Všetkého až nad hlavu? Nechajte si pomôcť.
Foto: Shutterstock.comMaterská poradkyňa Ivana Poku hovorí, že v Anglicku, kde žije, je úplne bežné, že chorému človeku donesú jeho susedia niečo na jedenie: „Ľudia ochotní pomôcť sú všade, problém u nás však je, že mamičky sa boja opýtať. A môj zámer je, podporiť ich, aby sa báť prestali, pretože úprimne - kto by matke s malými deťmi nepodal pomocnú ruku?"
Prijať vďačne pomoc i od cudzích ľudí? Možno zakrútite odmietavo hlavou, ešte pár generácií dozadu však presne takto fungovala vidiecka spoločnosť. Deti nemali na starosti len rodičia, ale aj širšia rodina a prakticky celá dedina. Dospelí sa celkom prirodzene starali aj o iné, nielen svoje vlastné deti. Keď sa objavili v ich dome, mohli zostať, dostali najesť, rodičia vedeli, že sú určite v dobrých rukách.
Samozrejme, daňou bola zvýšená spoločenská kontrola. Odchod do miest nás síce v tomto smere oslobodil, ale spolu so zánikom tejto kontroly sa vytratila aj kolektívna zodpovednosť za cudzie deti. Možno je na čase, aby sme sa aspoň v týchto užitočných zvykoch do minulosti vrátili.
Inšpiráciou nám môžu byť niektoré tradičnejšie spoločnosti v Afrike alebo v Ázii, kde sa dokonca nerozlišuje medzi vlastnými a „cudzími“ deťmi a rodičia často ani nevedia, v ktorom dome ich dieťa bude dnes spať.
„My ale máme pocit, že všetko musíme zvládať samé a ak sa nám to nedarí, považujeme to za svoje zlyhanie,“ konštatuje Ivana Poku a hneď ponúka dobrú radu.
„Dajte sa dohromady štyri päť matiek a pomáhajte si navzájom,“ odporúča. „Viem, že ak by som tu v Anglicku zaklopala na dvere našim susedom s tým, či by mi nemohli navariť na zajtra, pretože som chorá a nevládzem, varili by mi pokojne aj celý týždeň. Stačilo by len požiadať,“ vraví Ivana Poku. Chorá mama sa však u nás často snaží fungovať naplno ako predtým, ešte si často vyčíta, že by sa mala viac prekonať.
„Byť na všetko sama či sám, sa však naozaj nedá. Treba si to maximálne uľahčiť, dať si pomôcť,“ vyzýva Ivana Poku. S ľuďmi vo svojej komunite sa môžete dohodnúť, že si napríklad v prípade potreby vzájomne nakúpite, odveziete dieťa na krúžok, do školy a zo školy, navaríte si, ak bude niekto chorý a podobne. Ďalej si môžete vymieňať šatstvo pre deti aj pre seba, čím dosť ušetríte.
Preč s výčitkami
Podľa Ivany Poku je prvým predpokladom prekonať výčitky, ktoré veľa žien pociťuje, ak nie sú schopné všetko zvládať na tisíc percent. Hneváme sa samé na seba, že sa dosť nesnažíme alebo že máme veci zle organizované. Vôbec nás nenapadne, že nie je v silách jediného človeka stihnúť taký objem povinností. Nepomáha tomu ani spoločenská atmosféra. Žena má byť tá, ktorá hravo a s úsmevom zvládne domácnosť, deti aj prácu. Možno bude náročné prekonať vlastné vnútorné nastavenie alebo spoločenské predsudky, ale stojí to naozaj za to.„Myslím si, že susedská pomoc je na nezaplatenie. Mamička jednej spolužiačky našej Lucky vozí obe dievčatá na krúžok. To znamená, že v jeden deň sa ja nemusím hnať do družiny. Na oplátku zasa spolužiačku beriem jeden deň v týždni na odpoludnie k nám, pretože jej mama má pracovné povinnosti,“ vraví Hanka.
„My si zase navzájom strážime malé deti. Sme tri mamičky a každá má jedno dopoludne v týždni všetky deti. Ostatné si medzičasom nakúpia, idú si niečo vybaviť na úrad, prípadne si porobia veci doma alebo si trochu odpočinú,“ pridáva skúsenosť Petra.
Ďalšou veľkou výhodou spolupráce v rámci komunity je, že získate nové kamarátky, s ktorými sa bude môcť stretnúť na káve alebo si spolu zájdete na výlet. Upevňovanie spoločenských kontaktov je skvelá prevencia depresií a vyhorenia.
Ak nemáte vo svojom okolí rodičov, s ktorými by ste sa mohli dohodnúť na vzájomnej spolupráci, nie je nič jednoduchšie, ako sa popýtať napríklad na Facebooku na stránke, kde sa združujú obyvatelia vašej obce či mesta. Prípadne si môžete založiť vlastnú komunitnú stránku, ktorá pomôže nielen vám, ale aj ostatným rodičom.
