rovnako nebezpečné aj za našich detských čias a – predsa sme tu. Naučili sme sa variť, čistiť zemiaky, mrkvu, šikovnejší aj piecť koláče. Isteže, aj za cenu občasných úrazov, ktorým sa človek nevyhne pri čo akej pozornosti. A od ktorých neuchránime ani dnes naše deti, čo ako chceme.
Dnešné deti však prílišným ochranárstvom uberáme o možnosť učiť sa, o možnosť vysporiadať sa s nezdarmi. Chceme im zabezpečiť – čo vlastne? Pohodlie, komfort, na čo? Aby nevedeli, čo s ním a následne čo so sebou?
Výsledkom je, že 11-ročný chlapec sa dnes bojí otvoriť rúru na pečenie, celkom vážne presvedčený, že sa popáli. Na dieťa, ktoré si ide odkrojiť chlieb, pozeráme takmer neveriacky, nehovoriac o takom, ktoré si dokáže opraviť defekt na bicykli alebo dokonca uvariť cestoviny či praženicu. „To naozaj? Nebojíš sa, že si ublíži?“ Deti bez prilby na bicykel ani nesadnú a keď majú ísť niekam do obchodu alebo si samé niečo vybaviť, len bezradne krčia plecami alebo sa obzerajú, kto by im pomohol.
Samozrejme, chráňme deti pred nebezpečenstvom, ale tým skutočným. Učme ich ťažkosti zvládať – ako prechádzať cez cestu, aby ich nezrazilo auto, ako sa pri krájaní neporezať, ako sa nespáliť pri otváraní rozhorúčenej rúry. Namiesto toho, aby sme nad nimi držali ochranný dáždnik, umožnime im kontakt s nebezpečným, aby ho vedeli rozpoznať a poradiť si s ním. Zvládnu to.
