Rodina Ivany Poku. Dnes už je všetko v poriadku.
Foto: archív Ivany PokuAko je váš príbeh boja s popôrodnou depresiou?
Ako každá budúca matka som čakala scény z filmu. Uvidím prvýkrát deti a bude to ten najkrajší pocit na svete. Moje očakávanie bolo príliš veľké a určite sa vytvorilo aj pod vplyvom médií, hlavne sociálnych, ktoré ukazujú materstvo ako najlepšie obdobie. Keď si pozriete Instagram, vidíte samé šťastné tváre nových matiek. A je to tak normálne, nikto predsa nebude postovať fotografie, na ktorých plače. Lenže dojem, ktorý to v ostatných mamičkách vyvolá, môže uškodiť. Vidiac takéto fotografie hanbia sa za svoj smútok či depresiu a obávajú sa, že ich okolie odsúdi.
Aké pocity ste mali vy?
Keď prišli moje deti na svet, zarazilo ma, že necítim nič výnimočného. Už vtedy som prvýkrát mala pocit zlyhania. Nechápala som, čo sa to so mnou deje, že nepociťujem tú krásnu lásku, ktorú som čakala. Ak by mi však niekto povedal, že to trvá, kým si človek zvykne a že smútok a zúfalstvo sú normálne, nemusela som sa vnímať ako tá najhoršia matka na svete.
Do toho pocit viny, že sa mi nedarí dojčenie. Myslela som si, že dojčenie je prirodzené, jednoducho sa stane, nevedela som, že sa to treba naučiť. Obviňovala som sa, že sa o svoje deti, dvojičky, nedokážem postarať. Dnes viem, že všetky tieto pocity sú po pôrode v poriadku.
Akým spôsobom sa vaše deti narodili?
Prišli na svet o šesť týždňov skôr, ako bol plánovaný termín. Kvôli tomu ani nebol pri pôrode môj muž. V nemocnici sme strávili dva týždne - a to mi tiež nepomohlo. Všetci štyria v malej izbe, dve kričiace bábätká, to bolo naozaj na psychiatra. Veľmi som ľutovala, že sa mi deti vôbec narodili, cítila som sa kvôli tomu zúfalo. Ak by tam vtedy nebol môj muž, neviem, ako by to dopadlo. On bolo jediný, kto vedel, ako sa cítim a veľmi mi pomáhal.
Tušili ste už vtedy, že môže ísť o popôrodnú depresiu?
Žena, ktorej sa to stane, si vôbec neuvedomuje, že trpí depresiou a mala by situáciu riešiť s odborníkom. Vníma strašné prázdno, zúfalstvo, má pocity zlyhania, ale vôbec netuší, že trpí chorobou. To je na tom veľmi nebezpečné.
Hlavnú príčinu svojej popôrodnej depresie vidíte v nerealistických očakávaniach, ale nemohlo hrať rolu aj to, že deti prišli na svet cisárskym rezom a po pôrode ste ich videli až o niekoľko hodín?
Áno, v mojej popôrodnej depresii určite hralo rolu aj to, že deti prišli na svet neplánovaným cisárskym rezom, bolo to naozaj veľmi rýchle. Možno zavážilo aj to, že museli ísť do inkubátoru a prvýkrát sme ich s mužom videli až po dvoch troch hodinách od narodenia. Ale určite primárnym dôvodom bolo, že som mala tie nerealistické očakávania.
Vravíte, že ste príchod detí oľutovali a chceli ste späť svoj dovtedajší život.
Chcela som vrátiť čas, mať znovu slobodu. Už len ten luxus, že si človek môže vyjsť slobodne do obchodu bez detí… Chvíľu trvá, kým si na to žena zvykne, materstvo je pre telo aj pre myseľ veľká zmena. Keď manžel videl, ako mi je, uisťoval ma, že moje pocity sú celkom pochopiteľné a normálne. To mi neskutočne pomohlo, aby som sa necítila ako úplne zlyhávajúca. Neustále ma tiež podporoval v tom, aby som o tom hovorila s rodinou, blízkymi priateľmi, a lekárom. Keď som však nakoniec dostala antidepresíva, nebrala som ich pravidelne, aj za to, že ich musím užívať, som cítila vinu. Stále som pritom nevnímala, že mám depresiu...
Príchod detí bol pre vás tak veľkou psychickou záťažou, že ste sa pre ne aj pre seba dokonca stali hrozbou.
Stalo sa to po pár mesiacoch, čo sme už boli z nemocnice doma. Myslela som si, že keď sa vrátime domov, všetko bude iné, ale stal sa presný opak a bolo to ešte horšie. Ste zvyknutá byť vo svojom prostredí sama a zrazu tam máte dvoch malých cudzincov, s ktorými ešte nemáte vybudovaný vzťah. Bolo to pre mňa dosť nepríjemné a po nejakom čase som už mala také stavy, že som myslela, že jednému z nich ublížim. Pritom nerobil nič zlého, len sa usmieval… Môj mozog bol v tej dobe už zatemnený a len vďaka náhlemu záblesku zdravého rozumu neprišlo k tragédii. Syna som dala do autosedačky a seba zamkla do inej miestnosti… Tak veľmi som sa zľakla svojich pocitov. Chcela som ublížiť aj sebe, vravela som si, že deťom bude bezo mňa určite lepšie.
Ivana Poku sa dokázala dostať z ťažkej životnej situácie a pretaviť ju v pomoc iným ženám.
Foto: archív Ivany PokuKedy sa situácia začala meniť k lepšiemu?
Práve v ten deň, ako som sa zo zúfalstva zamkla v izbe. Čakala som práve kamarátku a hovorila som si, ako vôbec môžem prijať návštevu. Ale viete, ako to je. Keď si už siahnete na dno, je vám všetko jedno. Našla ma v takom stave, že som už ďalej nemohla nič tajiť. Nejakých osem mesiacov som sa pred všetkými tvárila, že som šťastná matka. Kamarátke som všetko rozpovedala, veď už ani nebola iná cesta. Bola to mňa nesmierna úľava. Nechápala som, prečo som tak dlho nikomu nič nepovedala. Keď som sa otvorila, všetko sa začalo meniť. Už som netrpela potichu a sama. Najväčším zlomom skutočne bolo, keď som si dovolila prijať svoje pocity a zrazu som zistila, že mnoho matiek sa cíti rovnako.
Váš muž, ktorý o všetkom vedel, vám nepomohol dostatočne?
S manželom sme sa o všetkom rozprávali, ale zrejme to úplne nestačilo. On bol dvanásť hodín v práci, ja väčšinou sama s deťmi. Za dvermi bytu som už nemala ten pocit, že môžem byť otvorená. Vďaka mužovi som však celkom určite zostala nažive, on ma zachránil.
Ako je to teraz? Cítite sa už ako spokojná a šťastná matka?
Áno a čo ma veľmi príjemne prekvapilo, bolo, ako materinská láska – keď sa už objaví – neustále rastie a je stále silnejšia. Moji synovia dnes majú štyri roky a sú samozrejme aj ťažké dni, keď si pokričím či poplačem. Ale mám už ten pocit, že ma nič nezlomí. Láska k nim je ako neustála zamilovanosť a jej sila preváži všetko ostatné.
Láska k deťom prichádzala postupne?
Už v prvých týždňoch sa občas objavila, ale bolo to len chvíľkové. Napríklad keď mi deti prvýkrát priložili na hruď, ale ako ich zasa vzali, hneď to vyprchalo. Určite som lásku cítila aj predtým, ale nebola taká silná ako teraz a stále rastie.
Čo vás viedlo k tomu, že ste svoj osobný príbeh pretavili do pomoci iným mamičkám, ktoré prežívajú tom čo v minulosti vy?
Keď som sa začala viac rozprávať s ostatnými matkami, zistila som, že veľa z nich sa cítilo rovnako ako ja. Pocítila som silnú túžbu pomôcť im. Môj smútok a zúfalstvo boli veľmi silné a predstava, že to zažívajú aj iné ženy, bola pre mňa neznesiteľná. Hovorila som si, že im predsa niekto musí povedať, že raz to bude dobré a že si deti užijú. Ženy po pôrode potrebujú počuť niečo celkom iné, ako to, čo im druhí v dobrej viere hovoria. Vety typu „neboj, o pätnásť rokov bude dobre“ alebo „zabudni na slobodu“ naozaj nepomáhajú. Bez rozmýšľania som vedela, že musím niečo urobiť. Hneď som chcela napísať knihu, ale moja mama mi poradila, nech najskôr skúsim blog, ten môžem písať hneď. A potom už to išlo jedno s druhým.
Momentálne robím koučing s tým, že som absolvovala kurz neurologického programovania, ktorý pracuje s naším podvedomím. Je to veľmi silná metóda, ako si „preprogramovať“ hlavu. Pomáha s úzkosťami, strachmi. Stále píšem blog a robím aj online kurzy pre mamičky.
Snažím sa pritom pomáhať nielen s popôrodnou depresiou, ale aj s problémami, ktoré prichádzajú v ďalších fázach materstva, či už je to testovanie hraníc, obdobie detského vzdoru, alebo nedostatky v komunikácii medzi rodičmi a dieťaťom. Riešim tiež často, že matky dnes veľmi potláčajú svoj inštinkt a nevedia, čo je v materstve dobré, pritom by stačilo spoľahnúť sa sama na seba.
Žena často, ako ste už povedali, nedokáže sama rozpoznať, že trpí popôrodnou depresiou. Kedy by mala vyhľadať odbornú pomoc?
Hneď, ako cíti, že niečo nie je v poriadku. Možno to nemusí byť hneď depresia, ale treba ísť, aby sa z toho nevyvinulo niečo horšie. Lekár už dokáže dať usmernenie, čo robiť. U mňa niekedy stačí, keď sa so ženou stretnem jedenkrát a uistím ju, že v tom nie je sama a veci sa zlepšia.
Ivana Poku je dnes spokojná matka a žena.
Foto: archív Ivany PokuSo svojím blogom mumsjourney.com ste sa stali finalistkou britskej súťaže, ktorá oceňuje ženy v biznise. Ušli ste neuveriteľnú cestu od ťažkých stavov depresie až po napísanie úspešnej knihy Motherhood The unspoken (Materstvo – To nevyslovené ). Kde leží vaša vnútorná sila, ktorá vám toto všetko umožnila dokázať?
Každá žena je neuveriteľne silná a ja som od začiatku svoju pomoc iným ženám robila s veľkou vášňou. Ak veci uskutočňujete vášnivo, je len cesta nahor. Nie je rovná, ale ak to myslíte vážne, úspech sa dostaví.
Vyjde vaša knižka aj v slovenčine?
Určite áno, plánujem ju preložiť koncom tohto roka.
Myslíte si, že ak by ste deti porodili na Slovensku, váš príbeh by bol iný a popôrodná depresia by sa nemusela prejaviť?
Určite by sa objavila. Iná by bola možno podpora partnera, ale to nezávisí od krajiny, ale od ľudí. Ak by som mala nepodporujúceho muža, bolo by to ešte ťažšie.
Ako ste sa vlastne zoznámili so svojím ghanským manželom?
Už predtým som bola vydatá, s terajším manželom sme sa dali dokopy po rozvode. Žila som v tom čase už vo Veľkej Británii a bola som pripravená si po rozvode – predchádzajúci vzťah trval desať rokov - trochu užívať. Avšak práve v deň, keď som dospela k tomuto pocitu, som sa zoznámila so svojím manželom. Nemohla som mu ale povedať: Vieš čo, počkaj ešte chvíľu (smiech). Okrem toho som hneď vedela, že je to ten pravý. Otehotnela som už po troch týždňoch – plánovane. Len sme si mysleli, že to bude trvať mesiace či roky. Manžel sa inak narodil už v Londýne, ale jeho rodina je z africkej Ghany.
Prečo ste vo svojich 29 rokoch odišli žiť do Londýna?
Potrebovala som si rozšíriť životné obzory. Na Slovensku som vyštudovala mediálnu komunikáciu a doktorát mám z oblasti reklamného textu. Pracovala som v reklamnej agentúre a potom chvíľu v Antik Telecome. Potom však moje miesto zrušili, a tak som odišla do zahraničia. Bolo mi jasné, že budem pracovať ako čašníčka, veľa ľudí na Slovensku to nechápalo, hovorili mi, že nemám predsa dvadsať rokov, aby som takto začínala. Ja som však vnímala prácu čašníčky ako dočasnú, aby som mala na zaplatenie účtov. Moja angličtina bola na začiatku slabá, po jej zlepšení ma vzali ako asistentku marketingu do jednej firmy. Začínala som ako stážistka a po dvoch troch rokoch som sa dostala na pozíciu vedúcej oddelenia. Odtiaľ som odišla na materskú a už som sa nevrátila.
Akú základnú radu by ste dali mamičkám, ktoré sa boria s negatívnymi psychickými stavmi po pôrode?
Rozprávajte o tom. A nebojte sa, nebude to trvať večne a materstvo si užijete. Je to veľká zmena, ktorá si vyžaduje, aby si na ňu človek zvykol. Nedá sa to zo dňa na deň, ale všetko bude v poriadku. Viete ale, čo mne ešte veľmi pomohlo (úsmev)? Speváčka Fíha tralala a jej pesničky. Chlapci ju milovali. A stále milujú. Pustila som Fíhu a bolo dobre, pomohlo mi to prežiť prvé mesiace.
