Jan Lacko nestráca úsmev.
Foto: Gabriela Bachárová, www.ahojmama.skV roku 1993 mal dnes 46-ročný muž dvadsať rokov. V lete oslavoval s kamarátom návrat z vojny, v bare sa však dostal do slovnej potýčky so starším mužom. Ten naňho v opitosti vystrelil z historickej zbrane. Guľka mu prešla pravou hruďou a porušila miechu. Pri putovaní hornou časťou tela len o niekoľko milimetrov minula srdce…
Jan spadol na zem, ale pretože nikde nekrvácal, okolostojaci si mysleli, že je len v šoku. „Ja som si však necítil nohy a hneď som vedel, že je zle,“ spomína si. V umelom spánku strávil v nemocnici jeden mesiac. Na hendikep si však vďaka svojej optimistickej povahe zvykol hneď, hoci strávil rok rehabilitáciou.
Život išiel ďalej, Jan si našiel ženu, s ktorou sa oženil: „Hovoril som si vtedy, že som to napriek svojmu hendikepu dokázal. Mám manželku a čakáme spolu dieťa.“ Manželstvo však nebolo šťastné, ukázalo sa, že žena sa o deti nedokáže dobre postarať. Prednosť dávala barom a kamarátkam. Jan vedel, že situáciu musí časom rozseknúť a riešenie je iba jediné.
„Manželka nebola spoľahlivý človek, partner ani matka. Rozvod bol nevyhnutný,“ hovorí. „Mal som obrovskú radosť, že som deti dostal do svojej starostlivosti, súd jednoznačne určil, že som lepším rodičom. Vzápätí sa však dostavili veľké obavy. Nielen z toho, ako syna a dcéru zvládnem vychovať, ale aj z toho, ako sa o ne prakticky postarám. Povedal som si však, že bez ohľadu na to, či chodím, alebo nie, zvládnuť to musím,“ spomína si na obdobie, keď zostal sám s päťročnou dcérou a synom druhákom.
Jan Lacko si vie živoť užiť.
Foto: Gabriela Bachárová, www.ahojmama.skBola to naháňačka
Jan je úplne sebestačný – až na to, že nechodí. „Poškodenie miechy je stav, ktorý vyžaduje na celý ďalší život veľké osobné nasadenie a život na vozíku jednoduchý naozaj nie je. Ale na druhej strane som sa nemusel zaoberať hlúposťami, ktoré nie sú dôležité," hovorí. V domácnosti sa zvládal postarať o všetko, len všetky činnosti boli náročnejšie a zabrali mu viac času ako človeku, ktorý môže používať svoje nohy. „Ťažšie však bolo snáď len naučiť sa variť," vraví.Keď boli deti malé, musel viackrát počas dňa použiť auto, ktoré síce pre vozíčkara predstavuje druhé nohy, ale nastupovanie a vystupovanie z neho nie je až tak jednoduché. „Vozík musíte pri nastupovaní zložiť a pri vystupovaní rozložiť, a to zaberie čas,“ vysvetľuje komplikáciu. Smeje sa však pri tom: „To sú len také drobnosti.“
Náročné tiež bolo dodržať časový režim dňa. „Ráno klasika. Odviezť deti do škôlky a do školy, potom do práce. Počas obedňajšej pauzy vyzdvihnúť dcéru v škôlke, odviezť ju k mojej mame. Syn už chodil domov sám, školu sme mali dvesto metrov od domu. Keď po vyučovaní prišiel do bytu, zavolal mi, ja som išiel domov, naložil ho a odviezol k babičke. Z práce pre deti a ďalší deň zasa nanovo. Bol som sám na všetko a vedel som, že som na to sám. Ráno som sa síce budil vždy veselý, ale zložité to bolo každopádne, strašná naháňačka,“ priznáva.
Jan deti aj kvôli svojmu hendikepu viedol k tomu, aby boli samostatné. V domácnosti mu pomáhali, nikdy napríklad nemusel upratovať ich detskú izbu. „Deti by mali rodičom pomáhať, viedol som ich k tomu a ony ochotne spolupracovali,“ pochvaľuje si.
Čo ho trochu mrzelo, bolo, že s deťmi nemohol robiť to, čo bežne robia ostatní rodičia. „Zahrať si so synom futbal, ísť s nimi na zámok či hrad. Pretože u nás pamiatky nie sú bezbariérové,“ pridáva sťažnosť. A tak sa stávalo, že deti odviezol na zámok, ale sám mohol len do zámockého parku. Tam sa s deťmi rozlúčil a prehliadku už museli absolvovať samé.
Sám sa dokázal postarať o dve deti.
Foto: Gabriela Bachárová, www.ahojmam.skNáš svet nie je iný
Môže sa zdať, že svet vozíčkarov je náročný a plný obmedzení, Jan však rozhodne protestuje: „Nie je to tak. Záleží samozrejme, o aký druh postihnutia ide. Ak človek na vozíku nemôže používať ani ruky, ťažko na nich dieťa pohojdá. Ja mám však hornú časť tela v poriadku. A ak by som aj len ležal, mal by som potrebu sa o deti starať. Aspoň tak, že by som sa s nimi veľa rozprával.“„Ja, aj keď som na vozíku, môžem všetko. Vyštveral som sa napríklad na lanovku, všetci len pozerali, čo sa deje. Samozrejme, keď vidím dvadsať schodov, som nahraný, to jednoducho nezvládnem. Ak by sa však bariéry obmedzili na čo najmenšiu mieru, medzi mnou a takzvane zdravými ľuďmi by už nebol rozdiel,“ želá si.
Deti otcov hendikep vnímali ako samozrejmý, pretože s ním vyrastali. Dnes sú oveľa citlivejšie k ľudom s akýmkoľvek postihnutím, dokážu im nevtieravo a s taktom pomôcť. Aj postoj celej spoločnosti k hendikepovaným sa podľa Jana veľmi zmenil, osveta pokročila. Ľudia sa už dnes na vozíčkarov nepozerajú ako na exotov, ale prijímajú ich väčšinou úplne normálne. Zatiaľ čo pred rokmi každý len „čumel“ a skoro nikto nepomohol, dnes je to presne naopak: „Keď idem z obchodu a niečo mi spadne na zem, hneď traja priskočia a pomáhajú mi.“
Keď ľudia zistili, že muž vychováva deti sám, mali tendenciu obdivovať ho. Jan však takéto reakcie úprimne nechápal: „Nie je čo obdivovať. Som otec, tak som sa musel postarať.“ Keď sa dnes muž pozerá do minulosti, cíti uspokojenie. „Všetko sa podarilo, ako sa malo. Deti sú už veľké, dobre vychované, zdravé. Syn pôjde na vysokú školu, dcéra študuje strednú školu. Som spokojný.“
„Vychovávať deti bol pre mňa zážitok, ktorý si ponesiem do konca života. Zažil som krásne veci. Napríklad keď išla dcéra do prvej triedy alebo keď dal syn na futbale svoj prvý gól. Keď u toho človek môže byť, je to super. Bývalá manželka nevie, o čo prišla, ale ja som to zažil. A prežil,“ smeje sa.
Silu mu dávalo vedomie, že má skvelé deti, ktoré si zaslúžia to najlepšie: „Mali to ťažké, potreboval som, aby čo najmenej vnímali, že prišli o mamu. Snažil som sa preto zo všetkých síl.“ A ako dodáva na záver: „Je úplne jedno, či život žijete v stoji, alebo sede. Dôležité je, ako ho žijete.“
