Mama, on mi berie macka! Do súrodeneckých sporov sa nemiešajte. Nech si ich vyriešia pekne sami

Gabriela Bachárová, 11. apríla 2019 o 04:20

Viacnásobní rodičia to poznajú veľmi dôverne. Súrodenci sa síce ľúbia, ale zároveň sa večne hádajú, či dokonca bijú. A od vás chcú vyriešenie vzájomných sporov. Čo v takom prípade? Viac sa osvedčuje nezasahovať do konfliktu, obidve strany vypočuť, dať im za pravdu a počkať, ako situáciu sami vyriešia.

Hádky medzi súrodencami sú bežné, radšej sa do nich nemiešajte.

Foto: Shutterstock.com

„Zistila som, že najlepšie účinkuje každému potvrdiť jeho pohľad. Zostanem nestranná, deti majú pocit, že ich niekto chápe, zväčša sa upokoja a nájdu riešenie aj samé. Prípadne zistia, že im o predmet hádky až tak nejde, a začnú sa zaoberať niečím iným,“ popisuje Bratislavčanka Lenka, mama troch malých detí a pridáva hneď aj príklad: „Syn napríklad príde s plačom, že brat mu nechce dať pero. Opýtam sa: Aha, a ty by si si chcel kresliť, áno? Ánoooo, reve. A on ti to nedá, lebo práve píše on, tak? Ánoooo. Do toho príde starší. On mi berie pero, a popíše mi zas celý zošit! Prípadne: On mi berie pero, ale ja si teraz píšem. Zopakujem: Áno, vyrušuje ťa skrátka v tvojej práci, že? Áno. No a je to. Prípadne ešte vypočujem jeho širšie vysvetlenie, dám pár potvrdzujúcich otázok, neodporujem a – vyriešené.“ Ako dodáva: „Je to oveľa účinnejšie, ako keď idem robiť rozhodcu, prípadne, ak stratím nervy a predmet hádky im zoberiem.“

Konflikty medzi súrodencami sú prirodzené

Ako pristupovať k detským konfliktom, radí Dánka Helle Heckmannová, zakladateľka svetoznámej škôlky Nokken. Konflikty detí sú podľa nej prirodzené a nevyhnutné. Nemusíte si preto vyčítať, že ste nezvládli výchovu, keď sa vaši potomkovia stále klbčia. Veď aj s partnerom sa neustále o niečom dohadujete, tak prečo by to v prípade detí malo byť iné?

„V škôlke sa obvykle vyhýbame zásahom do konfliktov medzi deťmi, ak sú si rovnocennými partnermi. Samozrejme dianiu venujeme veľkú pozornosť a keď si to situácia vyžaduje, vždy zasahujeme. Nikdy by sme nepripustili šikanu, ale v zásade sa snažíme držať v pozadí a deti pozorovať,“ píše vo svojej knihe Pomalé rodičovstvo. Túto zásadu porušujú len vtedy, keď si niektoré z detí nedokáže so vzniknutou situáciou poradiť samo, napríklad je vystavené bitke.

Robiť deťom rozhodcu je veľmi náročné, pretože musíte pátrať, kto má vlastne pravdu. Každé dieťa si pritom myslí, že pravda je na jeho strane, a tak sa jej hľadanie ľahko zvrhne na vzájomné obviňovanie sa, v ktorom sa rodič úplne stratí. Výsledkom je, že sa nahneváte, deťom vynadáte, ale spor zostane nevyriešený.

„Dospelý často celú situáciu nesledoval a nevie, čo sa naozaj odohráva. Väčšinou ide o niečo, čo sa začalo už predchádzajúci deň alebo pred týždňom a čo náhle vyvrcholí konfliktom. Dospelí častokrát nevedomky venujú viac pozornosti dieťati, ktoré hlasnejšie plače, ale môže to byť aj tak, že konflikt vyvolalo práve ono,“ popisuje Helle Heckmannová.

Ak budete detské konflikty prerušovať a posudzovať situáciu podľa svojich názorov a presvedčení, deti vám podľa Helly Heckmannovej prestanú dôverovať, pretože im nedokážete poskytnúť skutočnú pomoc.

Nepýtame sa, čo sa stalo, ale čo treba urobiť

V škôlke Nokken sa nepýtajú, čo sa stalo a kto čo urobil, pretože by sa len zaplietli do udalosti, ktorá sa už odohrala. Namiesto toho deti nasmerujú k tomu, čo by mali urobiť práve teraz. „Môžeme napríklad povedať: Nechcem, aby ste sa bili, pretože v škôlke sa nebijeme. Dospelý sa chopí zodpovednosti prostým a ľahko pochopiteľným spôsobom bez toho, aby sa nahneval. Deti tak dostanú jasný návod, ako sa s takou situáciou vyrovnať nabudúce, ak príde k niečomu podobnému.“

Helle Heckmannová prízvukuje, že dieťa vie väčšinou veľmi dobre, že niečo urobilo zle. Nemusíte ho to učiť, ani mu to vysvetľovať, či ho za niečo karhať. „Ak niektoré dieťa v Nokkene vezme niečo inému dieťaťu alebo napríklad niekoho udrie či mu povie niečo nepekného, môžete si všimnúť, že sa okamžite pozrie na dospelého. Opatrovateľ dieťaťu pohľad opätuje a počká si, ako zvládne situáciu. Má pritom dôveru v jeho schopnosť nájsť východisko, pretože sa dokáže riadiť príkladmi, ktoré neustále dostáva. Opatrovatelia nedovolia, aby situáciu ovplyvnili ich dospelé emócie.“

Deti potrebujú jasný smer. „Preto je tak dôležité, aby dospelí boli schopní jednať navzájom slušne v atmosfére vzájomného rešpektu a uznania. To, ako jednáme, totiž predávame svojim deťom a ony to chtiac nechtiac všetkými zmyslami a pocitmi vstrebávajú,“ uzatvára Helle Heckmannová.




Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >