Mladá mamička prakticky nevidí, ale veľmi sa teší zo života: Som hrdá, aká som a čo som dokázala

Gabriela Bachárová, 14. júna 2020 o 04:58

Majka Ondrejkovičová (39) z Martina je prakticky nevidiaca. Trpí takzvaným rúrkovitým videním, čo znamená, že dokáže ako tak vidieť len periférne, a aj to len za pekného slnečného počasia. Napriek tomu však zdarne vychováva dve malé dcérky a tretie dieťatko očakáva.

Majka Ondrejkovičová s rodinou.

Foto: archív Majky Ondrejkovičovej

Ochorenie, ktorým trpí, sa volá centrálna pigmentová degenerácia sietnice. „S čítaním či písaním mám najväčší problém, na to nevidím. Čo sa týka orientácie, keď je šero alebo tma, neprejdem. Lekári ma v podstate vnímajú ako prakticky nevidiacu, pretože zrakové poškodenie je viac ako sedemdesiat percent,“ vysvetľuje mamička Magdalénky, ktoré presne na Vianoce oslávi tri roky, a Zuzanky, ktorá bude mať dva roky v januári budúceho roka.

Mladá žena mala ako dieťa zrak úplne v poriadku, zlom však prišiel v druhej polovici prvého ročníka na základnej škole. Prestávala vidieť riadky, písala preto všelijako mimo ne. Kvôli nastupujúcej zrakovej poruche sa jej zhoršili aj známky. Rodina však našťastie hneď vedela, o čo ide, pretože rovnaké ochorenie majú aj Majkin brat a sestra.

Aj po potvrdení obmedzujúcej diagnózy ďalej chodila na bežnú dedinskú základnú školu, žiadneho zvláštneho zaobchádzania sa jej však nedostalo. „Chudáci učitelia nevedeli, čo so mnou majú robiť. Nedokázali zvoliť správny prístup, ako sa so mnou učiť. Doteraz mám na základnú školu trochu ťažké srdce, že ku mne nepristupovali inak,“ vraví Majka.

Stále bola spolu s ostatným žiakmi známkovaná v čítaní na rýchlosť, hoci za minútu prečítala sotva pár slovíčok. Spolužiačka jej musela osem rokov písať zadania písomiek a sama mala o to menej času na vypracovanie vlastných odpovedí, pritom to mohol urobiť učiteľ. „Prechádzala som so štvorkami,“ priznáva Majka.

Všetko sa zlepšilo, keď odišla na strednú školu, učilište pre zrakovo postihnutých v Levoči: „Bola som v šoku, aký to bol zrazu rozdiel v známkach aj prístupe učiteľov.“ Po skončení školy si urobila rekvalifikáciu a pracovala ako masérka. Veľmi však túžila po deťoch.

Cesta k nim bola ale veľmi kľukatá a dlhá. S bývalým mužom sa jej za desať rokov otehotnieť nepodarilo, lekári tvrdili, že za to môže ona, pretože partner už jedno dieťa z predchádzajúceho vzťahu mal. „Doteraz som nepochopila, prečo mi hovorili, že problém je na mojej strane. Podstúpila som dve umelé oplodnenia, nevyšlo to. Užívala som hory hormónov, pribrala som z nich skoro na sto kilogramov. Doktorka mi povedala, že sa z nich budem čistiť desať rokov,“ hovorí s tým, že keď sa nedarilo, snažila sa s neplodnosťou zmieriť: „Z hlavy to však nevyženiete." S manželom sa napokon rozviedli, pretože pil.

Majka Ondrejkovičová s deťmi Magdalénkou a Zuzankou.

Foto: archív Majky Ondrejkovičovej

Raz už neodišiel

Súčasného, o desať rokov mladšieho partnera poznala už predtým, bol to kamarát synovca bývalého manžela. Dohromady sa však dali až po rozvode, keď zostala sama v nedokončenom byte a potrebovala mužskú ruku, namaľovať či vystierkovať. „Občas som mu napísala, či si nechce privyrobiť a on vždy ochotne prišiel a raz už neodišiel,“ usmieva sa Majka.

Veľa ľudí ich vzťah rozoberá. Či partnerovi neprekáža Majkin zrakový hendikep a podobne: „My to však vôbec neriešime. Zrakové poškodenie mám od detstva, nevnímam ho ako problém, pretože s tým žijem celý život. Niekedy partnerovi poviem, aby mi išiel niečo prečítať a on sa čuduje, prečo by mal a čo si to vymýšľam. Potom mu dôjde, že predsa nevidím a ospravedlní sa mi, prepáč, zabudol som. Naozaj nevnímame môj zrak ako niečo zvláštneho.“

Keď si po piatich rokoch s novým partnerom náhodou urobila tehotenský test, nemohla uveriť vlastným očiam: „Už si ani nepamätám, prečo som si ho vtedy rozbalila. Bola som však tehotná a cítila som sa neskutočne! Celá rodina, mám päť súrodencov, mi dieťa priala, nikto ma od tehotenstva kvôli môjmu zrakovému postihnutiu neodhováral.“

Majka sa rozhodla, že si tehotenstvo užije a bude veriť, že všetko dobre dopadne. „Hneď na začiatku som sa nastavila tak, že všetko bude v absolútnom poriadku. Bola som neskutočne pozitívna a tešila som sa. Jedna známa mi hovorievala, že sa ma ani nebude pýtať, ako sa mám, pretože vie, čo odpoviem. Predsa dobre. Vždy som túžila mať bábätko a bolo to pre mňa niečo úžasné,“ priznáva.

Samozrejme sa však zaujímala o to, či pôrod nemôže zhoršiť jej zrakový hendikep. „Pred obidvomi pôrodmi som bola na konzultácii u očnej lekárky, ktorá mi povedala, že v mojom prípade odporúča bežný pôrod, žiadny cisársky rez, pretože potrebujem byť hneď po narodení dieťaťa v kondícii a z cisaráku by som sa spamätávala dlhšie. Upozornila ma, samozrejme, že v dôsledku pôrodov môže dôjsť k miernemu zhoršeniu zraku vplyvom tlačenia, ale jej odporúčanie bolo jednoznačné,“ hovorí Majka.

Pretože otehotnela v 37 rokoch, lekári ju hnali na vyšetrenia, ktoré mali ukázať, či je dieťa v poriadku: „Hovorili mi, že ako stará prvorodička by som mala absolvovať genetické vyšetrenia, odber plodovej vody. Odmietla som to. Bola som presvedčená, že dieťa bude zdravé, krásne a úžasné – a presne tak aj bolo.“ Odmenou za pozitívny prístup bol ľahký, pätnásťminútový pôrod presne na Vianoce.

Už krátko po šestonedelí otehotnela druhýkrát a znovu ju čakal krátky, hoci o niečo ťažší pôrod, pretože Zuzanka vážila až štyri kilogramy. „Vtedy som si povedala, že keď takéto ľahké pôrody, tak aj tri. A nech sa páči,“ smeje sa žena a vraví, že tretie dieťatko sa má narodiť v zime, na Mikuláša.

Majka dnes verí, že za narodenie detí môže vďaka svojmu vnútornému nastaveniu. „Po rozvode som si povedala vetu, nad ktorou teraz stále premýšľam a uvedomujem si, že vyslovené slovo má veľkú silu. Tá veta znela: Do mojej štyridsiatky sa niečo musí zmeniť. A dnes čakám tretie dieťa…,“ verí na moc vyrieknutého.

Majka Ondrejkovičová je životná optimistka.

Foto: archív Majky Ondrejkovičovej

Starká je poklad

Po pôrode s deťmi pomáhala partnerova rodina, pretože tá Majkina žije pri Košiciach: „Úžasnou oporou mi bola starká mojich detí, ktorá je zároveň mojou osobnou asistentkou. Naozajstný poklad.“

Starká prichádza vždy, keď je Majkin priateľ v práci a keď nemôže, zaskočí švagriná, ďalšia pravá ruka mladej mamičky. „Pomáhajú mi so všetkým. Variť, nakúpiť, keď treba ísť k lekárovi či na poštu, všetko okolo detí. Teraz som po operácii palca na pravej ruke, a tak skoro všetko riešia ony. Mám sa pri nich veľmi dobre,“ smeje sa. Deti však zvládne aj sama: „Treba chcieť. Je to len o tom, ako si to človek uprace v hlave, ako si to zariadi a aký systém si vymyslí.“

Vo svojom živote využíva Majka okrem pomoci ostatných aj technické pomôcky. Má hovoriacu kuchynskú váhu, hovoriť dokáže aj jej osobná váha, teplomer či telefón. Ten zvládne prečítať prichádzajúce správy a tiež prepísať, čo doň diktuje. „Je to úžasný telefón, hoci bol veľmi drahý. Sedemsto eur. Zaplatila som si ho sama. Kedysi som mala ako kompenzačnú pomôcku iný mobil, ktorý sa mi pokazil a pani na posudkovej komisii mi povedala, že telefón je už nadštandard, na ktorý nemám nárok. Viac som tam neprišla. Poviem vám pravdu, 90 percent pomôcok si kupujem za vlastné peniaze. Povedala som si, že nebudem chodiť žiadať na úrad, kde sa na vás pozerajú ako na posledného žobráka a ešte vám povedia, že na pomôcky nemáte nárok. Nebudem to robiť, som hrdá na to, aká som, ako žijem a čo som dosiahla,“ podotýka s tým, že veľkú pomoc má v Únii nevidiacich a slabozrakých, kde jej vždy dokážu poradiť, čo sa týka zákonov či pomôcok.

Na úrady má žena zlé srdce. Spomína si na nepríjemný zážitok, keď išla žiadať o zvýšenie hodín osobnej asistencie: „Bola som pripravená, vedela som, že sa novelizoval zákon a na zvýšenie mám právo. Úradníčka však o tom nemala potuchy a obvinila ma, že nepoznám zákony. Vtedy som už zúfalá, pár dní pred pôrodom, vyskočila, že hlupáka zo mňa nikto robiť nebude. Pretože ja som síce zrakovo postihnutá, ale nie mentálne a ani hlúpa nie som,“ hovorí s tým, že hendikepovaní sa na úradoch stále stretávajú s odmietaním, bagatelizovaním a presúvaním od jedného úradníka k druhému. „Niektorí s nami zaobchádzajú, akoby sme boli odpad spoločnosti. A pritom možno máme v sebe viac ako mnohí zdraví,“ je presvedčená.

Partner Majky Ondrejkovičovej s dcérkami.

Foto: archív Majky Ondrejkovičovej

Majke strpčujú život aj niektoré zákony. Ak by sa s priateľom vzali, starká by jej už ako rodinná príslušníčka nemohla robiť osobnú asistentku: „Aj sme nad svadbou uvažovali, ale úprimne, neviem si predstaviť, že by som k sebe do bytu a k deťom v dnešnej dobe mala pustiť niekoho cudzieho. S týmto má problém veľa hendikepovaných ľudí.“

Napriek čiastkovým problémom je však vďačná za život, ktorý žije. „Chcem poďakovať svojej mame, pretože nás mala šiestich a ak by si povedala, že ide na potrat, pretože nám hrozí slepota, nemuseli sme tu byť. Ona si nás ale nechala, vychovala z nás úžasných ľudí a dala nám možnosť žiť plnohodnotný život,“ ďakuje Majka. Svoj život si užíva naplno a znovu opakuje slová o pozitívnom vnútornom nastavení: „Je ľahké povedať, že toto nezvládnem a neurobím. Je však treba to vyskúšať a uvidí sa. A keď príde úspech, spolu s ním aj zadosťučinenie. Hoci mám postihnutie, neľutujem sa.“

Majkino zrakové postihnutie je v sučasnosti zastavené a je možné, že tak, ako vidí teraz, už bude vidieť bezo zmeny až do konca života. „Bola by som za to veľmi vďačná,“ uzatvára.






Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Hendikepy - ďalšie články

  • Obrázok Dáma s hranostajom od postihnutej Aničky je v dražbe na pomoc hendikepovaným

    Dáma s hranostajom od postihnutej Aničky je v dražbe na pomoc hendikepovaným

    Obdivujete Dámu s hranostajom alebo slávne Slnečnice? Svetoznáme obrazy v Leonarda da Vinciho a Vincenta van Gogha síce získať nemôžete, ich unikátne repliky, ktoré namaľovala Anička Huťová s Downovým syndrómom však áno. Na obe diela prebieha v týchto dňoch dražba, ktorej výťažok pôjde na umeleckú terapiu postihnutých detí i dospelých.

  • Obrázok Keď zviera dokáže viac ako lekár

    Keď zviera dokáže viac ako lekár

    Keď nevládze človek, nastupujú zvieratá. Platí to aj v liečbe, kde sú psy či kone vďačným a nenahraditeľným pomocníkom. Pomáhajú zlepšovať fyzický aj psychický stav, podľa odborníkov sa však stále nevyužívajú v maximálnej možnej miere.

  • Obrázok Dojímavé video chlapčeka, z ktorého ide obrovská sila. Všetci sa môžeme učiť

    Dojímavé video chlapčeka, z ktorého ide obrovská sila. Všetci sa môžeme učiť

    Človeku sa tisnú do očí slzy, zároveň sa však od dieťaťa má čo učiť. Z postihnutého chlapčeka, ktorý si sám bez reptania pokojne nasadzuje protézu, akoby to bola detská skladačka, ide úžasná sila. Schopnosť prijať realitu taká, aká je, zbytočne nelamentovať nad niečím, čo sa nedá zmeniť a venovať sa tomu, čo možné je. Kto z nás to dokáže?

  • Obrázok Má 12 rokov a život bez budúcnosti. Chlapca zničil matkin alkoholizmus

    Má 12 rokov a život bez budúcnosti. Chlapca zničil matkin alkoholizmus

    Túži po láske, ale nevie ju prijať, túži po kamarátoch, ale nedokáže s nimi vychádzať. Michal má 12 rokov, a pred sebou žiadnu budúcnosť. Za jeho smutný osud môže alkohol, ktorému prepadli jeho rodičia, a ktorý si matka neodoprela ani v tehotenstve.

  • Obrázok Mamička Johanky s Downovým syndrómom: Náš život je veľmi bohatý

    Mamička Johanky s Downovým syndrómom: Náš život je veľmi bohatý

    Oravčanka Johanka Kondelová sa narodila s Downovým syndrómom, jej rodičia však nechceli, aby sa vzdelávala v špeciálnych školách, ale bežných. A išli si za tým sebavedomo už od škôlky. „K tomuto rozhodnutiu sme dospeli po uvedomení si, čo je pre Johanku dôležité. Bolo jasné, že potrebuje zdravé vzory v správaní či reči. Tieto deti sa totiž rýchlo učia napodobňovaním,“ vraví v rozhovore Johankina mamička Viera.

  • Obrázok Na vozíku a sám vychoval dve deti: „Je jedno, či chodíte, alebo nie. Dôležité je, ako žijete svoj život“

    Na vozíku a sám vychoval dve deti: „Je jedno, či chodíte, alebo nie. Dôležité je, ako žijete svoj život“

    Optimizmus a radosť zo života by mohol vyučovať na vysokej škole. Hoci je Jan Lacko už 26 rokov na vozíku, sám dokázal po rozvode perfektne vychovať dve deti. Ľudia ho za to potľapkávali po pleciach, on však nechápal, čo je na tom obdivuhodného. „Či na vozíku, alebo nie, o deti som sa postarať musel,“ vraví rozhodne.

  • Obrázok V Smoleniciach sa spolu vzdelávajú nadané aj zdravotne znevýhodnené deti

    V Smoleniciach sa spolu vzdelávajú nadané aj zdravotne znevýhodnené deti

    „V našej škole nehovoríme, že sa to nedá, ale hľadáme možnosti, ako to pôjde,“ hovorí riaditeľka základnej školy v Smoleniciach Marcela Pechová.

Ďalšie články v rubrike >